Svadba v minulosti bola komplexným a bohatým súborom rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, pretože predstavovala dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. V kostole sa síce uskutočňoval cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju silnú ľudovú podobu. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, ktorých možno nazvať svadobnými hodnostármi, a tí určovali celý priebeh svadby. Bývalo zvykom, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, či starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli aj svedkami pri cirkevnom obrade. Úlohou starejšej, svatky, širokej, teda krstnej matky nevesty, bolo sprevádzať a ochraňovať nevestu po celý čas svadby, pomáhať jej pri obradných úkonoch, ako bolo skladanie venca či čepčenie.
Príprava na svadbu a pozývanie
Ďalším krokom po zásnubách bolo pozývanie na svadbu, niekde nazývané aj povolenie, zvykanie či pytačky. Na rozdiel od súčasnosti, keď sa ujal mestský zvyk písomných pozvaní, často priložených k svadobnému oznámeniu a posielaných dokonca elektronickou poštou, v minulosti išlo vždy o osobné pozývanie. Toto významné poslanie vykonávali v zastúpení mladého páru špeciálne na to určené osoby - družbovia alebo svadobní zváči. Boli náležite označení pierkami, mali zdobené palice, pestré šatky na kabátoch a niekde chodili dokonca na koňoch. Pokiaľ chodili na svadbu pozývať spoločne snúbenci, najmä najbližšiu rodinu, zvyčajne prosili aj o požehnanie. Domáci pozvanie prijali a zváčov pohostili. K pozývaniu neodmysliteľne patrilo prinášanie obradového pečiva známeho ako poklona alebo radostník. Pozývalo sa aj dva- alebo trikrát v čase ohlášok. Opakované pozvanie malo vyjadriť úctu snúbencov k pozývanej osobe a ich záujem, aby sa na svadbe zúčastnila. Odmietnuť pozvanie sa nepovažovalo za vhodné, znamenalo by to hrubú urážku.
„Parta moja, parta, zelený veniec, už ti je Anička, už ti je koniec.“
V rodine s dospelými deťmi skôr či neskôr nastane čas, keď sa jedným z najfrekventovanejších slov v rozhovoroch jej príslušníkov stane slovo svadba. Toto slovo môže dokonca nadobudnúť priam magický charakter úmerne tomu, ako sa blíži termín jeho premeny na reálnu udalosť.
Význam svadby a zmeny spoločenského postavenia
Na Slovensku, rovnako ako v ďalších štátoch nášho civilizačného okruhu, mala svadba ako východisko vzniku novej rodiny, novej spoločenskej a hospodárskej jednotky mimoriadny význam. Svedčí o tom aj množstvo prejavov ľudovej kultúry sústredených okolo jej prípravy a uskutočnenia. Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiace dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, na ktoré sa nesmelo zabudnúť, ak celý rituál mal vyznieť tak, ako mal - teda nielen podľa predstáv ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva s ohľadom na postavenie rodiny. Vystrojiť svadbu dcére bolo skrátka treba tak, aby to upevnilo prestíž rodiny.
Na svadbu sa pripravovalo všetko tak, aby sa svadobčanom mohlo poskytnúť to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť - od pokrmov a nápojov až po zážitky. Aj preto je ľudová svadba na Slovensku, tak ako sa tradovala z generácie na generáciu a ako ju dodnes poznáme vďaka úsiliu etnológov a folkloristov, veľmi bohatá na zvyky a obrady, ale aj veľmi rôznorodá. Platí, že každý kraj, každá národopisná oblasť Slovenska má svoje tradičné chápanie priebehu nielen samotnej svadby, ale aj celkovej prípravy na ňu, počnúc vohľadmi, v dnešnom jazyku „chodenia spolu“ budúceho mladého páru. Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom živote znamenalo, že pokladali za svoju povinnosť pomáhať si. Ak sa po svadbe čokoľvek v rodine vyskytlo, bolo zvykom hľadať pomoc nie u „cudzích“, ale najskôr u „rodiny“ - u svatovcov či švagrovcov. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine.
Svadobné tradície u Slovanov v predkresťanskom období
Popredný slovenský vedec profesor Ján Komorovský prispel k poznávaniu najstarších svadobných tradícií v slovanskom svete. Z jeho diela Tradičná svadba u Slovanov sa okrem iného dozvedáme, že už vtedy to bol veľmi dôležitý akt dohody a rodinného zblíženia dvoch rodín. V predkresťanskom období u Slovanov bola pomerne bežná polygamia, pravdaže len vtedy, ak muž bol schopný hmotne zabezpečiť svoje manželky a deti. Pretrvávala zrejme dlho, lebo ešte roku 873 pápež upozorňuje veľkomoravské knieža Koceľa, že mnohoženstvo je „ohavná neresť“, ktorá sa zachovala z pohanských čias. Vernosť sa u Slovanov vysoko cenila - ako verné ženy a manželky spomína v 8. storočí byzantský cisár Mauricius v diele Strategikon.
