Dňa 14. marca 2019 uplynulo presne 80 rokov od vzniku Slovenského štátu. Táto udalosť, ktorá sa odohrala krátko pred druhou svetovou vojnou na troskách Česko-slovenskej republiky, bola priamym dôsledkom zhoršujúcej sa medzinárodnej politickej situácie a hrubého nátlaku hitlerovského Nemecka.
Oficiálne názvy a charakter štátu
Slovenská republika (do prijatia Ústavy 21. júla 1939 s oficiálnym názvom Slovenský štát) bola čiastočne uznaný klérofašistický satelitný štát nacistického Nemecka, ktorý existoval v období od vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny 14. marca 1939 do 8. mája 1945, kedy formálne kapitulovala vláda. Faktický zánik štátu znamenalo už oslobodenie Bratislavy Červenou armádou 4. apríla. Oficiálny názov štátu bol od 14. marca 1939 do 21. júla 1939 „Slovenský štát“, súviselo to s faktom, že zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca vyhlásil Slovenskú krajinu za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu. Neskôr ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky zaviedol názov Slovenská republika. Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v dejinách. Za hlavné mesto bola vyhlásená Bratislava.
Cesta k samostatnosti a okolnosti vzniku
Prehĺbenie autonómie a vplyv Nemecka
Po Mníchovskej dohode v septembri 1938 sa stala dominujúcou stranou na Slovensku Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). HSĽS sa dlhodobo snažila o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, ale jeho úplná samostatnosť nikdy nebola súčasťou jej programu. Podľa posledných Hlinkových ústnych pokynov mala byť strana vedená v autonomistickom, nie však v separatistickom duchu. V užšom aj širšom predsedníctve HSĽS prevažovalo Tisovo umiernené krídlo, ktoré bolo ochotné riešiť postavenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi. Tiso si ako pragmatik zároveň uvedomoval hospodárske a vojenské riziká, ktorým by musel samostatný štát čeliť.
Konzervatívny kurz Tisovho krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorý bol popri Tisovi najvážnejším kandidátom na predsednícky post po Hlinkovi. Sidor bol predstaviteľom propoľského krídla, ktoré zvažovalo ďalšiu budúcnosť v únii s Poľskom alebo v štáte pod jeho ochranou. Popri týchto frakciách sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, ktorí považovali autonómiu za nedostatočnú a požadovali úplné odčlenenie od Česko-Slovenska. Tvorili ju najmä príslušníci mladšej ľudáckej generácie, napr. Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský a Vojtech Tuka, ktorý sa vrátil na Slovensko po prepustení z väzenia. Táto skupina mala zatiaľ vo vnútornej politike minimálny vplyv a pomoc hľadala u predstaviteľov nacistického Nemecka.
Dňa 6. októbra 1938 zástupcovia HSĽS spoločne s predstaviteľmi ďalších strán podpísali Žilinskú dohodu, ktorou si osvojili návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Zároveň bolo rozhodnuté o sformovaní autonómnej slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom. Nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené 22. novembra 1938 prijatím Ústavného zákona č. 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny. Aj po vyhlásení autonómie dominovalo v strane Tisovo krídlo, pričom radikáli kompenzovali nižšiu podporu svojou vysokou aktivitou. Postoj Nemecka k Slovensku v skutočnosti nebol celkom vyjasnený, keďže nemecká politika sa orientovala predovšetkým na likvidáciu zvyšku Česka. Začiatkom roka 1939 radikáli zvýšili svoje aktivity a snažili sa získať Hitlerovu podporu. V novoročnom článku Slováka Tuka vyzval na „dokončenie úlohy", ktorá sa začala vyhlásením autonómie. 5. februára deklaroval Mach požiadavku osamostatnenia veľmi jednoznačne na gardistickej manifestácii v Rišňovciach: „mať svoj samostatný Slovenský štát znamená pre nás život, nemať samostatnosť znamená pre nás smrť."
Homolov puč a Hitlerov ultimátum
Odstredivé tendencie na Slovensku vyvolávali znepokojenie ústrednej vlády, ktorá sa rozhodla proti nim mocensky zasiahnuť (tzv. Homolov puč). Pred zásahom si vyžiadala súhlas Nemecka, ktoré ale zároveň podporovalo separatistické tendencie na Slovensku a pomocou teroristických útokov v Bratislave sa snažilo destabilizovať situáciu. V noci z 9. na 10. marca 1939 bol na Slovensku vyhlásený výnimočný stav a prezident Hácha odvolal Tisa a jeho autonómnu vládu. Za nového premiéra menoval Karola Sidora, ktorý nebol o zákroku informovaný. Akcia bola na Slovensku vnímaná veľmi negatívne a priniesla ďalšie zhoršenie vzájomných vzťahov. Ferdinand Ďurčanský ušiel do Viedne, odkiaľ viedol ostrú kampaň proti Česko-Slovensku prostredníctvom viedenského rozhlasu. Sidor odmietol ponuky Nemecka na vyhlásenie samostatnosti pod jeho ochranou.
