Svadobné kroje regiónu Abov a ich vývoj

Ľudové oblečenie, ktoré sa vyvíjalo po stáročia, bolo postupne obohatené o sviatočné a obradové kroje. Od konca 17. storočia sa pri zdobení krojov začala intenzívne využívať výšivka. Pojmy ako národný kroj a národný odev sa pre ľudový odev v bežnom oblečení pospolitého ľudu začali používať až koncom 19. storočia. Slovenské kroje, tak ako ich poznáme v súčasnosti, možno prirovnať k sviatočným ľudovým krojom z 19. storočia. Skladajú sa z rovnakých základných súčastí ako pracovné odevy, avšak s dôrazom na slávnostné prvky a zdobenie.

V druhej polovici 20. storočia vznikla nová potreba šitia krojov pre potreby ľudových umeleckých kolektívov a folklórnych súborov. Tieto kroje boli určené pre javiskové predstavenia, ktoré zobrazovali ľudové zvyky a tance. V súčasnosti je folkloristika na vzostupe a popularita krojov rastie aj u mladých ľudí, ktorí v nich nachádzajú spojenie s tradíciou a kultúrnym dedičstvom.

Ženský ľudový odev

Základnou súčasťou ženského ľudového odevu je spodienka. Na ňu sa obliekala sukňa nazývaná fortuch, ktorá bola z bieleho plátna alebo z modrotlače. Sukňu dopĺňala krojová zástera známa ako obruštek. Hornú časť tela pokrývalo oplecko s vyšívanými rukávmi a lajblík (brusliak). Krojové rukávce dopĺňala trojuholníková šatka zvaná krodel. V zimných mesiacoch ženy nosili súkenné trojštvrťové kabátiky - kabanice, alebo kožuch zvaný čužka. Hlavu ženy zdobil čepiec alebo šatka, pričom na svadbe bola dominantou parta.

Vývoj ženského kroja v Lubine

Starší variant lubinského kroja bol opísaný ako "veľmi jednoduchý, decentný". Základnou spodnou bielizňou bol rubáš, ktorý sa zapínal na jednu šnúrku krížom cez plece. Zdobená časť odevu v páse sa nazývala priedka, ktorá sa vyhotovovala tkaním a následne sa našila na rubáš, prípadne mohla byť doňho priamo vtkaná. Rukávce boli v tomto období konopné, bohato nariasené na rukávoch. Límec sa uzatváral háčikmi, pod ktorými sa nosila ozdobná brošňa. Výšivky na rukávoch a límci, nazývané proránky, boli na Slovensku unikátom. Tvorili ich kruhové, kvetinové motívy s dierkou uprostred, pričom ich farebnosť závisela od dostupnosti nití - najstaršie boli biele.

Živôtik lubinského kroja sa nazýval kamizol. Mohol byť vyrobený zo saténu, žoržetu, brokátu, na zimu aj zo zamatu. Výber látky závisel od majetnosti ženy. Farby v tomto kroji boli skôr striedmejšie a tlmené. Spodná časť odevu sa nazývala jednoducho sukňa a vyrábala sa zo 16 dielov konopného plátna, bohato riasená a na okraji lemovaná výšivkou. Podobala sa na kasanicu z okolia Myjavy.

Ručník, ktorý bol súčasťou kroja, bol v tomto staršom variante jednoduchší a bez čipky. V porovnaní s novším variantom kroja boli tenké a nosili sa na rukávcoch i na sukni. Na nohy ženy obúvali v lete nízke čierne topánky na podpätku nazývané parízky, v zlom počasí alebo v zime nosili čižmy.

Sviatočné ženské oblečenie dotváral preložený obrúsok z konopného, ľanového alebo bavlneného plátna, ktorý si žena prevesila cez ruku pri odchode do kostola alebo na návštevu. Odtiaľ pochádza porekadlo - „ide otrča rukámi“, čo znamenalo ísť s holými, nepokrytými rukami.

Vplyv hauzírantiek na vývoj kroja

Po prvej svetovej vojne (približne od roku 1920) mali na vývoj kroja v Lubine výrazný vplyv hauzírantky - podomové obchodníčky. Prinášali domov nové látky, ktoré postupne nahradili staršie materiály pri výrobe krojov. Vďaka svojmu povolaniu boli hauzíranti sveta znalí a mali dobré vzťahy s rodinami, u ktorých bývali, neskôr k nim posielali aj svoje deti na štúdiá.