Výber partnera a formy sobáša
Slovania poznali aj „zasnúbenia v kolíske“ alebo sobáše detí. O výbere partnera pre dieťa, a nielen o tom, rozhodovala matka rodiny. Ak rodičia mladých súhlasili so sobášom, rodiny uzavreli dohodu. Ak sa to nepodarilo, mohlo sa stať, že sobáš sa dosiahol mimoriadnym spôsobom, napríklad únosom dievčaťa. Mohlo sa to odohrať ako skutočný únos, teda ukradnutie dievčaťa bez jeho súhlasu a proti vôli jeho rodiny, ale aj tak, že mládenec si odviedol dievku s jej súhlasom, keď mu ju jej rodičia odmietli dať. A napokon to mohol byť fingovaný únos, ktorý sa uskutočnil po vzájomnej dohode medzi rodičmi nevesty a ženícha, aby sa nemusela vystrájať nákladná svadba. Veľmi blízkym dohodnutému únosu bolo zbehnutie či odbehnutie dievky do domu ženíchových rodičov proti vôli vlastných rodičov. Netradičným spôsobom získavania životných partnerov boli jarmoky a prehliadky neviest. Nešlo v nich ani tak o kúpu nevesty, ako skôr o svojský spôsob hľadania nevesty, prípadne zoznámenia sa s ňou.
Po prijatí kresťanstva morálne princípy vyžadovali, aby nevesta bola panna. Táto zásada sa v predkresťanskom období zrejme nedodržiavala až tak prísne.
Svadobný obrad a prijímacie rituály
Keď sa rodiny dohodli na spojení mládenca a dievčiny do manželského zväzku, uskutočnila sa vlastná svadba ako slávnostný obrad. Jeho najdôležitejšou časťou boli prijímacie rituály. Práve nimi sa totiž vyjadrila podstatná premena spoločenského stavu mladých - žena alebo muž sa stali členmi novej rodiny a spoločenstva, čo malo mnohoraké dôsledky. Svadobné obrady u Slovanov obsahovali veľa takýchto prijímacích rituálov a dá sa povedať, že pozostatky niektorých z nich sa zrejme zachovali aj do nedávnej minulosti. Ako príklad poslúži obchádzanie nevesty okolo krbu alebo stola. Nevesta so ženíchom alebo družbom obchádzala stôl trikrát. Na stole stáli zapálené sviečky a ležal tam pripravený chlieb alebo svadobný koláč, ktorý nevesta a ženích spolu na záver obradu zjedli. Nápoj potom nevesta a ženích vyliali na zem.
Vplyv kresťanstva na manželstvo
Po prijatí kresťanstva sa nazeranie na manželstvo v Európe zásadne zmenilo. Jeho nový, výrazne mravný rámec aj obsah cirkev zakotvila tým, že na konci 12. storočia uznala manželský zväzok za jednu zo siedmich sviatostí. Postupne sa v cirkevnom práve spresnili všetky stránky uzatvárania manželstva. Podstatný je pri tom sviatostný sľub muža a ženy, ktorí sa majú v manželstve navzájom dopĺňať, splodiť a vychovať deti. V ranom stredoveku si európski panovníci uvedomili spoločenský a mravný význam manželstva, ale zároveň si z neho urobili aj prostriedok na dosahovanie mocenských cieľov. Dohody o uzatváraní šľachtických a panovníckych sobášov sa niekedy uzatvárali už v ranom detstve.
Vek sobášov a spoločenské očakávania
Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, šľachtické dcéry sa vydávali skutočne ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr - pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku sa ľudia ženili a vydávali mladší, všeobecne však platilo, že sobáš sa uzatváral vo veku dospelosti. Na vidieku pokladali chlapca za mládenca vtedy, keď vedel kosiť, obriadiť dobytok, poorať pole - skrátka, zastať si mužské práce v dome i v gazdovstve. Podobne dievka sa mohla „dievčiť“, ak vedela priasť, variť, teda udržiavať domácnosť v chode a poriadku. Hranice právnej dospelosti sa však časom posúvali smerom nahor, napríklad podľa rakúskeho práva z roku 1811 bol človek plnoletý až po dosiahnutí 24 rokov.
