Alexander Dubček bol jednou z kľúčových postáv 20. storočia v dejinách Slovenska a Československa. Reprezentuje snahu o reformu vládneho režimu v Československu v roku 1968, známu ako Pražská jar, ako aj dôležitú rolu v udalostiach Nežnej revolúcie v roku 1989. Jeho život sprevádzali politické vrcholy, ale aj obdobia váhania a omylov, ktoré formovali jeho rozporuplné hodnotenie.
Raný život a politický vzostup
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec neďaleko Topoľčian. Väčšinu mladosti prežil v Sovietskom zväze, kam odišiel spolu so svojimi rodičmi. Na Slovensko sa vrátil v roku 1938 a onedlho potom vstúpil do komunistickej strany. V päťdesiatych rokoch prešiel radom straníckych a štátnych funkcií, pričom vyštudoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ v Prahe. V roku 1963 bol zvolený za člena predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a prvým tajomníkom toho istého orgánu v Komunistickej strane Slovenska.
Pražská jar a obdobie normalizácie
Na vrchol mocenskej pyramídy vystúpal 5. januára 1968, kedy bol zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ. Jeho zvolenie bolo kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom vo vedení strany. V roku 1968 stelesňoval Dubček snahu o nastolenie „socializmu s ľudskou tvárou“. Obrodný proces, ktorý inicioval, dostal 21. augusta 1968 dramatickú bodku v podobe vojenskej intervencie členov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom.
Po augustovej invázii bol Dubček spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ internovaný v Moskve, kde pod nátlakom podpísal tzv. Moskovský protokol - dokument legitimizujúci vojenský zásah. Práve táto skutočnosť sa stala základom Dubčekovho rozporuplného hodnotenia. Kým pre jedných zostal hrdinom boja za slobodu, demokraciu a humanizmus, iní mu dodnes vyčítajú slabosť a nerozhodnosť.
V nasledujúcom období normalizácie nebolo pre Dubčeka vo verejnom živote miesto. V apríli 1969 bol zosadený z postu prvého tajomníka ÚV KSČ a zo všetkých straníckych funkcií. Na krátky čas sa ešte stal predsedom Federálneho zhromaždenia, v tejto funkcii okrem iného podpísal neslávne preslávený „pendrekový zákon“, ktorý udeľoval mimoriadne právomoci policajným zložkám a bol zneužívaný na prenasledovanie ľudí. Následne bol menovaný veľvyslancom Československa v Turecku. Odtiaľ ho odvolali 24. júna 1970 a o dva dni neskôr ho vylúčili z Komunistickej strany Československa.
Dubček počas normalizácie žil takmer dve desaťročia v izolácii a pod dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). V rokoch 1970 až 1985 pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch a v roku 1985 odišiel do dôchodku. Stretával sa len s malým okruhom svojich priateľov a dlho čakal na rehabilitáciu zo strany Moskvy. Tá však neprišla. Nerehabilitovala ho Moskva, rehabilitoval ho až pád komunizmu v novembri 1989.
Invázia Varšavskej zmluvy do Československa
Návrat do politiky a rok 1989
Po nástupe Michaila Gorbačova na čelo sovietskych komunistov v roku 1985 sa v Sovietskom zväze začala tzv. prestavba (perestrojka). Vďaka tomu sa stal aktívnejším aj Dubček a ostatní reformní komunisti vylúčení po roku 1968. Začiatkom apríla 1988 uverejnil taliansky komunistický denník l'Unita rozhovor, v ktorom Dubček obhajoval Pražskú jar a volal po radikálnej zmene normalizačného režimu. V tom istom roku, 13. novembra 1988, mu udelila čestný doktorát univerzita v Bologni, najstaršia univerzita na európskom kontinente. Dubček strávil v Taliansku dva týždne a vyvolal obrovskú mediálnu pozornosť, stretol sa aj so spisovateľom Umbertom Ecom a pápežom Jánom Pavlom II. V apríli 1989 s ním rozsiahle interview urobila aj Maďarská televízia.
