Život a kariéra Milana Rastislava Štefánika
Narodenie a vzdelanie
Generál PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, Rakúsko-Uhorsko - † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji, Česko-Slovensko) bol slovenský štátnik, diplomat, politik, organizátor, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, astronóm, fotograf, vedec a vynálezca. Narodil sa v Košariskách v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertiny rodenej Jurenkovej. Prišiel na svet ako šieste z dvanástich detí, pričom deväť z nich sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti.
Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie. Aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky, a tak už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu.
Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave (vtedajšom Prešporku), kde už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Štefánik aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium. V Sarvaši zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa študovať stavebné inžinierstvo v Prahe, na technike. V Prahe pôsobil spolok Detvan a Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Stal sa hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan.
V roku 1900 nastal v jeho živote zlom, keď ho otec po prudkej roztržke vyhnal z domu. Na jeseň sa vrátil do Prahy, odišiel z techniky a dal sa zapísať na odbory astronómia a fyzika, ktoré sa vtedy študovali na Filozofickej fakulte Karlo-Ferdinandovej univerzity. Napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan, avšak neskôr z neho, hoci nerád, spolu s priateľmi vystúpil.
Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. Bol činný aj ako publicista, na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu, výsledkom bola dizertačná práca nazvaná "Nové hviezdy z doby předtychonové a Nová Cassiopea". Prácu obhájil, urobil predpísané rigorózne skúšky a 12. októbra 1904 bol promovaný za doktora filozofie.
Vedecká a diplomatická činnosť
Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž, kam dorazil 28. novembra 1904. Začiatky však boli ťažké, no snažil sa dostať k dvom najslávnejším astronómom v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. V apríli 1905 sa k profesorovi Janssenovi dostal, aj na jeho hvezdáreň v Meudone. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy, napríklad 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác.
Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť. Na sklonku roku 1906 dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. januára 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie, navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli 1907 sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix.
V Paríži bojoval dlho s existenčnými problémami. Snažil sa vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovolila. V tejto oblasti mu vtedy pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky, kde chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu, keď ho Vedecký ústav „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. Dňa 28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky, čo ocenila aj Francúzska akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii.
Po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli 1913 mu zomiera otec Pavol. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na Tahiti, no dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik, vtedy už s francúzskym občianstvom, mal získať povolenie od ekvádorskej vlády, čo sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu vo Švajčiarsku.
Úloha pri vzniku Československa
Začiatok prvej svetovej vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na západný front, slúžil v prieskumnej peruti MF 54. Uskutočnil množstvo prieskumných letov a ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu. Aj ako letec mal však stále na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky.
V auguste 1915, vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie, mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku ho opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia, ktorí ho dopravili do Ríma. Tam spoznal pani Claire de Jouvenel a Louise Weissovú, ktoré mu horlivo pomáhali aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska a šíriť myšlienku vzniku česko-slovenského štátu.
Štefánik sa vrátil do Paríža, kde ho de Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: ministerským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničia Philippom Berthelotom. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi.
V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel byť hospitalizovaný. Masarykovi sa počas stretnutia podarilo získať Brianda pre svoju koncepciu riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 „Národná rada krajín českých“, ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu (ČSNR). Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami J. Dürich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš.
Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä Čechom a Slovákom a snažil sa získať talianske kruhy pre česko-slovenskú koncepciu. Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 29. augusta podpísali Dürich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Začiatkom roka 1917 sa vrátil do Ruska, kde jeho misia slávila úspech.
Dňa 2. júna 1917 odplával Štefánik do USA, kde úspešne získal 3 000 dobrovoľníkov pre česko-slovenské vojsko a konsolidoval krajanov pre podporu ČSNR. Po návrate do Paríža sa zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska, aby tu vybudoval Česko-slovenskú armádu. Podarilo sa mu prelomiť neochotu talianskych vojenských a politických kruhov, získal jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Výsledkom bolo, že 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom bilaterálnu zmluvu o vytvorení armády.
Milan Rastislav Štefánik bol ministrom vojny Dočasnej vlády česko-slovenskej od 14. októbra 1918 do 28. októbra 1918 a následne ministrom vojny Česko-slovenskej republiky od 28. októbra 1918 do 4. mája 1919. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení Česko-Slovenska. Dňa 23. apríla 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“.