Svadba ako prechodový rituál
Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže išlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. Bol to teda prechodový rituál. Môžeme si v ňom všimnúť tri okruhy: oddelenia (od slobodných mládencov a dievok), prechodu (svadobný obrad) a opätovného začlenenia (do novej rodiny a do skupiny ženatých a vydatých).
Ľudová a mestská svadba v 20. storočí
V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Jej východiskom bol v podstate dialóg a dohoda dvoch rodín. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, možno ich nazvať svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby. Bývalo to tak, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší, starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade. V prvej polovici 20. storočia sa svadby konali buď ako mestské (takzvané panské), alebo ako sedliacke. Odlišovali sa od seba oblečením nevesty a ženícha aj celým priebehom, najmä stupňom zastúpenia tradičných obradov a zvykov v nich. Na celom území Slovenska sa svadobné veselie konávalo najčastejšie cez fašiangy (január, február) alebo po žatve a na jeseň (október, november). Pri „panských“ svadbách mala nevesta biele šaty, na hlave venček so závojom, v ruke kyticu kvetov. Ženích mal na sebe klasický čierny oblek s pierkom na chlopni saka, bielu košeľu s bielou viazankou alebo motýlikom.
Symbolika a priebeh svadobných zvykov
Zálety, vohľady, pytačky a svadba sú témou množstva ľudových piesní, v ktorých sa spieva o láske, o výbere nevesty a ženícha, ale, žiaľ, pričasto aj o sklamaní a trpkej rozlúčke, keď sa láske do cesty postavili rodičovské zákazy, zväčša s majetkovým pozadím. Nie vždy však bývali príčinou nezavŕšenia ľúbostného vzťahu sobášom iba majetkové rozdiely či dedinské intrigy. Do hry zároveň vstupovali aj spoločenské rozdiely medzi rodinou mládenca a dievčiny.
Tradičné oblečenie a obradné úkony
Nevesta alebo mladucha, ak bola poctivá, teda ešte stále panna, mala na hlave partu alebo veniec, biele šaty a na nohách krpce. Biele šaty pozostávali zo sukne, fertuchy (zástery), rukávnice, kamizola a podviky. Podvika bola prehodená krížom cez jedno plece. Ozdobená bola rozmarínom, myrtou, alebo brošňou a zopnutá pod pásom. Závoj sa na dedine nepoužíval. Nepoctivá mladucha šla na svadbu len v šatke. Mladý zať mal na hlave klobúk s pierkami, bielu košeľu so širokými rukávmi, vyšívaný lajblík, biele súkenné nohavice ozdobené zelenými šnúrkami a krpce.
Svadba v Stankovanoch - odobierka a sprievod do kostola
Mladého zaťa od rodičov odoberal starejší. Následne starejší, predný družba s družicou zobrali mladého zaťa a za hudobného sprievodu išli do domu nevesty. Starejší najprv mladému zaťovi namiesto nevesty priviedol inú dievku. To sa zopakovalo ešte raz a na tretíkrát priviedol starejší skutočnú nevestu. Nasledovala odobierka, ktorú opäť predniesol starejší. Po týchto tradíciách sa pohol sprievod do kostola. V sprievode najprv išiel mladý zať s prednou družicou, za nimi nevesta s predným družbom a ostatní svadobčania. Svadobný obrad vždy prebiehal počas svadobnej omše. Po obrade vyšli družbovia a družice pred kostol a ľuďom rozdávali „kúpne cukríki“, ktoré im dala nevesta ešte pred svadbou. Hovorilo sa, že kto zje taký cukrík, do roka sa má oženiť alebo vydať.
Svadobná hostina a tradičné jedlá
Svadobná hostina sa vždy začínala varenou pálenkou (hriatou). Svadobné menu pozostávalo z fazule, lohaze alebo hrachu. Pripravené mäso podával starejší každému do dlane; kto bol neopatrný, tomu starejší mäso uchytil a neostalo mu nič. Niektoré suroviny dostala nevesta pred sobášom, keď chodila s kmotrou po žobraní. Po žobraní sa chodilo po prvej ohláške v kostole, nevesta s kmotrou chodila od domu k domu a ľudia jej dávali rôzne suroviny. Neskôr sa namiesto surovín začali dávať peniaze, a tento zvyk na dolnom Liptove pretrváva dodnes. Žobralo sa hore dedinou, aby majetok nešiel dole vodou.
