Rovnako ako všetky sviatky na Slovensku, aj svadba bola kedysi spojená s mnohými zvykmi a obyčajami. Svadobné zvyklosti v sebe odrážali rôzne zložky duchovnej a materiálnej kultúry, ktoré sa nahromadili počas storočí. Každý región mal svoje zvláštnosti a presný svadobný program, no napriek tomu nachádzame mnoho podobností. Dokonca v prvej polovici minulého storočia mala svadba až 30 základných zložiek. V súčasnosti sa svadobný obrad zjednodušil, staré zvyky však stále pretrvávajú.
Predsvadobné obdobie a pytačky
Na Slovensku bolo obyčajou chodiť na pytačky alebo priezvedy. Zástupcovia rodín, ženíchov družba (pytač) a nevestin vydavec (stárek, svat) zisťovali, či sa mladý muž alebo dievčina páči rodičom. Keď rodičia súhlasili a mladému páru požehnali, mohli sa mladí zasnúbiť.
Dohoda o svadbe sa uzatvárala prostredníctvom zástupcov rodín, napríklad prípitkom, podaním rúk, bozkom, ponúknutím určitého jedla a nakoniec odovzdaním daru. Svadobným darom bývala najčastejšie šatka alebo ručník, prípadne koláč, košeľa, pierko, ratolesť, či jablko. Prsteň sa objavil až neskôr a postupne prenikol do všetkých kútov Slovenska (Gemer, Turiec, Spiš už v 19. storočí, Orava až v polovici 20. storočia).
Ohlášky a stanovenie dátumu svadby
Po uzavretí dohody nasledoval čas cirkevných ohlášok, keď sa v kostole zverejňoval dátum pripravovanej svadby. Dátum svadby sa stanovoval podľa obyčaje v období fašiangov, na Záhorí na jeseň, keď bolo prvé víno, alebo v najvhodnejšom mesiaci máji.
Pozývanie hostí a rola zváča
V tomto období sa pozývali svadobní hostia, najčastejšie prostredníctvom družbov alebo osobite pomocou svadobných organizátorov, tzv. zváčov. Boli označení znakom svojej funkcie, a to palicou, pierkom, ručníkom alebo stuhou. Na Slovensku bolo zvykom nosiť tieto svadobné znaky, ktoré označovali a oddeľovali od seba napríklad ženícha, družbu, slobodného, ženatého, nevestu od družíc a pod., ale aj ukazovali, v akej fáze je svadba.
V niektorých častiach Slovenska sa hostia pozývali koláčmi, tzv. poklonou alebo radostníkom. Pozývanie na svadbu (niekde povolání, zvanie, pytane) bolo vždy osobné. Vykonávali ho v zastúpení mladého páru špeciálne na to určené osoby - družbovia alebo svadobní zváči. Boli označení pierkami, mali zdobené palice, pestré šatky na kabátoch a niekde chodili aj na koňoch. Pokiaľ chodili na svadbu pozývať spoločne snúbenci, najmä najbližšiu rodinu, zvyčajne prosili aj o požehnanie. Domáci pozvanie prijali a zváčov pohostili.
Zváč mal na svadbe niekoľko kľúčových povinností:
- Na svadbu povolávať tých, ktorých si svadobný hospodár želal.
- Pri svadobnom veselí osobitným spôsobom posluhovať, na predný stôl misky s jedlami nosiť a vždy niečo k hosťom, zvlášť ku starejšiemu prehovoriť.
- Truhlu a periny mladej nevesty do domu mladého zaťa došikovať.
- Radostník (ružový koláč) pri poslednej večeri priniesť, a pri tom niečo ku svadobným hosťom prehovoriť.
Kto je kto na svadobnej hostine a za čo je zodpovedný?