Tragická smrť a jej vyšetrovanie
Posledný let a havária
Štefánik tragicky zahynul pri páde lietadla Caproni Ca 33, ktorým priletel z Talianska. Lietadlo sa zrútilo tesne pred pristátím neďaleko Ivanky pri Dunaji. Vlasť očakávala návrat svojho syna pôvodne už 2. mája 1919. Let sa nakoniec uskutočnil 4. mája a Štefánikovo trojmotorové bombardovacie lietadlo - dvojplošník Caproni série 450 s označením Ca. 11 495 vzlietlo z Campo Formido pri Udine ráno po 8. hodine. Namiesto veľkej slávy a uvítania svojho hrdinu však národ čakal ťažký šok a dlhotrvajúci smútok.
Slovenský denník v utorok 6. mája na prvej strane zarámovanej čiernym obrubníkom veľkými čiernymi písmenami oznamoval: „Minister Štefánik mrtvý! Priletel aeroplánom z Italie na Slovensko. Pri Bratislave zrútil sa s lietadlom a padol mrtvý… Celý slovenský národ oplakáva svojho hrdinu.“ Spolu so Štefánikom zahynuli aj jeho traja talianski sprievodcovia: dvaja letci - poručík Giotto Mancinelli-Scotti a seržant Umberto Merlini, a mechanik-rádiotelegrafista vojak Gabriele Aggiusti.
Špekulácie o príčine nehody
Uplynulo len niekoľko rokov od tejto tragickej leteckej havárie a niektorí politici a publicisti, hlavne zo slovenského autonomistického tábora, začali Štefánikovu smrť zneužívať v záujme svojich politických cieľov. Spočiatku nikoho ani len nenapadlo, že by nešlo o letecké nešťastie, no po rokoch prichádzali rôzni „svedkovia“ s tými najfantastickejšími hypotézami, podľa ktorých vraj nešlo o nehodu, ale o samovraždu, či oveľa častejšie o atentát, úmyselné odstránenie Štefánika. Pád lietadla nemalo spôsobiť nepriaznivé počasie a letové vlastnosti stroja Caproni, ale úklady - úmyselné poškodenie stroja, alebo streľba. Raz boli obviňovaní Maďari a inokedy, a to oveľa častejšie, vojaci českej národnosti.
Autonomistickému táboru spočiatku prekážalo Štefánikovo česko-slovenské zameranie. Politický a spoločenský denník Slovák už 4. mája 1939 písal: „Hneď po … tragédii smrť M. R. Štefánika nebola pre slovenský národ tajnosťou. Vedel, že to nebola nešťastná náhoda, ale zločinne, plánovite a do detailov pripravená vražda…“ Toto tvrdenie bolo v príkrom rozpore s činnosťou Štefánika aj s jeho známymi postojmi, preto sa to rôzni vykladači snažili prispôsobiť potrebám autonomistického hnutia. Tento proces vyvrcholil medzi autonomistami v rokoch 1939-1944.
Hypotéza o Štefánikovej samovražde paradoxne uzrela svetlo sveta až omnoho rokov neskôr a to práve od Štefánikovho blízkeho priateľa, francúzskeho generála Mauricea Janina. Ten odovzdal o tom aj nejaký dokument datovaný 28. novembrom 1932 prezidentovi Masarykovi, ktorý ho údajne požiadal, aby ho nezverejňoval. Dokument bol neskôr uložený do trezoru Edvarda Beneša. Už prezident Masaryk túto možnosť zamietol z dôvodu, že to by predsa predpokladalo hneď tri vraždy a to o Štefánikovi nikto neuverí. Sám Janin vo svojej knihe Aký bol Milan Štefánik verziu o samovražde spochybňuje slovami: „Priveľmi dobre som však poznal jeho úzkostlivú poctivosť, než aby som mohol pripustiť, že si chcel vziať život a že si zvolil taký spôsob, ktorý by zároveň privodil aj smrť iných.“
Štefánik sa pri poslednom stretnutí s Giulianou Benzoni predsa vyslovil, že sa pre ňu vráti. Aj keď bol telesne vyčerpaný a veľmi chorý, chcel sa so svojou snúbenicou oženiť a plánovali si aj postavenie vily pri nejakom talianskom jazere. V takom rozpoložení by asi nespáchal samovraždu spojenú s tromi vraždami. Teórie o tom, že generála dal zabiť minister zahraničných vecí Edvard Beneš, vznikali na pozadí skomplikovaných vzťahov medzi Benešom a Štefánikom na začiatku roku 1919.