Večerné obrady a symbolika perín
Večer, keď už sa zotmelo, išli družbovia, družice, starejší a starejšie do domu mladého zaťa, teda do budúcej domácnosti. Ale nie naprázdno, išli s perinami. Periny zakrútili, prehodili si ich cez plece a tak ich niesli do domu mladého zaťa. Posteľ už bola nachystaná, prehodili na ňu plachtu a postlali periny. Do postlaných perín sa náhlila zvaliť družina. Ak sa to prvému podarilo starejšiemu alebo družbovi, vravelo sa, že mladomanželia budú mať prvého chlapca, ak sa prvá zvalila družica alebo starejšia, mali mať dievča.
Čepčenie - vrchol svadobného obradu
Čepčenie bolo významným a slávnostným obradom. Snímanie venca, party z hlavy mladuchy, ktorý bol symbolom jej panenstva a slobody, patrilo spolu s jej následným začepčením k obradnému vrcholu každej svadby. Sprievodné úkony čepčenia mali zabezpečiť neveste plodnosť, prosperitu a podobne. Čepčenie prebiehalo v komore. Nevestu posadili na stolček a predná družica jej rozplietla vlasy. Rovnako ako aj dnes, družba či iný muž sa spýtal, či chce nevesta vienok sňať alebo hlávku sťať. Po zložení vienka chodili staršie ženy okolo nevesty so sviečkami a spievali piesne. Po začepčení dali obom manželom na jednu misu jedlo. Naberali si lyžičkami a predbiehali sa, aby jeden druhému zhodil jedlo z lyžice. Komu sa to skôr podarilo, ten mal nad tým druhým vládnuť a mu rozkazovať, a ten druhý pokorne poslúchať.
Dražba nevestinho venca a rozlúčka so slobodou
Nevestin veniec priniesol predný družba medzi svadobčanov do izby na tanieri. Zobral ho na vidličku, zdvihol do výšky a začala sa dražba. Prví začali prihadzovať starejší, neskôr sa pridali ostatní. Peniaze sa odovzdali neveste. Na záver musel dať peniaze aj mladý zať, aby vienok ostal jemu.
Na súčasných svadbách sa čepčenie vykonáva o polnoci, niekedy aj pred polnocou. Svadobné tradície dokonca neobídu ani moderné nevesty, ktoré možno ani netušia, že určité svadobné zvyky na svadbe praktizujú bez toho, aby si to uvedomovali.
Takmer každá nevesta, či ženích sa pred svadbou lúči so slobodou. Zatiaľ čo v dnešnej dobe je táto rozlúčka skôr o noci plnej zábavy, v minulosti vyzerala úplne inak. Rozlúčka so slobodou vyzerala v minulosti na Slovensku podobne. Kým si ženích so svojimi družbami a priateľmi pripíjal na slobodu, nevesta spolu s družičkami pripravovala pierka pre hostí. Aj v dnešnej dobe sa však nájdu nevesty, ktoré rozlúčku so slobodou využijú na kreatívne prípravy na svadbu so svojimi družičkami.
Symbolika pierok a úloha družičiek
Pripínanie pierok mal v minulosti rovnaký význam ako v dnešnej dobe, a teda rozlíšiť svadobných hostí. Najčastejšie sa v minulosti používal do svadobných pierok rozmarín, ktorý symbolizuje lásku, vernosť a šťastie. V súčasnosti sa predstavivosti medze nekladú a pierka sa vyrábajú z najrôznejších materiálov a v rôznom prevedení. Pierka v minulosti, tak ako po väčšine aj dnes, pripínali hosťom družičky. Podobne ako dnes, aj v minulosti plnili družičky funkciu pomocníčok nevesty. Išlo však výlučne o slobodné dievčatá, pričom v dnešnej dobe sa od tejto predstavy pomaly upúšťa. Družičky pomáhajú neveste s obliekaním svadobných šiat.
Svadobné šaty, prstene a iné tradície
Výber svadobnej kytice je ovplyvnený najmä vkusom nevesty, či svadobnou výzdobou. V minulosti sa ešte pred používaním kvetín využíval cesnak, či bylinky na odohnanie zlých duchov. Biele svadobné šaty v minulosti znamenali nevinnosť a cudnosť, avšak nebolo tomu tak vždy. V dávnejších dobách sa na slovenských svadbách vyskytovali nevesty v čiernych, či fialových odevoch a aj v dnešnej dobe je v niektorých krajoch zvykom mať pri sebe niečo čierne.
