Alexander Veľký sa stal prvým Európanom, ktorý založil ríšu, ktorá sa tiahla od Stredozemného mora cez celý dovtedy známy svet až po Indiu. O Alexandrovi sa vie veľmi veľa, dokonca sa presne vie, kedy sa narodil. Bohovia totižto upriamili pozornosť na Alexandrovo narodenie prírodným fenoménom, ktorý vieme identifikovať.
Detstvo a Vzdelanie
Alexander sa narodil 20. júla 356 pred naším letopočtom. Počas hromobitia a strašnej búrky, a preto sa neskôr tvrdilo, že jeho skutočným otcom bol boh Zeus sídliaci na vrchole Olympu. Alexander sa narodil v hlavnom meste Macedónie - v meste Pella.
Alexander je dôkazom, že drahá a dobrá škola sa oplatí. Jeho otec, Filip II., angažoval pre svojho malého syna učiteľa, ktorého meno poznáte - bol to Aristoteles. Samozrejme, vzdelanie bez prostriedkov, odvahy riskovať a koniec koncov bez ambícií vyhrať sa nemusí vždy rentovať, ale v tomto prípade sa najlepšie vzdelanie sveta osvedčilo.
Alexandrov otec bol veľmi schopný muž, zreorganizoval svoje vojsko, zadovážil mu nové zbrane a rozšíril malé Macedónsko, ktorému bol absolutistickým kráľom. Bol to tvrdý vojak a bol stále v bojoch. Nemal s Alexandrom dobrý vzťah, prakticky sa ani nepoznali. Úctu Grékov si vydobyl v bojoch a uzavrel dohodu s Aténami. Otec trval na tom, aby jeho syn denne praktizoval grécke zápasenie, čo Alexandrovi priveľmi nešlo.
Aristoteles začal učiť Alexandra od jeho trinástich rokov a neučil ho iba štátnické záležitosti, ale aj grécku drámu, geografiu, vedy, literatúru a filozofiu. Rozprávali sa o Iliade a Odysei o veľkých hrdinoch. Z Alexandra vyrástol racionálny človek, no práve humanitné vedy mu dali ten obrovský rozlet.
Formovanie Osobnosti
Malý Alexander je spomínaný ako uletený, podivín. Vôbec na ňom nebolo vidieť vodcovské schopnosti. Nebol tým silným mačom ako jeho otec, bol tichší a evidentne viac intelektuálnejší. Filip mu jeho introvertnosť vyčítal, chcel bojovníka, ktorý vyhráva zápasenie, intelektuáli mu boli podozriví.
Alexander býval sám a sníval o veľkých hrdinoch. Najviac sa mu páčil Achilles - hrdina, ktorý dobyl Tróju a Alexander chcel byť ako on. Achilles si mohol vybrať medzi dlhým a pohodlným životom, alebo krátkym s večnou slávou. Alexander sa rozhodol ísť cestou Achilla a riskovať všetko. Tu ho vždy podržala jeho matka Olympia, ktorá mu vštepovala, že je nadčlovekom pochádzajúcim od bohov a dodávala mu neskutočnú vieru v seba. Matka neustále dodávala synovi až božské sebavedomie.
Vzostup k Moci a Prvé Kroky
Filip II. bol zabitý vo svojich 46 rokoch svojim osobným strážcom a mnohí špekulovali, že v tom mala prsty Alexandrova matka Olympia, ba dokonca samotný Alexander. Alexander sa ako 20-ročný ujíma vlády. Jeho prvé činy boli kruté a nekompromisne zabil všetkých svojich odporcov. Napriek tomu, že ho učil demokrat, vedel, že ak chce skutočne pohnúť svoju krajinu vpred, musí mať skutočnú moc.
Atény si netreba idealizovať. Vtedy mladý Alexander vyrazil na juh na Téby a nemilosrdne ich zničil. Zomrelo 6 000 ľudí a všetkých ostatných vzal do otroctva. Od roku 335 p.n.l., kedy Alexander toto nádherné mesto zrovnal so zemou, sa už na nohy nepostavilo.
Cesta na Východ: Konfrontácia s Perziou
Grécko malo na východe ohromného nepriateľa menom Perzia. Peržania sa tlačili do Európy a zdalo sa, že niet šance ubrániť sa. Teraz sa vojská Dareia zgrupovali a vedelo sa, že skôr či neskôr zaútočia na Európu opäť.