Dubček sa kontaktoval aj s ďalšími prúdmi disentu. Počas návštevy v Prahe v lete 1989 sa stretol s Václavom Havlom a v Bratislave ho navštívil poľský novinár a disident Adam Michnik. Dubček tiež podpísal 30. augusta 1989 list za prepustenie členov tzv. Bratislavskej päťky (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák), ktorí boli väznení pre úmysel pripomenúť si výročie sovietskej okupácie. Pre Dubčeka to bolo po prvý raz od jeho perzekvovania, čo sa pripojil k skupinovému protestu podpísanému zástupcami iných disidentských skupín.
Kľúčová rola v Nežnej revolúcii
S pádom komunizmu na jeseň 1989 začala Dubčekova politická hviezda znovu stúpať. Bol v roku 1989 najznámejším, najpopulárnejším a najváženejším slovenským politikom vo svete. Je paradoxom, že dnes sa pripomínanie si 17. novembra poznačené evidentným potláčaním jeho úlohy v prelomových udalostiach roku 1989. Pritom to bol práve Dubček, kto do prepukajúceho revolučného politického diania vstúpil už 14. novembra. V záverečný deň procesu s „Bratislavskou päťkou“ prehovoril k davu pred bratislavským Justičným palácom. Tu prvýkrát po rokoch verejne prehovoril.
Dubček sa 17. novembra ako jediný z hlavných protagonistov neskorších manifestácií osobne zúčastnil na pochode študentov na Albertove. Z obavy, že vystúpi, ho príslušníci ŠtB zadržali a bol vypočúvaný až do 21. hodiny. Bola to posledná akcia ŠtB proti nemu, pričom jej zásah nebol vôbec nežný.
Po zásahu bezpečnostných síl proti demonštrantom v Prahe 17. novembra 1989 vstúpili do štrajku študenti, herci a začali sa konať čoraz početnejšie demonštrácie. Dňa 22. novembra 1989 pred bratislavským Justičným palácom účastníci žiadali prepustenie členov Bratislavskej päťky. O deň neskôr, 23. novembra 1989, Alexander Dubček vystúpil na tribúne na Námestí SNP v Bratislave, aby oslovil približne 100 000 demonštrantov. Podľa jedného zo zakladateľov VPN, Martina Bútoru, Dubček týmto zásadným spôsobom pomohol dosiahnuť psychologický zlom v spoločnosti. Bútora jeho prvé veľké verejné vystúpenie nazval politicky najväčšou bombou, opisujúc to ako „odkliatie“ a „vyslobodenie sa zo strachu“, keďže Dubček "dvadsať rokov neexistoval."
V piatok 24. novembra vystúpil aj v Prahe na Václavskom námestí. Za búrlivých ovácií pred 300-tisícovým davom povedal: „Rozchod s normalizačnou politikou je bezpodmienečný a neznesie odklad.“ Dubčekova prítomnosť mala podľa Bútoru preukázať, že Verejnosť proti násiliu koordinuje všetky významné politické zložky opozície. Chceli dať najavo vedeniu strany, že majú proti sebe zjednotenú opozíciu. Jeho vystúpenia na Námestí SNP a v Prahe mali pre úspech VPN i OF a pre zvýšenie nátlaku na vedenie KSS a KSČ podstatný a nezameniteľný význam. Bol mobilizačnou silou, pomáhal plniť námestia a reprezentoval spojenie reformných komunistov a disidentov z Charty 77.
Dubček hneď v prvom vystúpení formuloval dôležité posolstvo: „Pri tomto ľudovom, občianskom hnutí je potrebné chrániť vaše rady pred extrémnymi heslami, tendenciami, ktoré by mohli viesť ku konfrontačným stretom.“ Zdôraznil, že „nič horšie by sa nemohlo stať pre novú obrodu.“ Apel na pokoj a umiernenosť urobil napriek tomu, že bol najstráženejším politickým nepriateľom normalizačného režimu a najsilnejším symbolom ľudského a politického ponižovania. Dubček sa tak vzhľadom na svoj veľký emocionálny vplyv stal jedným z garantov „nežného“ charakteru revolúcie, čím bol nezastupiteľným aktérom Novembra.