Výmena svadobných prsteňov je zachovaná dodnes a predstavuje sľub večnej lásky. Tradícia nosenia prsteňa je však najstarším zo všetkých svadobných tradícií. V minulosti sa verilo, že prsteň sa má nosiť na prstenníku ľavej ruky, keďže tento prst je žilou spojený priamo so srdcom. Svadobná obrúčka pre mužov v minulosti tradičná nebola a pochádza z čias druhej svetovej vojny.
Do módy sa opäť dostáva obdarovanie medzi nevestou a ženíchom. Obaja zaľúbenci si často napíšu vyznania lásky a k tomu pribalia drobnosť, ktorá im tento deň bude pripomínať. Nejde však o novodobý zvyk, či rozmar, už v minulosti sa nevesta so ženíchom zvykli obdarúvať.
V súčasnosti mnohé obradné miestnosti, či kostoly zakazujú hádzanie pokrmov, kvôli zvieratkám žijúcim v blízkosti a aj pre nadmerné znečistenie priestoru. Zatarasenie cesty je aj v dnešnej dobe obľúbené najmä, keď sa svadba koná v mieste bydliska jedného zo snúbencov. Význam zatarasenia cesty spočíva vo vykúpení ženícha zo svojich mládežníckych hriechov.
Pri príchode na miesto konania hostiny zvykne mladomanželov čakať privítanie, ktoré sa od minulosti až tak veľmi nelíši. Určuje sa, kto bude hlavou rodiny podľa výberu jedného z nápojov. Tvrdý alkohol si podľa povery vytiahne budúca hlava rodiny a pohár s vodou patrí osobe, ktorá hlavou bude otáčať. Rozbíjanie taniera symbolizovalo šťastie a spoločné zametanie snahu novomanželov spolupracovať. Prenos nevesty cez prah vídame aj dnes takmer na každej svadbe. V minulosti malo toto prenášanie nevesty význam oklamania zlých duchov, ktorí striehli pod prahom a strážili dom.
Na dnešných svadbách sa polievka servíruje mladomanželom z jedného taniera, pričom sa navzájom musia kŕmiť, čo má symbolizovať ich súdržnosť a spoluprácu. Aj konkrétne jedlá na svadobnej hostine mali svoju obradovosť. Na svadbách nesmelo chýbať jedlo pripravené zo sliepky alebo kohúta, ktoré malo zabezpečiť novomanželom plodnosť.
Hádzanie kytice je zaužívaným svadobným zvykom, kedy nevesta hádže kyticu medzi slobodné dievčatá, s tým, že dievčina, ktorá ju chytí, bude najbližšou nevestou. Táto tradícia pochádza z Anglicka a v minulosti bola skôr obranným manévrom nevesty, kedy si ženy chceli zo svadby odniesť aspoň kúsok jej oblečenia, či kvetín. Nevesta vtedy zvykla hodiť za seba kyticu a kým sa o ňu ostatné „bili“, stihla pred nimi utiecť. Na starých slovenských svadbách sa dokonca namiesto kytice zvykol hádzať koláč.
Na dnešných svadbách prebieha čepčenie spolu so sňatím vienka a celý ceremoniál vrátane spevov starších žien trvá do pol hodiny. V minulosti boli tieto úkony rozdelené a skladanie vienka sa považovalo za vrchol prvého svadobného dňa. Rovnako ako aj dnes sa družba, či iný muž spýtal, či chce nevesta vienok sňať alebo hlávku sťať. Po zložení vienka chodili staršie ženy okolo nevesty so sviečkami a spievali piesne.
Svadobná noc a jej historické aspekty
Nasledovala svadobná noc. V minulosti po sňatí vienka nastávalo ukladanie mladého páru na lôžko, pričom v dávnej minulosti mal právo prvej noci prvý družba. Neskôr toto právo prešlo na ženícha, avšak svadobná noc mala svedkov.
Židovská svadba: tradícia a rituály
Židovská svadba (hebr. חתונה, chatuna, v halachickej terminológii hebr. חופה וקידושין, chupa ve-kidušin) je jeden zo životných rituálov Židov. Prebieha podľa presne stanovených zásad, ktoré vychádzajú z biblických tradícií. Svadbou uzavrú muž so ženou zmluvu o spoločnom súžití, splodení a vychovávaní potomkov. Židovská svadba nie je len jedným aktom, ale pozostáva z dvoch častí - kidušin (hebr. קידושין, zásnuby) a nisu'in (hebr. נישואין, sobáš).