Alexander išiel na neriešiteľný problém s Perziou svojsky. Povedal, že napadne obra a urobí niečo, čo nikdy nikto nečakal. Alexander spojil rozdrobenú grécku armáhu, no tá mala celá asi 36 000 mužov. Alexander vsadil do tohto boja všetko. Loďami sa preplavili cez Dardanely do Malej Ázie, do dnešného Turecka. Misia bola jasná: oslobodiť grécke kolónie od perzskej nadvlády.
Po stopách Hrdinov: Trója a Efez
Prvá cesta viedla do Tróje, základného dejiska Iliady a Odysey. Achilles bol jeho najväčším hrdinom od detstva a teraz stojí v jeho meste. Vyzliekol sa donaha, natrel olejom a bežal sa pokloniť svojmu hrdinovi. Efez bol jedným z najznámejších miest staroveku vďaka obrovskému chrámu bohyne Artemis, ktorý patril medzi sedem divov starovekého sveta.
Perzský dvor podcenil malého nájazdníka Alexandra a nevyslal proti nemu svoje vojsko, ale poslal iba platených žoldnierov. Alexander mal dobrú taktiku nielen v boji. Sľúbil mestám, že ak sa vzdajú bez boja, zabezpečí im demokraciu podľa vzoru Atén. No gréckych žoldnierov, ktorí bojovali proti nemu, dal nemilosrdne popraviť.
Perzia siahala cez tri kontinenty - od Egypta, Grécka cez hory Hindúkušu až po Indiu, po koniec známeho sveta. Bola to obrovská rozloha a Grécko bolo na konci ríše. Grécke kolónie na brehoch Stredozemného mora vítali Alexandra ako osloboditeľa.
Gordický Uzol: Symbol Rozhodnosti
Tu v chráme objavil kráľovský voz, na ktorom bol známy „Gordický uzol.“ Hovorilo sa, že kto rozviaže tento uzol, dobyje celú Áziu. Neuveriteľne náročne pozaväzovaný uzol bez zjavného začiatku a konca nebolo možné rozuzliť. No Alexander nezaváhal. Vytiahol meč a uzol rozsekol. Je zrejmé, že toto je legenda, ale zároveň išlo o skvelú propagandu. „Rozťať gordický uzol“ používame do dnešných dní, ak sa snažíme vyriešiť neriešiteľný problém.
Bitka pri Isse: Vojenský Génius
Keď veľký perzský kráľ Dareios III. videl, že Alexander postupuje, zoskupil asi 70 - 100 000 armádu a doviedol ju na pláne medzi dnešným Tureckom a Sýriou. Tá bitka sa volala bitka pri Isse a odohrala sa v roku 333 p.n.l.
Alexander bol vojenský génius a miesto vybral tak, že Peržania nevedeli využiť svoju 2,5- až 3-násobnú prevahu. „Vyhráme, alebo zahynieme. Ústup nie je možný,“ zneli Alexandrovo slová. „Nebuďte oslepení luxusom a veľkoleposťou našich nepriateľov," kričal Alexander smerom k svojmu vojsku. „Podceňujú nás a to je naša výhoda. Toto nie je po prvý raz čo bojujeme proti presile.“
Priznávam, na Alexandra a tieto slová som myslel ešte mnoho razy vo svojom biznisovom živote, kedy som išiel doslova z nuly a vždy mal pred sebou omnoho silnejšieho protivníka. Bitku pri Isse si vychutnávam neskôr v Istanbulskom múzeu, kde sa na tzv. Alexandrovom sarkofágu zachovalo jej vyobrazenie.
Peržania mali početnú prevahu, ale reliéf ukazuje Alexandrovu silu, ktorou bola jeho kavaléria a on cvála na jej čele na svojom čiernom koňovi Bukefalovi. Alexander konal absolútne nevypočítateľne a vrhol sa do boja proti omnoho silnejšiemu a vo všetkých smeroch mocnejšiemu súperovi doslova na istú smrť. Ohromná odvaha Macedóncov zaskočila Dareia a keď sa dostali do jeho bezprostrednej blízkosti, Dareios sa zvrtol a utiekol a s ním aj ostatné vojsko. Alexandrovi vojaci ich ešte chvíľu naháňali a pobrali im mnoho kvalitnej výzbroje. No najväčšie poklady ich ešte len čakali. Macedónci následne vtiahli do Damasku, kde ukradli 90 ton perzských pokladov a Alexander zatkol celú Dareiovú rodinu.
