Herečka Anikó Vargová, známa slovenským divákom z mnohých divadelných, filmových a televíznych úloh, vrátane seriálu Atletiko Cvernofka a Sestričky, sa v máji 2020 vydala. Jej svadba sa uskutočnila v netradičnom čase pandémie, čo so sebou prinieslo jedinečné okolnosti.
Svadba Anikó Vargovej v čase pandémie
Anikó Vargová sa vydávala v máji 2020. Slovensko obleteli fotky z jej svadby s rúškami, čo bola v tom čase vzrušujúca a neobvyklá udalosť. Napriek tomu, že chceli mať trochu viac ľudí, novomanželia brali situáciu veľmi pozitívne. Anikó Vargová sa k tomu vyjadrila: „Aj keď sme chceli mať trochu viac ľudí, ale nič to. Na to zlé obdobie budeme myslieť v dobrom, budeme ho mať spojené s prípravami na náš sobáš.“
Jej manžel je vedec, čo vytvára zaujímavú kombináciu herečka a fyzik. Zoznámili sa na divadelnom predstavení, kde Anikó hrala, a na recepcii ich režisér zoznámil. Toto prvé stretnutie bolo podľa herečky veľmi silné. Priznala, že po rôznych vzťahoch bola už dosť skeptická: „Bolo pre mňa až očarujúce sledovať, ako sa to všetko napriek všetkým prekážkam dáva dokopy.“ Jej manžel je samostatný výskumný pracovník experimentálnej fyziky nízkych teplôt, veľa cestuje a často chodí do Francúzska. Obaja venujú svojej práci veľa času, a tak plánovanie ďalších stretnutí vyzeralo nereálne. Anikó však dodala: „Obaja sme však niečo urobili pre to, aby sa ďalšie stretnutie uskutočnilo a udržali sme si kontakt. A bolo to medzi nami čím ďalej vrelejšie.“ Tento úspech v láske považuje za veľmi veľkú vec, práve kvôli svojej predošlej skepse. Verí, že človek sa bojí, že sa opäť sklame, no treba byť odvážny. Uvedomila si, že ak si okolo seba vytvorí múr, nie je to dobré. „Aj ja som sa rozhodla, že už mi bude lepšie samej, nebudem sa o nič pokúšať. A vtedy to prišlo, keď som všetko pustila a neupínala som sa na to.“
Herecká kariéra a divadelná tvorba
Anikó Vargová momentálne sústreďuje mnoho svojich aktivít v Košiciach. Päť rokov pripravuje tvorivé umelecké dielne na Novej scéne a bude ich robiť aj v Košiciach. Hrá v košickom Divadle Thália Színház a založila občianske združenie Proscenium, v ktorom vymýšľa rôzne projekty, napríklad monodrámu Jánoša Háya Bez života, ktorú naštudovala v maďarskom aj v slovenskom jazyku. Experimentuje s tvorcami, ktorých si vyberá, čo je pre ňu srdcová záležitosť. Keď sa naskytne filmová, televízna alebo divadelná príležitosť v Bratislave, nemá problém pricestovať. Rada cestuje, sadne na vlak, popritom si číta a medituje.
Televízne úlohy a herecká autenticita
Zo seriálov ju diváci mohli vidieť v markizáckych Sestričkách, kde stvárnila hlavnú sestru Táňu, a predtým aj v seriáli Atletiko Cvernofka. Úlohu závislej sestričky v Sestričkách opísala ako pomerne vyčerpávajúcu a náročnú. Seriál sa nakrúca väčšinou 12 hodín denne a dve série po sebe pripravovali asi štyri mesiace. „Sú to dosť vypäté situácie a neviete z toho vynechať svoju vlastnú dušu. Kamera cíti, keď sa šetríte,“ uviedla Anikó. Dodala, že do svojej práce vkladá viac, ako by bolo nutné, čo považuje za profesionálne. „Niekedy sa musím brzdiť s tým, že mi nejde o život. Som ochotná veľa obetovať a veľa do toho vložiť.“ Postava Táne je jej v mnohom podobná, má rada ľudí a intenzívne prežíva svoj súkromný osud. Pri kamere je podľa nej tenká hranica medzi tým, čo je hercovo a čo je zo scenára. „Musíte byť autentický, prirodzený. Táni dávam veľa zo seba.“
Reakcie ľudí na ulici sú pre ňu vždy intenzívnejšie, keď je aktuálne niečo na obrazovke. Ale pri neustálych zmenách a nových programoch záujem ľudí rýchlo opadne. Spomína, že keď hrala v reklame alebo v seriáli 1890, chvíľu to okolo nej „žilo“, no len čo sa program prestane vysielať, pozerajú sa na ňu s tým, že nevedia, či robí v nábytkárstve alebo je „nejaká zabudnutá teta“.
