Prof. ThDr. Alexander Spesz bol významnou osobnosťou slovenskej katolíckej teológie a filozofie 20. storočia. Počas svojho života pôsobil ako kňaz, univerzitný profesor, dekan fakulty a bol aktívny v rôznych vedeckých a akademických spoločnostiach. Jeho rozsiahla publikačná činnosť sa venovala filozofii, teológii, morálke, psychológii, ale aj parapsychológii a okultizmu.
Život a vzdelanie
Alexander Spesz sa narodil 23. novembra 1889 v obci Nová Ľubovňa. Ľudovú školu navštevoval v Chmeľnici, gymnázium v Bardejove a Prešove.
V rokoch 1905 - 1913, respektíve 1909 - 1915 študoval filozofiu a teológiu na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme. Tu v roku 1911 získal doktorát filozofie a v roku 1915 doktorát teológie. V štúdiu ďalej pokračoval vo Viedni a na nemeckých univerzitách.
Kariéra a akademické pôsobenie
Začiatky a pôsobenie v Košiciach
Po vysviacke v roku 1914 pôsobil ako kaplán a profesor náboženstva v Košiciach. V rokoch 1918 až 1936 vyučoval filozofiu a morálnu teológiu v košickom bohosloveckom učilišti, pričom od 1. októbra 1926 bol aj prefektom seminára. Už v tomto období sa prejavilo jeho pedagogické nadanie.
Bratislavské obdobie a akademické funkcie
Po nostrifikovaní vedeckej hodnosti ThDr. na Karlovej univerzite v Prahe v roku 1930 a po vymenovaní za pápežského komorníka v roku 1933 (iné zdroje uvádzajú rok 1936 pre vymenovanie za profesora) sa stal riadnym profesorom katolíckej morálky na novozaloženej Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Bol od začiatku členom jej pedagogického zboru a ako profesor tu pôsobil až do roku 1959. V rokoch 1938 - 1940 a 1942 - 1944 bol dekanom tejto fakulty.
Okrem toho zastával aj významné funkcie vo viacerých akademických inštitúciách:
- V rokoch 1943 - 1945 bol podpredsedom Slovenskej akadémie vied a umení.
- Bol predsedom morálnej sekcie Slovenskej učenej spoločnosti (Societas Eruditas Slovaca).
- Bol členom Katolíckej akadémie.
- Zastával funkciu prosynodálneho sudcu Trnavskej apoštolskej administratúry a Košickej diecézy.
Obdobie po roku 1948
Po roku 1948 neprijal na teologickej fakulte funkciu dekana, ale do istej miery akceptoval Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. Bol jediným z profesorov s prirodzenou autoritou, ktorí zostali na reformovanej a ideologicky deformovanej teologickej fakulte. Hlavne jeho vplyvu sa pripisovalo, že biskup Ambróz Lazík akceptoval túto fakultu a udelil veniam docendi aj kňazom-pedagógom, ktorí neboli považovaní za hodných.
Od 30. septembra 1959 bol na dôchodku, pričom bol duchovným správcom Charitného domova v Dolnom Smokovci.
Publikačná činnosť a dielo
Alexander Spesz napísal 22 knižných diel a celý rad štúdií, ktoré prispieval najmä do časopisov ako Svoradov, Rozvoj, Kultúra, Duchovný pastier, Filozofický sborník a Nová práca.
Od roku 1941 redigoval novozaložený časopis Slovenskej učenej spoločnosti Theologica Catholica Slovaca, do ktorého prispel niekoľkými cennými vedeckými štúdiami a recenziami. Bol tiež redaktorom časopisu Carpathica Slovaca.
Filozofické myslenie
Vo svojich prácach sprístupňoval slovenskému inteligentovi základnú filozofickú a teologickú problematiku, využívajúc pritom svoj široký rozhľad v prírodných, psychologických a sociálnych vedách. V oblasti filozofie bol dôsledným novotomistom. Vo stati „Čo je filozofia?“ (Filozofický sborník, 1940) chápal filozofiu ako poznanie vecí z posledných príčin prirodzeným rozumom, pričom špecifikum kresťanskej filozofie videl v dôraze na tieto posledné príčiny.