Egypt a Vízionárske Mesto
Alexander si, ako všetci Gréci, vážil starú kultúru a egyptská bola tou najstaršou a najúžasnejšou. Na vstup do obilnice Perzie sa Alexander náležite pripravil. Čo sa týka bojov, to ťažké nemal a Egypťania vítali Alexandra a boli radi, že sa zbavili nadvlády Babylónu. Ako prvý krok sa rozhodol zrealizovať púť do oázy Siwa. Tu hlboko v púšti Sahary sídlila preslávená veštiareň.
Alexander prišiel do Egypta s historkou, že jeho skutočným otcom je faraón Nektanebos II., posledný vládca tridsiatej dynastie, ktorý pred Peržanmi utiekol na dvor jeho otca Filipa II. Macedónskeho. Alexander putoval do veštiarne a so svojou družinou sa stratili v púšti a mali zjavenie. Alexandrova podoba bola následne vytesaná do skaly na viacerých miestach Egypta.
Alexander založil mesto Alexandria, kde potomkovia jeho generálov vystavali známy maják na ostrove Faros, ktorý sa razom stal antickým divom sveta. Alexandria sa stala hlavným mestom Egypta a bola ním 1000 rokov až do 10. storočia. Alexander takto založil 10 miest so svojim menom no egyptská Alexandria ostala tým najdôležitejším. Je neuveriteľné akú víziu mal tento mladík. Nebol to krvilačný bojovník, bol to štátnik, ktorý rozpoznal potenciál Afriky, Blízkeho Východu, ktorý práve dobyl a chcel ho loďami spojiť s rodným Gréckom.
Pokračovanie na Východ: Mezopotámia a Bitka pri Gaugamele
Alexander neprijal výzvy Dareia na mier a pokračoval v ťažení na východ. Prekročil rieku Eufrat a prechádzal Mezopotámiou, bývalou Asýrskou ríšou. Alexandrove vojská, ktoré mali teraz okolo 40 000 bojovníkov, prekročili rieku Tigris dva roky po bitke pri Isse.
Tu pri meste Erbil, kam dnes lieta mnoho ľudí, je okrem Citadely na kopci jedna veľká planina, nie je sa kde schovať. Bitka sa nazýva bitka pri Gaugamele (podľa malej dedinky), alebo bitka pri Arbele (podľa Erbilu). Písal sa rok 331 p.n.l.
Dareios III. mal okrem 200 bojových vozov, kde bol každý ťahaný 4 koňmi, aj bojové slony. Bol tu výber tých najlepších vojakov z celej jeho ríše. Dareiovi vojaci dlho upravovali terén a vyhladili ho, odstránili kamene, aby sa bojovým vozom dobre jazdilo. Takú armádu ešte nikdy nikto nevidel, bola omnoho väčšia než pri Isse a vojsko sa ťahalo do dĺžky vyše 5 kilometrov.
Keď to videli Alexandrovi kumpáni, začali sa pýtať, o čo Alexandrovi ide. „Veď Dareios ti sľúbil pôdu a obrovské bohatstvo, však?“ A tu Alexander vraj vyslovil ďalšiu pamätnú vetu: „A aj by som to prijal, keby som bol Parmenion, ale ja som ALEXANDER!“ Ostalo nedopovedané, ale jasné.
Osobné Cestovateľské Zážitky
Mesto Pella som navštívil náhodou. Býval som u kamaráta v dome na polostrove Chalkidiki, keď som dostal telefonát, že musím urgentne prísť do Severného Macedónska a doniesť pas. Nasadol som do auta a šoféroval som celú noc. Keď som sa vracal späť k Solúnu, zastavil som sa v Pelle, kde sa vojvodca narodil. Pella musela byť za života Alexandra a života jeho nasledovníkov krásne a bohaté mesto. No ten pocit byť tu, dýchať ten istý vzduch ako veľký hrdina, je úžasný. Ten silný pocit, že tu predo mnou kedysi Alexander stál, ma sprevádzal na všetkých miestach, po ktorých som išiel po jeho stopách, až po rieku Indus.