Svadobný odev a prípravy
Budúca nevesta až do svadby nosila partu, ozdobnú pokrývku hlavy, alebo veniec, či farebné stužky. Svadobný závoj sa začal na Slovensku používať až v 20. storočí. Biele svadobné šaty v minulosti znamenali nevinnosť a cudnosť, avšak nebolo tomu tak vždy. V dávnejších dobách sa na slovenských svadbách vyskytovali nevesty v čiernych, či fialových odevoch a aj v dnešnej dobe je v niektorých krajoch zvykom mať pri sebe niečo čierne. Zvyk nosiť biele svadobné šaty má svoje počiatky v Anglicku za panovania kráľovnej Viktórie (1837-1901), ktorá si ako prvá pre svoju svadbu zvolila čisto biele šaty.
Svadobný deň - príchod ženícha a prekážky
Tento slávnostný deň začínal príchodom ženícha pre nevestu. Počas cesty k nej musel prekonať rôzne prekážky ako zahatanie cesty, zatváranie dverí a predvádzanie falošných neviest. Keď uspel, priviedli mu pravú mladuchu a pridali sa k svadobnému sprievodu. Takto sa svadba oznamovala celej dedine. Na označenie tohto sprievodu sa používal stromček, zástava, obradný koláč, palica (šabľa), veniec a jablko.
Zatarasenie cesty je aj v dnešnej dobe obľúbené, najmä keď sa svadba koná v mieste bydliska jedného zo snúbencov. Význam zatarasenia cesty spočíva vo vykúpení ženícha zo svojich mládežníckych hriechov.
Počasie a symbolika
Dôležité bolo aj počasie, ktoré predpovedalo, aké bude budúce manželstvo. Pekné a slnečné počasie predpovedalo radosť a harmonické manželstvo. Sneh alebo dážď znamenali požehnanie, bohatstvo a slzy smútku alebo radostí.
Svadobná hostina a zasadací poriadok
Po svadobnom obrade, ktorý sa konal v kostole, sa hostia usadili k svadobnej hostine. Aj tá mala svoje zasadacie a programové pravidlá spolu s pestrým a bohatým svadobným menu, o ktoré sa staral tzv. hospodár. Miesto, kde sedeli mladomanželia, sa označilo obradnými predmetmi ako stromček, obradný koláč, sviečka, jablko, neskôr kytica a torta s osobitnou dekoráciou (najčastejšie postavičky mladomanželov).
Podľa povery sa určovalo, kto bude hlavou rodiny, podľa výberu jedného z nápojov. Tvrdý alkohol si mal vytiahnuť budúci hlava rodiny a pohár s vodou patril osobe, ktorá bude hlavou otáčať.
Rozbíjanie taniera symbolizovalo šťastie a spoločné zametanie snahu novomanželov spolupracovať. Prenos nevesty cez prah vídame aj dnes takmer na každej svadbe. V minulosti malo toto prenášanie nevesty význam oklamania zlých duchov, ktorí striehli pod prahom a strážili dom.
Na dnešných svadbách sa polievka servíruje mladomanželom z jedného taniera, pričom sa navzájom musia kŕmiť, čo má symbolizovať ich súdržnosť a spoluprácu. Aj konkrétne jedlá na svadobnej hostine mali svoju obradovosť. Na svadbách nesmelo chýbať jedlo pripravené zo sliepky alebo kohúta, ktoré malo zabezpečiť novomanželom plodnosť.
Svadobná zábava a jej dĺžka
Hostina plynulo prešla do svadobnej zábavy, ktorá niekedy trvala aj 4 dni. Spievalo sa, hrala hudba, tancovalo, hovorili sa reči a vinše, hádanky, žarty, hrali sa dramatické scény, hry a vystupovali masky.
Vrchol svadby: Čepčenie a zmena stavu
Vrcholom svadby bolo skladanie venca a čepčenie nevesty, ktoré pretrvalo do dnes. V niektorých oblastiach sa čepčenie robilo až na druhý deň ráno. Po začepčení sa nevesta prezliekla zo svadobných šiat do ďalšieho symbolického odevu, ktorý obsahoval červenú farbu, zásterku na šaty a šatku uviazanú spôsobom, aký sa používal pri práci.
Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, šľachtické dcéry sa vydávali skutočne ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr - pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku pokladali chlapca za mládenca vtedy, keď vedel kosiť, obriadiť dobytok, poorať pole - skrátka zastať mužské práce doma i v gazdovstve. Podobne dievka sa mohla „dievčiť“, ak vedela priasť či variť, teda udržiavať domácnosť v chode a poriadku.
Na starých slovenských svadbách sa dokonca namiesto kytice zvykol hádzať koláč. Na dnešných svadbách prebieha čepčenie spolu so sňatím vienka a celý ceremoniál vrátane spevov starších žien trvá do pol hodiny. V minulosti boli tieto úkony rozdelené a skladanie vienka sa považovalo za vrchol prvého svadobného dňa. Rovnako ako aj dnes sa družba, či iný muž spýtal, či chce nevesta vienok sňať alebo hlávku sťať. Po zložení vienka chodili staršie ženy okolo nevesty so sviečkami a spievali piesne.
Výmena prsteňov a ich symbolika
Výmena svadobných prsteňov je zachovaná dodnes a predstavuje sľub večnej lásky. Tradícia nosenia prsteňa je však najstarším zo všetkých svadobných tradícií. V minulosti sa verilo, že prsteň sa má nosiť na prstenníku ľavej ruky, keďže tento prst je žilou spojený priamo so srdcom. V antickom svete sa verilo, že žila zo štvrtého prsta vedie priamo do srdca, preto bolo toto miesto vhodné pre svadobný prsteň. Prsteň symbolizoval prechod majetku, v tomto prípade nevesty do vlastníctva Rimana. Povera zmizla, zvyk pretrval dodnes. Pre Egypťanov predstavoval rastlinný kruh okolo nevestinho prsta nehynúcu lásku, musel sa preto často obnovovať. Neznamenal však vernosť, pretože Egypťania boli polygamisti. Svadobná obrúčka pre mužov v minulosti tradičná nebola a pochádza z čias druhej svetovej vojny.
Iné zvyky a povery
Počas svadby sa dodržiavalo mnoho povier. Niektoré boli určené aj pre svadbychtivé družičky, slobodné dievčatá a ženy.
Nevesta vtedy zvykla hodiť za seba kyticu a kým sa o ňu ostatné „bili“, stihla pred nimi utiecť. Hádzanie kytice je zaužívaným svadobným zvykom, kedy nevesta hádže kyticu medzi slobodné dievčatá, s tým, že dievčina, ktorá ju chytí, bude najbližšou nevestou. Táto tradícia pochádza z Anglicka a v minulosti bola skôr obranným manévrom nevesty, kedy si ženy chceli zo svadby odniesť aspoň kúsok jej oblečenia, či kvetín.
V minulosti sa ešte pred používaním kvetín využíval cesnak, či bylinky na odohnanie zlých duchov.
Svadobná noc mala v minulosti osobitný význam. Po sňatí vienka nastávalo ukladanie mladého páru na lôžko, pričom v dávnej minulosti mal právo prvej noci prvý družba. Neskôr toto právo prešlo na ženícha, avšak svadobná noc mala svedkov.
Prvé zväzky medzi mužmi a ženami boli o prežití. Prežitie a sila spoločenstva bola totiž v počte. Ženy sa vtedy unášali a kradli. Potom, ako bola žena unesená, musela byť čo najdlhšie držaná ďaleko od príbuzných z dôvodu odplaty. Tento majetnícky prístup sa mierne zlepšil počas stredoveku, no nie príliš. Začali sa objavovať už aj manželstvá z lásky. Dnes sa nazýva svadobná cesta.
Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže šlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Bývalo to tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade. Úlohou starejšej, svatky, širokej, teda krstnej matky nevesty, bolo sprevádzať a ochraňovať nevestu celý čas svadby, pomáhať jej pri obradných úkonoch (skladanie venca, čepčenie).