Dňa 13. marca 1939 Jozef Tiso prijal pozvanie Adolfa Hitlera do Berlína. Na stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom mu bolo oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť v najbližších hodinách Čechy a Moravu, pričom Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo. Hitler deklaroval, že nemá žiadne záujmy východne od Karpát a chce mať len potvrdené, čo vlastne Slovensko chce. V prípade, že Slovensko bude váhať, prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré už nenesie zodpovednosť (rozdelenie medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko). V prípade, že Slovensko vyhlási samostatnosť, Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Tiso nátlaku na mieste odolal, odmietol prekročiť svoje právomoci a realizovať vyhlásenie samostatnosti ako neústavný krok. Miesto toho telefonicky kontaktoval prezidenta Háchu a s jeho súhlasom zvolal na 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny.
Vyhlásenie samostatnosti
Nátlak na slovenských politikov pokračoval aj po skončení oficiálneho stretnutia s Hitlerom. Tiso nátlaku nacistov odolával takmer šesť hodín. Ribbentrop mu predložil dopredu pripravený prejav s vyhlásením samostatnosti a ponúkol mu k dispozícii berlínsky vysielač. Po odmietnutí dostal ultimátum, podľa ktorého musel snem vyhlásiť samostatnosť do druhého dňa 12:00. Dňa 14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci (sedem minút po vypršaní Hitlerovho ultimáta) jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso.
Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. V § 1 bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu. V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu. Tretí paragraf bol recepčnou normou, na základe ktorej mali zostať v platnosti „všetky doterajšie zákony nariadenia a opatrenia ... so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu". Štvrtý paragraf zákona bol zmocnením vlády na legislatívnu činnosť, t.j. na vydávanie noriem zo silou zákona. Zákon č. 1/1939 Sl. z. bol teda akousi malou provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro" vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov zákonodarnej a výkonnej moci - snem a vládu a zároveň upravila aj ich vzájomný vzťah.
Politický systém a vnútorná správa
Vládnuca strana a politický režim
Slovenská republika bola štátom s vládou jednej strany, riadený krajne pravicovou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ). Na jej čele stál Jozef Tiso, ktorý bol neskôr prezidentom prvej SR. Do HSĽS sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany pôsobiace na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany, ktoré boli zakázané alebo mali pozastavenú činnosť. Ideologickými piliermi režimu sa stali nacionalizmus a kresťanstvo. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom.
Zákonodarná a výkonná moc
Snem bol najvyšším zákonodarným orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Hoci boli poslanci volení na 5 rokov (t. j. do 1943), ďalšie voľby nikdy neprebehli. Pôvodne sa počítalo s 80-členným snemom, v praxi mal 63 poslancov. Pri určovaní politiky bola úloha snemu druhoradá a jeho stretnutia mali najmä formálny charakter. Obsah zákonov bol dopredu prediskutovaný a pokiaľ hrozilo, že konkrétny zákon nebude schválený, nebol na hlasovanie predložený. Rovnováha medzi zákonodarnou a výkonnou mocou bola vychýlená v prospech vlády, ktorá do svojich rúk koncentrovala väčšinu moci. Vláda mala právomoc vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré okrem väčšiny ministrov musel podpísať prezident. Predsedom vlády bol do októbra 1939 Jozef Tiso, po jeho zvolení za prezidenta ho vystriedal Vojtech Tuka.
Silné právomoci mal podľa ústavy prezident, ktorý mohol byť trestne stíhateľný iba za vlastizradu. Jediným prezidentom počas celej existencie štátu bol Jozef Tiso. Jeho pozícia bola špecifická aj jeho postavením kňaza, ktoré mu zároveň zaručovalo značnú autoritu. Štátna rada Slovenskej republiky bola nevoleným orgánom, ktorý mal podľa ústavy právomoc predkladať návrhy zákonov a trestne stíhať prezidenta, premiéra, ministrov a poslancov. Zároveň mala byť kontrolným a poradným orgánom prezidenta. Právomoci rady sa časom menili, v skutočnosti však mala minimálny vplyv.
Medzinárodné postavenie a zahraničná politika
Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by nadviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo Maďarsko, ktoré tým sledovalo vlastné záujmy. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom.