Súhlasil s M. Blondelom, že vo filozofii sa spájajú dva odchodné, no solidárne prvky: špekulatívny prvok - poznanie pravdy a praktický prvok - riešenie ľudského údelu. Neuznával kresťanskú filozofiu v užšom zmysle slova, podobne ani slovenskú národnú filozofiu, kritizoval Čyževského chápanie filozofie. Ľudovít Štúr vraj prevzal od Hegela len vedľajšie náuky, nie však to podstatné, a jeho filozofia je iba „filozofia života“, ktorú prirovnával ku Kierkegaardovi.
Prvým väčším Speszovým filozofickým dielom bolo Summarium philosophiae christianae..., ktoré je krátkym prierezom novotomistickou filozofiou. Napriek kritickému postoju k novovekým filozofickým systémom badať v ňom pozitívny postoj k špeciálnym vedám (napr. k teórii entropie). Prijímal evolúciu živočíšstva, ale požadoval, aby sa doplnila vnútorným princípom, prostredníctvom ktorého Boh pôsobí ako vedúci činiteľ evolúcie. V súvise s človekom odmietal akúkoľvek evolúciu.
V monografii Das dunkle Reich in uns sa zaoberal problematikou vedomia, najmä priameho (conscientia directa). Poukazoval na dve úrovne vedomia - imanentnú a transcendentnú. Vo svojom hlavnom filozofickom diele Grenzen des Wissens (Hranice poznania, 1941) vyložil svoje tomistické chápanie noetiky. Zatiaľ čo v diele Okultizmus a zázrak (1939) analyzoval špeciálne javy poznania, zdanlivo vybočujúce z rámca prirodzeného poznania, v tomto diele načrtáva a zdôvodňuje hranice ľudského poznania vo vzťahu k viere.
Spesz tvrdil, že môžeme spoznať len „niečo“ (nie všetko a ani nie nič), a to s istotou. Náš rozum má prirodzenú a podstatnú schopnosť spoznať a uchopiť objektívne bytie, no táto jeho schopnosť je zásadne limitovaná. Spočíva v obmedzenosti zmyslov i rozumu a v obmedzenosti premís dedukcie. Túto tézu dokazoval na úrovni poznania histórie, prírodných vied, psychológie a metafyziky. Vo filozofickom poznaní, na rozdiel od iných druhov poznania, podľa neho nemožno posúvať hranice poznania. Napriek nedokonalosti ľudského poznania však existujú „pevné body“ a „spojovacie čiary“, o ktoré sa môžeme oprieť. Problematické bolo Speszovo chápanie vzťahu vedy a viery.
Morálno-teologické názory
Z jeho morálno-teologických prác treba vyzdvihnúť Boj proti vojne (1948), kde vojnu odsudzuje a pripúšťa len oprávnenosť obrannej vojny. Príčinou vojny je vždy rozbujnený individuálny a kolektívny egoizmus. Vojnu vnímal ako mravný problém, ktorý možno odstrániť len zápasom na všeľudskej úrovni. Politické a mravné predpoklady sa podľa neho vytvárajú zdravou demokraciou, hlásanou Piom XII.
Speszova Katolícka mravouka (1948) bola určená širšej laickej inteligencii. Katolícku morálku chápal ako vedu o slobodných ľudských činoch smerujúcich k dosiahnutiu konečného nadprirodzeného cieľa; mravné činy musia byť aspoň relatívne slobodné; cieľom mravnosti je blaženosť spočívajúca v spolužití s Bohom. Rozlišoval trojaké zákony: večné, prirodzené a pozitívne.