Vyšetrovanie a závery
Letecké nešťastie, pri ktorom Štefánik a jeho traja talianski sprievodcovia zahynuli, sa viackrát vyšetrovalo. Bolo to, samozrejme, hneď v máji 1919 členmi talianskej vojenskej misie na Slovensku a potom veľmi dôkladne najmä v roku 1927 československou stranou. Bezprostredne po páde lietadla tragédiu vyšetroval taliansky kapitán Frederico Zapelloni. Talian uviedol dve možné príčiny nehody: Štefánik odpadol na riadenie lietadla alebo drôt rádiostanice zablokoval riadenie. S istotou možno však vylúčiť prvú Zapelloniho hypotézu, pretože dnes je isté, že Štefánik lietadlo nepilotoval.
Nehodu Štefánikovho dvojplošníka opäť vyšetrovali československé vojenské orgány v roku 1927, tentokrát z popudu istého Michala Lechtu, mäsiara z Ivánky pri Dunaji, ktorý tvrdil, že sa na generálovo lietadlo strieľalo. Z vyšetrovacej správy, ktorú v roku 1927 spracovalo spravodajské oddelenie I. divízie, vyplýva, že po ministrovi vojny skutočne niekto strieľal. „Na lietadlo vystrelil jednu ranu vojak Jozef Mešo, ktorý držal stráž pri barákoch delostreleckých kasární. Lietadlo sa vtedy malo nachádzať nad mostom cez Dunaj. Menovaného hneď zatvorili, ale na druhý deň ho pustili,“ uvádza správa.
Záver druhého vyšetrovania konštatoval, že príčinou katastrofy bol prudký severozápadný nárazový vietor, nie streľba. Presné príčiny nehody pomohli objasniť výsledky rekonštrukcie posledného Štefánikovho letu, ktorú uskutočnil Pavol Kanis v spolupráci so žilinskou Katedrou leteckej dopravy a leteckými expertmi. Štefánikovo lietadlo podľa Pavla Kanisa nemalo v existujúcich poveternostných pomeroch dostatočnú rýchlosť na vykonanie štandardného pristávacieho manévru.
„V ostrej zatáčke doprava pravé krídlo nevyvodzovalo potrebný vztlak. Pravé krídlo vplyvom straty vztlaku začalo klesať a lietadlo skĺzlo po pravom krídle. Došlo k pádu lietadla, ktorý sa skončil stretom so zemou,“ myslí si Kanis. Podľa neho lietadlo Caproni nebolo zostrelené, Štefánik ho neriadil, teda ani nemohol padnúť na jeho riadenie, nevyskočil z neho, ani nespáchal samovraždu. „Štefánikova tragédia dňa 4. mája 1919 bola leteckou nehodou,“ tvrdí Kanis. Svedectvo pilota majora Bedřicha Starého, vtedajšieho veliteľa vojenského leteckého učilišťa v Prostějove, k 10. výročiu Štefánikovej smrti potvrdzuje, že išlo o haváriu spôsobenú kombináciou zlého počasia s prudkým nárazovým vetrom a letových vlastností lietadla Caproni.
M.R. Štefánik - zábery do pripravovaného dokumentu
Odkaz a moderné spomienkové udalosti
Numizmatické pamiatky
Pri príležitosti 100. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika vydala Národná banka Slovenska (NBS) v spolupráci s Mincovňou Kremnica a Slovenským národným múzeom dve emisie: striebornú zberateľskú mincu v nominálnej hodnote 10 eur a pamätnú mincu v nominálnej hodnote 2 eurá. Dátum emisie bol stanovený na 25. apríla 2019.