Po tomto období sa začali šiť kroje z organtínu a na sviatočných sa nosili pestrofarebné proránky. Ženy si farebné kombinácie prispôsobovali svojmu vkusu alebo ich ladili k stuhám, ručníkom či sukniam. Sukňa sa začala nazývať fjertucha alebo fjertuška a šila sa spolu so zásterou z etamínu a organtínu. Vydaté ženy už nenosili organtínové fjertuchy, ale jednofarebné štófové sukne so zásterou z rovnakej látky, ktoré mohli byť rôznych farieb.

Ručník prešiel najvýraznejším vývojom. Po obvode pestrofarebnej látky sa našili továrenské čipky, ktoré prinášali hauzíranti, prípadne sa používali podomácky uháčkované čipky. V Lubine bolo zvykom, že "ľavé krídlo" ručníka bolo o niečo väčšie na odlíšenie sa od Bziniec pod Javorinou, kde bolo väčšie "pravé krídlo", hoci to nebolo striktným pravidlom. Čím bola žena staršia, tým bol ručník tmavší; nosili ho slobodné aj vydaté ženy. Staré ženy a vdovy nosili ručníky čiernej farby. Ženy, ktoré viazali ručníky, sa v Lubine nazývali vazačky. Ručníky museli byť dobre naškrobené, aby sa dali uviazať priamo na hlave a vydržali tak, kým nezmokol.

Stuhy boli oproti staršej verzii kroja oveľa širšie, hodvábne a pestrofarebné. Podobne ako pri ručníku, na odlíšenie od Bziniec sa v Lubine mohli nosiť na páse uviazané na ľavom boku, no nebolo to striktným pravidlom. Po prvej svetovej vojne kabáticu postupne nahradila blúza. V lete sa nosili parízky, v zlom počasí a v zime sa nosili čižmy. Na zimu sa tiež nosili kapce - čižmy z hrubého bieleho súkna, na spodkoch olemované kožou.

Svadobný kroj v Lubine

Svadobný kroj mal v podstate rovnaké zloženie ako sviatočný. Pokrývka hlavy sa v Lubine nevolala parta, ale veniec. Veľmi zaujímavou udalosťou v živote ženy z pohľadu lubinského kroja bol deň, keď išla mladucha po sobáši prvýkrát do kostola. Staršia verzia pokrývky hlavy sa skladala z bieleho čepca previazaného dlhým pásom jemnej látky, ktorý bol na oboch koncoch vyšívaný a nazýval sa patys. Bohatosť výšivky korešpondovala s majetnosťou nositeľky.

Novší variant pracovného kroja často využíval obnosené súčasti slávnostného kroja, napríklad obnosené štófové sukne, ktoré takto nosili slobodné i vydaté ženy. Nenosili sa rukávce, ale jednoduchá bavlnená alebo kartúnová blúzka bez akýchkoľvek stúh, aby žena nebola pri práci obmedzená v pohybe. Pokrývka hlavy, ručník, sa viazala jednoducho dozadu alebo často dopredu, uviazaná pod bradou. V zime sa neskôr nosili aj svetre.

Dievčatká nosili rovnaký kroj ako ženy, samozrejme v menších veľkostiach. V múzeu sa nachádza detský kroj s bohatou históriou.

Mužský ľudový odev

Pre slovenský mužský kroj je charakteristický folklórny plstený klobúk, kožený opasok a blanciar. Krojové košele sú pestro vyšívané ľudovou ručnou výšivkou. Krojový kabát má charakteristický voľný strih. Nohavice sú na stehnách tiež vyzdobené výšivkou, príznačnou pre daný región.

Blanciar je jeden z najstarších šperkov ľudového oblečenia. Je zdobený gravírovaním a vybíjaním. Tento ľudový šperk je spojený s takmer všetkými folklórnymi regiónmi Slovenska, najmä s Považím, Spišom, Liptovom, Oravou a Kysucami.

Svadobný mužský kroj

Ženích mal svadobnú vyšívanú košeľu, krpce, súkenné nohavice a krojovú vestu. V zimných mesiacoch nosil svadobný kabát, krojovú kabanicu a nesmel chýbať ani folklórny plstený klobúk.