Úloha grófky v seriáli 1890 bola pre ňu fantastická a netypická. Spočiatku pochybovala, či by ju mala hrať, ale bola to pre ňu výzva. „Hrať v teplákoch je komfortnejšie, grófka bola výzva, musela som k nej dospieť. Keď idete pred kameru, musíte si veriť, nepochybovať o tom, čo robíte.“ Cítila dôveru z okolia a nazbierala aj sebadôveru. Na prvý deň nakrúcania išla s malou dušičkou, ale cítila podporu od štábu, ktorý je pre herca dôležitým zrkadlom. Povedala, že kostým veľmi pomôže, napríklad korzet vás tak stiahne, že ani dýchať nemôžete, a hneď je vo vás napätie. Výborné bolo, že sa nakrúcalo v zámku Betliar, nie v štúdiu.
Pri herectve posúva hranice. „Keď si poviem, že toto nie, už si stanovím hranice a zablokujem sa.“ Preto sa aj v divadle nechá vytiahnuť do 15-metrovej výšky alebo sa vyzlečie na javisku, ak to má svoje opodstatnenie. Spomenula tiež náročné scény: „Do vane v seriáli mi inak dali teplú vodu, dokonca horúcu, až mi z nej bolo zle, dostala som sa až do takého zvláštneho delíria.“ Ležať v truhle bolo morbídne a náročné na dýchanie, a scény pod vodou si vyžadovali veľkú prípravu a schopnosť mať oči a ústa otvorené bez dychu. Následne prišli úlohy v Atletiko Cvernofka a Sestričkách.
Divadelné workshopy a kolektívna tvorba
Jej divadelné workshopy na Novej scéne mali veľký úspech. Ponúkla ich pred piatimi rokmi a odvtedy ich pripravuje s kolegami. Ide o divadelný workshop, kde sa prečíta rozprávka, deti sa rozdelia do skupín, každú vedie herec, a na základe rozprávky vytvoria vlastný príbeh, ktorý potom odprezentujú. Deti si počas hodiny a pol vytvoria vlastné postavy a samy kreujú príbeh, nikto ich nerežíruje. Z divadelného hľadiska môžu zistiť, že divadlo je živý organizmus, na rozdiel od monitora a televízora. „Deti zažívajú, aké to je byť na javisku - a niekto sa v hľadisku rozpráva alebo je. Ani ich nemusíte napomínať, samy na to prídu tým, že každý sa vystrieda na javisku,“ vysvetlila. Učia sa spolupracovať, dohodnúť sa a prijať aj nápady toho druhého. Workshopy zahŕňajú aj koordináciu tela, vyjadrenie emócií a techniku reči. Anikó Vargová zdôrazňuje, že v dobe individualizmu učia deti, že „keď dáme hlavy dohromady, spolu vytvoríme niečo úžasné.“
Monodráma a dôvera v divadle
Monodráma Bez života, ktorú Viktor Horján kriticky označil za nezaujímavú, sa naopak Anikó Vargovej osvedčila. Zahrala ju asi pätnásťkrát a je spokojná. Monodrám sa robí celkovo menej, je to náročné, ale aj preto si zvolila túto výzvu. Hodinu stáť na javisku sám, bez partnera, vyžaduje sebadisciplínu, pretože nie je tam kolega, ktorý by podržal. „Na nikoho sa nemôžete vyhovoriť. Preto som si to chcela skúsiť,“ povedala. Keď však začne hrať, príde partner v podobe diváka. „Divák vám neodpovedá, ale tá energia, ktorú vytvárame spoločne, je neskutočná. Je to úžasná skúsenosť.“
Divadlo pre ňu znamená aj budovanie súboru a profesionálny rast s kolegami. „Nie je to o kamarátstve, že chodíte spolu na kávu. Je to o profesijnej zrelosti, že sme nároční jeden na druhého, ale hlavne na seba, že do tej skúšky vložíme všetko.“ Dôležitá je dôvera v partnera, aby sa človek nebál byť smiešny, nemotorný, či robiť chyby. „Keď nebudem na jednej skúške trápna a smiešna, nikam sa neposuniem.“ Po zrušení divadla, kde pôsobila, sa veľmi sklamala v inštitúciách. Svoj osud zverila inštitúcii, ktorá bola zrušená. Preto sa rozhodla ísť na voľnú nohu, namiesto toho, aby sa trápila v systéme, kde videla chyby.