Prezidentské ambície a tragický koniec
V novembri 1989 bol Dubček v hre aj ako kandidát na prezidenta Československa. Najmä na Slovensku bol stále veľmi populárny, ale o najvyšší ústavný post sa hodlal uchádzať aj niekdajší disident a hlavná tvár Zamatovej revolúcie Václav Havel. Po sérii rokovaní Dubček, hoci nerád, súhlasil s tým, že sa namiesto prezidentského postu ujme kresla predsedu parlamentu. Alexandra Dubčeka zvolili 28. decembra 1989 za predsedu Federálneho zhromaždenia (federálneho parlamentu), kde ešte v ten istý deň nahradil Stanislava Kukrála.
Dubček, ktorý sa v marci 1992 stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, veľmi túžil byť československým prezidentom. Byť na hrade znamenalo vrchol politického príbehu každého politika. V súvislosti s rozpadom federácie sa o ňom uvažovalo aj ako o možnom prvom prezidentovi rodiacej sa samostatnej Slovenskej republiky. Podľa Jána Budaja mal všetky predpoklady stáť v čelných pozíciách už samostatnej republiky, pričom Dubček mu povedal, že v okamihu, keď Slovenská republika vyhlási vlastnú ústavu, verejne sa dá k dispozícii slovenskej politike. Paradoxom ostáva, že poslanci prijali Ústavu SR v deň jeho autonehody. Historik a osobný priateľ Alexandra Dubčeka Ivan Laluha dodáva, že mal výraznú podporu verejnosti, čo dokazovali aj vtedajšie prieskumy verejnej mienky.
Pred 30 rokmi, 7. novembra 1992, zomrel v pražskej Nemocnici na Homolke. Niekdajší predseda Federálneho zhromaždenia podľahol na následky zranení, ktoré utrpel pri autonehode, ktorá sa stala 1. septembra 1992. Ráno 1. septembra 1992 nasadol do služobného BMW a vydal sa na cestu z Bratislavy do Prahy. Na 88. kilometri diaľnice D1 dostala jeho limuzéna v hustom daždi šmyk a vo viac ako stokilometrovej rýchlosti vyletela z cesty neďaleko českého mesta Humpolec. Kým vodič vozidla mal len ľahké zranenia, nepripútaný Dubček vyletel zadným oknom a utrpel rad trieštivých zlomenín a vážne poranenia chrbtice. Alexandra Dubčeka previezli vrtuľníkom do Prahy. Hoci pomoc s jeho liečbou ponúkali viaceré kliniky v Európe, Nemocnica na Homolke, ktorá sa na takýto typ zranení nešpecializovala, prevoz napriek tomu odmietala. Politik svoj boj prehral 7. novembra 1992, tesne pred rozdelením Československa.
Invázia Varšavskej zmluvy do Československa
Odkaz a hodnotenie
Dubčekova pozitívna a kľúčová rola v novembri 1989 sa v rôznych diskusiách spomína spravidla iba okrajovo, ak vôbec. Niekedy je to až akési tiché prepisovanie dejín, ktoré sa sústreďuje dominantne na jeho chyby bezprostredne po sovietskej okupácii. Napriek trom spomenutým omylom (podpis Moskovského protokolu, pendrekového zákona a súhlas s vyslaním do Turecka), ktoré trpko oľutoval, mu ich dav zhromaždený na námestiach ani lídri revolúcie v novembri 1989 evidentne nevyčítali. Lídri revolúcie nemohli ignorovať jeho „politickú mohutnosť“ a radi ho využili ako mobilizačnú silu, nositeľa politického konsenzu i politického ťahúňa v parlamentných voľbách 1990.
Dubčekovo meno dnes nesú viaceré inštitúcie. Národná rada SR sídli na Námestí Alexandra Dubčeka a pomenovaná po ňom je aj štátna cena, ktorú udeľuje predseda vlády. V januári 2003 bol posmrtne vyznamenaný prezidentom Václavom Havlom Rádom Bieleho leva I. triedy. Ako raz povedal Ľubo Feldek: „Vo svete musia zostať symboly.“ Alexander Dubček zostáva takýmto symbolom - symbolom Pražskej jari, nádeje a tiež tragického konca. Mesiac november je často venovaný pripomienke jeho života, smrti a narodenín.