Strieborná zberateľská eurominca 10 eur
Autormi striebornej zberateľskej euromince sú Mária Poldaufová (averz) a akademický sochár Ivan Řehák (reverz).
- Averz (Lícna strana): Je vyobrazený český lev s korunou na hlave a slovenským znakom na hrudi, pochádzajúci z malého štátneho znaku Československej republiky. Táto kompozícia je doplnená mapou Československej republiky. V pravej časti mincového poľa sa nachádza štátny znak Slovenskej republiky. Nápis „VERIŤ • MILOVAŤ • PRACOVAŤ“ je umiestnený pri spodnom okraji mince.
- Reverz (Rubová strana): Je zobrazený portrét Milana Rastislava Štefánika, doplnený dvojplošníkom typu Caproni, na ktorého palube Milan Rastislav Štefánik v roku 1919 zahynul.
Pamätná eurominca 2 eurá
Autorom výtvarného návrhu pamätnej euromince v nominálnej hodnote 2 eurá je Mgr. art. Peter Valach. Na národnej strane pamätnej euromince je vyobrazený portrét Milana Rastislava Štefánika s letopočtami jeho narodenia „1880“ a úmrtia „1919“.
Okrem pamätných a zberateľských mincí boli vydané aj ďalšie numizmatické produkty pripomínajúce Milana Rastislava Štefánika, ako napríklad strieborné medaily, pamätné listy, bankovky (0€ suvenír bankovky) a sady mincí. Kúsok z trosiek tohto lietadla Caproni Ca 33 bol exkluzívne vystavený v sobotu 4. mája v Národnom dome Štefánika a pri príležitosti 100. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika ho vystavili aj v Brezovej pod Bradlom. Na jednej z verzií pamätnej bankovky je Štefánik zobrazený v podobe letca, kde motív ďalej dopĺňa lietadlo Caproni Ca 33. Druhou verziou je legionárske vydanie, na ktorej je znázornený portrét Štefánika, v pozadí ktorého je vyobrazená mohyla na Bradle. Výnimočný artefakt trosky lietadla zapožičal špeciálne na túto príležitosť zo svojej súkromnej zbierky numizmatik a zberateľ z Komárna.
Letecké spomienkové akcie
Na počesť 140. výročia narodenia generála Milana Rastislava Štefánika v pondelok 20. júla 2020 preletelo nad Bratislavou 13 ľahkých lietadiel. Na bratislavské letisko, ktoré je po ňom pomenované, si skupinový prílet prišla pozrieť aj Štefánikova praneter Tamara Dudášová, rodená Štefániková. Vyjadrila nádej, že sa na neho bude spomínať každý rok a pripomínať si, čo vykonal. Pri tejto príležitosti 28 členov posádok Slovenskej leteckej federácie zorganizovalo prelet z Kvetoslavova do Bratislavy s polhodinovým preletom formácie lietadiel nad Bratislavou a následným pristátím na Letisku M. R. Štefánika. V odletovej hale letiska sa zároveň konala spomienková udalosť spojená s kladením vencov k Štefánikovej soche.
Hold generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pri príležitosti 100. výročia od jeho tragickej smrti vzdali začiatkom mája 2019 letci na prvom ročníku Festivalu letectva v Piešťanoch. Organizátori okrem domácej civilnej a vojenskej techniky pozvali aj zástupcov Talianska, Francúzska a Českej republiky, teda krajín, v ktorých generál Štefánik pôsobil. Festival letectva sa na piešťanskom letisku konal v dňoch 4. a 5. mája. Festival letectva v Piešťanoch ponúkol ľuďom to, čo sa nedá uskutočniť na Sliači, s ambíciou priniesť program v podobe večerného lietania či športových pretekov.
Iniciátor myšlienky Festivalu letectva Hubert Štoksa, riaditeľ Slovenskej leteckej agentúry, vyjadril vieru, že sa týmto podujatím uctí Štefánikova pamiatka. Plánovaný termín mal silnú symboliku, keďže práve počas tohto podujatia si Slovensko pripomenulo 100. výročie od úmrtia generála Štefánika. Súčasne s Festivalom letectva sa konali spomienkové podujatia na Štefánika aj na neďalekom Bradle v Brezovej pod Bradlom, kde je generál Štefánik pochovaný.