Záujem o parapsychológiu a okultizmus
Spesz sa venoval aj parapsychológii, okultizmu, špiritizmu a mágii (niektoré z jeho prác tohto druhu boli preložené do nemčiny, taliančiny a maďarčiny). Problematiku mágie, špiritizmu, okultizmu, parapsychológie rozpracoval do celého radu diel, ktorý uzatvára dielo Špiritizmus a parapsychológia? (1947, 2. vyd. 1990). Vyrovnáva sa v ňom s rozličnými parapsychickými javmi (telepatia, jasnovidectvo, xenoglozia, proroctvo a i.) a s parapsychickými fyzikálnymi javmi (autolevitácia, telekinéza, materializácia, bilokácia a i.). Nakoniec sa zameral na otázku podvedomia a dal ju do súvisu s novotomistickým chápaním vedomia.
Vybraná bibliografia (knižné diela a štúdie)
Prvým dielom Alexandra Spesza bolo v roku 1922 štrnásťstranové dielko Podzemský Rím alebo Rímske katakomby, ktoré vyšlo v Prešove.
- Summarium philosophiae christianae in usum cursus philosophici unius anni necnon plurium annorum ad modum repetitorii.
- Filozofia u nás. In: Kultúra, 1931, č. 4.
- Das dunkle Reich in uns.
- Národ a štát. In: Ročenka rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty, Bratislava 1939.
- Poznanie budúcnosti. In: Kultúra, 1935, č. 9.
- Čo je filozofia? In: Filozofický sborník 1940, č. 2.
- Hranice poznania (Grenzen des Wissens, 1941).
- Ku kritike „Hranice poznania“. In: Kultúra, 1941, č. 12.
- Levate capita vestra.
- Diagnostika morality modernej doby v posledných pápežských encyklikách. In: Svoradov, 1937, č. 1-2.
- Pohlavná výchova mládeže. In: Kultúra, 1940, č. 3.
- Manželstvo, veľké tajomstvo, Trnava 1941 (3. vyd. 1947).
- Príčiny priaznivého vplyvu katolicizmu na populáciu. In: Theologica Catholica Slovaca, I, 1941.
- Vzťah mravnosti k náboženstvu. In: Nová práca, 1947, č. 2.
- Základy stavovskej mravnosti. In: Nová práca, 1947, č. 5.
- Boj proti vojne (1948).
- Katolícka mravouka (1948).
- Okultizmus. In: Svoradov, 1935, č. 5-6.
- Psychoanalýza a kresťanstvo (Rožňava 1934).
- O kritike „Psychoanalýzy a kresťanstva“. In: Kultúra, 1935, č. 6.
- Psychoanalýza. In: Kultúra, 1935, č. 2.
- Psychologické príčiny španielskych udalostí. In: Svoradov, 1936, č. 2.
- Zo života snov. In: Kultúra, 1936, č. 11.
- Najnovšie z Konnerreuthu. In: Kultúra, 1931, č. 5.
- Špiritizmus a jeho dnešné výhľady. In: Kultúra, 1932, č. 5.
- Dogmatický boj okolo Konnersreuthu. In: Kultúra, 1933, č. 6.
- Occultismo e miracolo e fede (Okultizmus, zázrak a viera, Rím 1933).
- Okultné zjavy. In: Kultúra, 1935, č. 5.
- Okulttizmus a zázrak (Trnava 1939).
- Špiritisti a posmrtný život. In: Svoradov, 1940, č. 5-6.
- Vpálená ruka v dóme sv. Martina. K prípadu Klementa Zwespebauera. In: Theologica Catholica Slovaca I, 1941.
- Špiritizmus a parapsychológia? (1947, 2. vyd. 1990).
- Istenhez vissza! Biblické ženy. In: Kultúra, 1935, č. 10.
- Náboženské pomery v Abesínii. In: Kultúra, 1936, č. 7-8.
- Pravý Maxim Gorkij. In: Svoradov 1937.
- Talizmany dnešného človeka. In: Kultúra, 1940, č. 7-8.
- Očakávanie národov. In: Kultúra, 1941, č. 10-11.
- O náboženskom ponímaní pacienta. In: Nová práca, 1947, č. 5.
- Sviatosti. Trnava.
- Psychológia slovenských ľudových povier (Trnava 1944).
Úmrtie a pohreb
Alexander Spesz zomrel 28. júla 1967 v Bardejove a bol pochovaný na cintoríne sv. Michala v Bardejove.