S herectvom začínala najskôr v divadle a až potom išla študovať. Divadlá pre menšiny mali málo hercov hovoriacich jazykom menšiny a profesionálnych hercov, a tak robili konkurzy, aby hľadali nové talenty. „My sme sa učili za pochodu,“ spomína. Chcela sa vzdelávať v herectve a vedieť, ako sa tvorí. Na školu išla staršia, vo veku 22 rokov, s túžbou učiť sa. „Chápala som, prečo sa treba zdokonaľovať v technike reči, hlasu, v pohybe. Škola mi to dala.“ Na VŠMU študovala s takou „chlapskou gardou“ ako Marko Igonda, Tomáš Maštalír, Alexander Bárta a Patrik Lančarič, pričom ona bola jediná žena. Zo školy vyšla s metódou, ako uchopiť scenár.
Na Slovensku sa uplatňuje Stanislavského metóda, kde je herec pre režiséra partnerom a dôležitý je osobnostný vklad. V Maďarsku je naopak veľmi silné režijné divadlo, kde režisér určí, či herec bude partnerom alebo len vykonávať pokyny. Spočiatku sa proti tomu búrila a necítila sa komfortne, ale táto skúsenosť jej dala vedomie, že „všetky cesty vedú do Ríma.“ Pochopila, akým spôsobom môže divadlo komunikovať s ľuďmi, aké vie byť rozmanité, využívať bábky, hudbu, výtvarno, v čom máme podľa nej ešte čo doháňať. Bola to pre ňu obrovská inšpirácia.
Prvá herecká úloha Anikó Vargovej (VŠETKO ČO MÁM RÁD)
Životopis Anikó Vargovej
Anikó Vargová sa narodila 24. marca 1974 v Rimavskej Sobote a detstvo prežila v neďalekej dedinke Kaloša, kam sa dodnes vracia za svojou mamou. Vyštudovala herectvo na VŠMU a hrá v divadlách, vo filmoch a v televízii. Hosťovala v SND či v Radošinskom naivnom divadle, potom viac ako desať rokov pôsobila na divadelnej scéne v Budapešti, odkiaľ sa vrátila v roku 2015. Istý čas pôsobila v stálom angažmáne na Novej scéne, rozhodla sa však ísť na voľnú nohu. Ako hosť účinkuje v predstaveniach Štúdia L+S, GUnaGu či v košickej Thálii.
Z filmových úloh sa zaskvela napríklad v kultovom televíznom filme Baščovanský a zať (1994), stvárnila jednu z hlavných postáv v Zime kúzelníkov Dušana Trančíka, zahrala si vo dvoch filmoch Marka Škopa - Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019). Na televíznych obrazovkách sa s ňou diváci stretávali v seriáli Tajné životy (RTVS), v historickom seriáli s kriminálnou zápletkou 1890 (JOJ) a v seriáloch Atletiko Cvernofka a aktuálne bežiacich Sestričkách (Markíza), kde hrá hlavnú sestru Táňu. V OZ Proscenium sa venuje experimentálnym projektom, napríklad monodráme Bez života, ktorú naštudovala v slovenskom aj v maďarskom jazyku.