Alojz Ján Viliam Štróbl (známy aj ako Strobl de Liptóujvár) patrí k najvýraznejším postavám stredoeurópskeho sochárstva na prelome 19. a 20. storočia. Hoci podstatnú časť svojho tvorivého života prežil v Budapešti, jeho korene, identita a neutíchajúca inšpirácia boli hlboko späté s horným Liptovom. Ako umelec dokázal vo svojej tvorbe syntetizovať prvky neobaroka, impresionizmu a secesie, čím si získal uznanie nielen v rakúsko-uhorskej monarchii, ale v celej Európe.
Pôvod a detstvo na Liptove
Narodil sa 21. júna 1856 v lokalite Frischfeuer (neskôr známej ako Červený Kút) pri obci Kráľova Lehota. Rodina Štróblovcov sa sem prisťahovala v októbri 1854 z poľského Krakova. Otec Jozef Štróbl, pôvodom zo Sliezska, pôsobil ako hutnícky pokladník v službách arcikniežaťa Albrechta v liptovskohrádockej železiarni Maša. Matka Karolína, rodená Výrostková, pochádzala z Moravy.
Malý Alojz vyrastal v multikultúrnom prostredí, kde sa plynule komunikovalo nemecky, maďarsky a slovensky. Okrem rodičov jeho myslenie výrazne ovplyvňoval starý sluha Karlo, veterán napoleonských vojen, ktorý v chlapcovi vzbudil hlboký záujem o dejiny. Otec kládol dôraz na rozvoj zručností a rozumu, preto deti nabádal k tvorivej činnosti a kresleniu.
Formovanie umeleckého talentu
Základné vzdelanie získal v katolíckej ľudovej škole v Kráľovej Lehote a neskôr v Liptovskom Hrádku. V rokoch 1869 - 1873 navštevoval gymnázium v Levoči. Hoci v teoretických predmetoch neprospieval najlepšie, prejavil mimoriadny talent v kreslení a modelovaní. Už v roku 1870, fascinovaný prácou v domácom hámri, vykoval zo železa svoj prvý umelecký výtvor - ľudskú hlavu podobajúcu sa na miestneho kováčskeho majstra.
Po neúspechu na gymnáziu ho otec zamestnal ako praktikanta v hámri, no na podnet brata Huga odišiel v roku 1873 za učňa do modelárne železiarní v Třinci. Tu sa vyznamenal v modelovaní z hliny, sadry i vosku, čo mu otvorilo dvere k ďalšiemu štúdiu.
Štúdium vo Viedni
V októbri 1874 úspešne zložil prijímacie skúšky na Viedenskú umelecko-priemyselnú školu. Napriek finančnej tiesni, kedy sa stravoval v lacných jedálňach a čakal na balíky z domova, v štúdiu exceloval. V rokoch 1876 - 1880 pokračoval na Viedenskej akadémii výtvarných umení pod vedením profesora Kaspara von Zumbusch. Už počas štúdia vzbudil pozornosť sochou Merkúra (1878) a Perzea, za čo získal osobitné štipendium.
How was it made? Lost-wax bronze, indirect casting in the Italian Renaissance
Vrcholné obdobie v Budapešti
Od roku 1881 žil trvalo v Budapešti, ktorá sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní búrlivo rozvíjala. Svoj ateliér mal v umeleckej záhrade Epreskert. Štróbl sa rýchlo stal vyhľadávaným sochárom a miláčikom panovníckeho dvora. V roku 1884 portrétoval samotného cisára Františka Jozefa I. a neskôr vytvoril aj portrét cisárovnej Alžbety (Sissi).
Medzi jeho najvýznamnejšie monumentálne diela patria:
- Jazdecká socha sv. Štefana na Budínskom hrade.
- Studňa kráľa Mateja (v 12 metrov vysokom súsoší stvárnil kráľa ako poľovníka pod Kráľovou hoľou).
- Aranyho pamätník v Budapešti.
- Naša matka (1896) - mramorový originál tejto svetoznámej sochy sa nachádza v Maďarskej národnej galérii.
Štyridsať rokov pôsobil ako profesor a neskôr riaditeľ budapeštianskej sochárskej školy, kde vychoval generácie umelcov vrátane viacerých Slovákov.
Vzťah k rodnému Liptovu
Napriek sláve v Budapešti Alojz Štróbl na rodisko nikdy nezabudol. V roku 1891 kúpil rodný dom v Kráľovej Lehote a prestaval ho na romantické vidiecke sídlo v štýle zámku Vajdahunyad. Liptov bol pre neho miestom relaxu a inšpirácie.
Umelec bol známy svojou rázovitou povahou a láskou k ľudu:
- Na jarmoky do Hýb chodil v sedliackom obleku na rebriniaku ťahanom volmi.
- Do Ríma putoval v slovenskom kroji a krpcoch, aby tam študoval Michelangelovho Mojžiša.
- Na Vianoce chodil po dedinách ako pastier a spieval slovenské koledy.
- Na modelovanie používal hlinu z Hýb a na náhrobníky granit z Nižnej Boce.
Sochy zvierat a poľovníctvo
Štróbl bol vášnivým poľovníkom a milovníkom prírody. Táto vášeň sa premietla do jeho precíznych zvieracích plastík. V parku kaštieľa v Topoľčiankach sa dodnes nachádzajú jeho diela: Ranený diviak, Jeleň a Medveď s muflónom. Predlohami mu boli skutočne ulovené kusy, čo zaručovalo ich anatomickú vernosť. Bronzový odliatok jeho Raneného diviaka zdobí aj priestor pred Strednou lesníckou školou v Liptovskom Hrádku.
| Dielo | Rok vzniku | Lokalita |
|---|---|---|
| Ranený diviak | 1902 | Topoľčianky, Liptovský Hrádok |
| Naša matka | 1896 | Budapešť, Liptovský Mikuláš |
| Medveď s muflónom | 1909 | Topoľčianky, Betliar |
Posledné roky a uznanie
V roku 1913 bol panovníkom povýšený do šľachtického stavu s predikátom Liptovskohrádocký. Po roku 1918 čelil politickým tlakom a obvineniam z "maďarónstva", čo takmer viedlo ku konfiškácii jeho liptovskej vily. Napriek tomu sa do rodiska v roku 1921 vrátil a plánoval tu dožiť. Osudným sa mu stal návrat do Budapešti na jeseň roku 1926, kde 13. decembra 1926 náhle zomrel.
Dnes je zaznamenaných vyše 600 jeho diel roztrúsených po celej Európe a Severnej Amerike. Na Slovensku jeho pamiatku a dielo intenzívne propagoval najmä regionálny historik František Bizub, vďaka ktorému sa Alojz Štróbl opäť stal uznávanou súčasťou slovenských dejín umenia.