Príprava na židovskú svadbu
Už pred svadobným obradom je nutné dodržať isté pravidlá. Dohodnutie svadobných podmienok sa hebrejsky povie tna'im. Je zvykom, že pred svadbou sa snúbenci týždeň nestýkajú, aby sa na seba ešte viac tešili. Veľmi dôležitá je príprava zmluvy, nazvanej ketuba, ktorá obsahuje predovšetkým sľub manžela, že sa bude k svojej žene chovať, ako sa sluší, a nikdy ju nenechá nezaopatrenú.
Svadobný obrad pod baldachýnom (chupa)
V európskych mestách je zvykom, že sa svadobný obrad odohráva v synagóge. Po „úvodnom“ obrade (v jidiš bedekn), kedy sa hlava nevesty pokrýva závojom, odvedú ženícha s nevestou (chatan a kala) pod svadobný baldachýn (hebrejsky chupa). Chupa stojí na štyroch tyčiach, ktoré niekedy držia štyria priatelia ženícha (býva zvykom, že ju držia slobodní muži) a znázorňuje budúci domov manželov. Najskôr tancujúci a spievajúci sprievod priateľov a svadobných hostí privedie ženícha k neveste. Keď si overí, že je to tá, ktorú zvolil (aby nedošlo k tomu, že by mu bola „podstrčená“ iná, ako sa to stalo v prípade Jákoba), zakryje ženích neveste závojom tvár a ona vysloví modlitbu, v ktorej vyjadruje prianie dobrého vzťahu so svojim budúcim manželom a vysloví tiež prianie mať z tohto manželstva zdravé deti v bázni Božej. Potom doprevádza ženícha sprievod mužov k obradníkovi pod baldachýn a vyčkáva príchod žien s nevestou.
Matka ženícha a matka nevesty privedú nevestu k ženíchovi a tá sedemnásobným obídením muža pod chupou zahajuje prvú časť svadobného obradu. Všetko sa odohráva „pod dohľadom“ dvoch spôsobilých svedkov, obradníka, ktorým nemusí byť vždy rabín, a desiatich dospelých mužov, ktorí tvoria minjan. Po požehnaní nad vínom sa snúbenci napijú z pohára.
Kidušin a čítanie svadobnej zmluvy
Vlastné „zasvätenie“ (kidušin) vykoná ženích, ktorý navlečie neveste prsteň na ukazovák pravej ruky a prenesie: „Buď mi zasvätená týmto prsteňom podľa zákona Mojžiša a Izraela“, načo všetci prítomní vykríknu: "mekudešet" (čiže vydatá, doslovne „zasvätená“). Predel medzi zásnubami a sobášom tvorí predčítanie svadobnej zmluvy. Ak nie je svadobná zmluva (ketuba) podpísaná svedkami, prípadne ženíchom, už vopred, spomínaní ju podpíšu a rabín ju nahlas prečíta a v preklade (text je aramejský) vysvetlí jej obsah. Ženích sa zaväzuje, že sa bude o nevestu riadne starať a v prípade rozluky jej vyplatí dohodnutú sumu peňazí, z ktorej môže žiť najmenej jeden rok od rozluky. Ženích potom formálne prijme záväznosť ketuby a odovzdá ju neveste.
Záver obradu a oslavy
Následne sa vystriedajú ženíchom vybraní muži a vyslovia sedem požehnaní nad pohárom vína. Na záver je zvykom rozšliapnuť pohár, aby sa pripomenulo zbúranie chrámu v Jeruzaleme a skutočnosť, že prežívané šťastie kalí tento smútok. Ženích rozdupe pohár nohou a všetci prítomní zvolajú „Mazal tov!“, čo znamená ´dobré znamenie´, prenesene „veľa šťastia“. Keď novomanželia strávia prvé spoločné chvíle sami v uzavretej miestnosti, opäť sa pripoja k svadobným hosťom a nasleduje hostina, predávanie darov a svadobné veselie, ktoré je často sprevádzané tancom a hudbou. Po modlitbe na záver hostiny sa vysloví sedmoro požehnaní (ševa brachot). Svadobné veselie trvá sedem dní a nocí. Zvyklosťou je tiež ženíchovo kázanie na rôzne témy z Biblie a Talmudu, za ktoré dostane od prítomných dar. Býva zvykom, že počas tancov pri svadobnom veselí sú obaja novomanželia vyzdvihnutí na stoličkách nad hlavy ostatných a tak ich pripodobňujú ku kráľovi a kráľovnej.