Kroje regiónu Abov

O ženách a dievčatách z regiónu Abov sa traduje, že to boli v minulosti veľké parádnice. Mládenci a muži za nimi v tomto smere tiež nezaostávali. Prim v tomto smere patrilo najmä Myslavčanom - obyvateľom obce Myslava, ktorá je v súčasnosti jednou z košických mestských častí. Pre kroj z daného regiónu je charakteristická bohatá, ručne vyhotovená výšivka, spravidla v bielej, tmavomodrej a bordovej farbe. Ľudia nosili na každú príležitosť iný kroj, ale aj jeho súčasti. V čom sa pracovalo, v tom sa nešlo do kostola, ale ani na svadby či slávnosti.

Kroj je živý aj dnes. Nájde sa ešte mnoho tých, ktorí ho bežne nosia aj v modernej dobe. Jeho tradíciu s láskou zachovávajú aj členovia košických folklórnych súborov: Železiar, Čarnica a Čarnička.

Svedectvá členov folklórnych súborov

• Barčanka Tonka (18): „Tancujem denne aj preto som si vyskúšala kroje z mnohých oblastí. Musím povedať, že sa mi páčia všetky.“
• Lenka (20): „Obdivujem a veľmi rada tancujem v kroji z Parchovian. Má mnoho nariasených spodníc. Príde mi neskutočne ženský.“
• Mladučká Henrieta z Čarničky (13): „Páčia sa mi kroje aj z iných regiónov, ale tento (myslavský) je v mojich očiach najkrajší. Mám k nemu citový vzťah rovnako, ako ku kolegom v súbore.“
• Katarína (14): „Tanec je niečo, čo ma veľmi baví a robím to s láskou. Kroj ku ktorému mám najbližšie je žipovský, ktorý mám práve na sebe. Ľahko sa v ňom tancuje.“
• Lukáš (25): „Mám rád abovský kroj, a určite nie iba preto, že bývam na Abovskej ulici.“
• Katka (15), Lenka (22), Petra (24) a Martina (16): Jednohlasne povedali, že najviac sa im páči abovský kroj, najmä z Myslavy, ktorý práve mali oblečený.
• Lenka (20): „Folklóru sa venujem už štrnásť rokov. Tancu obetujem dosť veľa času, lenže nesťažujem si. Môj život si už bez neho neviem ani predstaviť.“
• Ľudmila (18): „Keďže pochádzam z Margecian a účinkujem v našom miestnom súbore najviac sa mi páči margecanský kroj. Okrem toho som členkou aj FS Železiar.“
• Natália (16): „Mojou srdcovkou je detviansky kroj, keďže pochádzam z Detvy. Prišla som však do Košíc a obľúbila som si aj tento región.“
• Milka (26): „Ľudový tanec je zmyslom môjho života. Milujem kroje zo zemplínskej oblasti, najmä ich nariasené sukne, ktoré vyniknú pri tanci.“
• Paľo (19): „Prišiel som do Košíc z Myjavy. Hoci náš myjavský kroj je prekrásny, tu som si obľúbil zamutovský, ktorý mám na sebe.“
• Katka (15): „Ja som tancovala prvýkrát párový tanec oblečená v abovskom kroji. Asi to bude tak ako s prvou láskou. Preto sa mi páči najviac zo všetkých.“
• Petra (24): „Od troch rokov sa pohybujem v tejto brandži a verím, že to tak aj ostane. Z krojov sa mi najviac páči žipovský, je to najmä kvôli krásnym farbám a jeho pestrosti.“
• Sára (14): „Členovia súboru Čarnička sú moja druhá rodina. Neviem si predstaviť život bez folklóru.“
• Štvorica speváčok - Danke, Katke, Milke a Miške: „Je to síce štylizovaný kroj, ale čepce sú originálne, ručne vyšívané.“
• Saša (16): „Najradšej vystupujem v krojoch z regiónu Abov. Majú pre mňa mimoriadne čaro.“
• Tanečný partner Daniel (19): „Aj ja po šiestich rokoch tanca som si ho obľúbil. Asi preto, že neprilieha veľmi na telo a najmä v lete tzv. vetrá.“
• Katka (14): „Verím, že folklór ma bude sprevádzať životom ešte veľmi dlho.“
• Janko (24): „Mám síce na sebe oblečený myslavský kroj, ale najviac sa mi pozdáva raslavický, pretože naše tanečnice tvrdia, že vyzerám v ňom najlepšie.“
• Ivana (16): „Folklór je neodmysliteľná súčasť môjho života.“
• Zuzana (15): „Nerobím rozdiely medzi krojmi, ale ak by som si mala vybrať, určite by to boli gemerský alebo zamutovský kroj.“

tags: #abov #svadobny #kroj