Celá história Perzskej achajmenovskej ríše (550 – 330 pred Kr.) / Dokument o starovekej histórii
V absolútnom strede hlavného mesta Severného Macedónska, v Skopje, sa vzpína obrovský 22 metrov vysoký kôň s Alexandrom v bojovom postoji. Je až neuveriteľné, aké vášne Alexander dokáže vyvolať aj po bezmála 2 400 rokov od svojho narodenia a aj dnes sa diskutuje o tom, kde jeho noha stúpila, kde nie a kde bolo v skutočnosti centrum jeho ríše.
Sýria bola v tej dobe bezpečnou, kultivovanou a sekulárnou krajinou a pripadala mi rozvinutejšia než jej susedia. Dnes po dlhoročnej občianskej vojne ide o krajinu v absolútnom rozklade - toto je pre mňa veľmi smutné. Cestu cez Latakiu do Damasku si každopádne veľmi dobre pamätám. Spali sme vtedy v stanoch tak, ako Alexandrovo vojsko. Tá cestovateľská doba sa už nedá vrátiť, teraz by takto už nikto necestoval. 24-dňová cesta stála 278 eur vrátane dopravy a ubytovania, na 3 týždne sme mali každý vreckové okolo 100 eur. To bolo všetko čo sa mi za rok v nemocnici na bratislavských Kramároch z môjho extrémne nízkeho lekárskeho platu podarilo ušetriť.
Prechádzam najväčšou stĺpovou sálou v Karnaku, ktorou (ak má profesor pravdu) musel ísť aj Alexander. Niektoré hlavice stĺpov vyzerajú ako zatvorené lotosové kvety, iné ako papyrus. Miestnosť Víťazstva (Akhminoun) faraóna Alexandra je až úplne vzadu. Vedie ma tam sympatický žiak pána profesora Ahmed Mohamed Mohamed Abdelsalam Badawy. Ak v malej miestnosti rozprávam, ozýva sa to a duní. Pôvodne išlo o miestnosť Thutmosesa III. (1479 p.n.l. - 1425 p.n.l.), ktorý je akýmsi krstným otcom Alexandra. Ani toto sa nikde nedočítate a veci zistíte iba ak ste na mieste a o istú tému sa hlbšie zaujímate. Ak však vidíte, že veštica priradila Alexandrovi takúhoto úspešného bojovníka akým bol Thutmoses III. za krstného otca, bolo jasné, akú budúcnosť mu predpovedá.
Sme na území Iraku a Irak je krajina s úžasnou históriou, kolíska civilizácie, ktorú teraz turisti opustili. Tu vzniklo právo, písmo a koleso. Prechádzam najstarším kontinuálne obývaným mestom sveta, o ktorom nikto nevie. Videl som fotografie Citadely, keď bol pod ňou voľný nezastavaný priestor, Erbil mal vtedy 40 000 obyvateľov. Teraz je neoficiálne číslo bezmála 2 milióny. Prechádzam bazárom už asi siedmy raz a neviem sa vynadívať. Pozerám sa, či tu Alexandrovi vojaci nezanechali nejakých potomkov, no blond vlasy som nezbadal. Muži v krojoch, ženy zahalené. Som nadšený a aj z toho, že tu prakticky nič nemôžem kúpiť. Pre turistov tu nie je absolútne nič. Žiadna pohľadnica, magnetka, ani jeden suvenírový obchodík. Rozmýšľam, že kúpim domov dvojkilovú hrudu čerstvého ovčieho syra. Naposledy som takú doniesol z arménskeho Kurdistanu.
„Poď si dať čaj, si naším hosťom,“ počujem na každom rohu. Musím pozvania odmietať, inak by som v čajovniach sedel celý deň. Zažil som veľa pohostinných národov, no Kurdi sú na vrchole rebríčka. Pozvať niekoho je ukážkou rešpektu. Je to hlboko v drsných ľuďoch z hôr. Toto sú tí obávaní banditi? Na ulici je zmenáreň. Drevený stôl s dvojitým, preskleným dnom. Pod sklom sú 20 cm hrubé zväzky bankoviek, na stole sú hrubšie zväzky, tie čo sa nezmestili dole. Iba v tom jednom zväzku dolárov môže byť 20 000 a tých zväzkov je stolík plný. Ako dlho by takýto voľne postavený stolček vydržal v Bratislave či nebodaj v Taliansku? Zážitkov je veľa.