Počas celej svojej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Prvá medzinárodná zmluva podpísaná 18. - 23. marca 1939 Slovenským štátom bola Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (Schutzvertrag). Táto zmluva bola vyjadrením závislosti od Nemeckej ríše, ktorá stúpala predovšetkým v súvislosti so zahraničnopolitickými krokmi režimu, ako bola účasť slovenskej armády vo vojne proti Poľsku v septembri 1939 a proti Sovietskemu zväzu v roku 1941. Po salzburských rokovaniach 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia (beráteri).
Perzekúcie a prenasledovanie
Antisemitistická politika
Vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana mala vo svojom programe antisemitizmus, ktorého charakter pocítili slovenskí Židia už pred vyhlásením Slovenského štátu, v období autonómie Slovenska (6. 10. 1938 - 14. 3. 1939). Po 14. marci 1939 sa protižidovská politika HSĽS stala jedným z určujúcich prvkov štátnej politiky. Takmer 90-tisíc slovenských Židov ľudácky režim za neustáleho ponižovania, propagandistických útokov a násilností systematicky zbavoval akýchkoľvek občianskych a ľudských práv a všetkých foriem majetku. V marci 1942, keď už boli Židia žijúci na Slovensku masou ožobráčených a sociálne odkázaných ľudí, pristúpil vládnuci ľudácky režim k ich deportáciám na územie kontrolované nacistickým Nemeckom. Absolútna väčšina z viac ako 57 tisíc Židov, deportovaných medzi 25. marcom a 20. októbrom 1942, bola zavraždená. Celkovo bolo zavraždených alebo deportovaných takmer 69 000 Židov, čo predstavovalo dve tretiny slovenského židovského obyvateľstva. V roku 1942 Slovenská republika deportovala 58 000 Židov do Nemeckom okupovaného Poľska, pričom Nemecku za každého zaplatila 500 ríšskych mariek. V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou.
Perzekúcie ďalších skupín
Charakter politického režimu slovenského štátu sa hneď po získaní moci „rozlúčil“ s českou inteligenciou pôsobiacou na Slovensku. Ani napriek kresťansky orientovanej ideológii štátu nestačila deklarovaná viera v Krista a menšie kresťanské denominácie boli označené za sekty a ich činnosť bola zakázaná. Nepriateľmi režimu sa stali komunisti, čechoslovakisti, liberáli, perzekúciám sa nevyhli ani Rómovia. Postavenie ženy v spoločnosti sa malo zredukovať do podoby po nemecky výstižne pomenovaného modelu 3K: Kinder - Küche - Kirche, teda deti - kuchyňa - kostol. Za bránami politického koncentračného tábora v Ilave sa už v roku 1939 mohol bez konania riadneho súdneho procesu ocitnúť každý, kto bol predstaviteľmi režimu označený za potenciálnu hrozbu.
Odboj a zánik štátu
Vnútorná opozícia voči politike fašistickej vlády vyvrcholila v roku 1944 Slovenským národným povstaním, ktoré samo o sebe vyvolala nemecká okupácia krajiny. Hoci bolo povstanie nakoniec potlačené, partizánsky odboj pokračoval. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych Spojencov. V súvislosti s vojenskou porážkou nacistického Nemecka Slovenský štát zanikol 3. mája 1945 po tom, čo celé jeho územie dobyli vojská Sovietskeho zväzu a ich spojencov. Slovenská vláda, ktorá utiekla do rakúskeho exilu, kapitulovala 8. mája 1945. Slovenská republika bola po oslobodení Sovietmi v roku 1945 zrušená a jej územie bolo znova začlenené do obnoveného Česko-Slovenska.
Historiografia a právna kontinuita
Súčasná Slovenská republika sa nepovažuje za nástupnícky štát vojnovej Slovenskej republiky, ale za nástupcu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Slovenská republika z rokov 1939 - 1945 právne neexistovala na základe česko-slovenského právneho poriadku. Česko-slovenský právny poriadok, ktorý sa v období druhej svetovej vojny opieral o dekréty prezidenta republiky, sa totiž zakladal na anulovaní Mníchovskej dohody ab initio, čím konzekventne boli anulované ab initio aj všetky právne akty po jej prijatí vládou Česko-slovenskej republiky 29. resp. 30. septembra 1939. Samotné vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-slovenskej republiky, keďže v kompetencii Snemu Slovenskej krajiny nebolo zasahovanie do ústavnoprávneho poriadku republiky.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa najmä v okruhu predstaviteľov ľudáckej historiografie zaužívalo používanie označenia „prvá Slovenská republika“. Ľudácka historiografia buď bagatelizovala negatívne atribúty štátu, ospravedlňovala ich vojnovým stavom alebo ich pokladala za druhoradé oproti nadobudnutiu štátnosti slovenského národa. V česko-slovenskej, resp. slovenskej marxistickej historiografii bola Slovenská republika rokov 1939 - 1945 vnímaná v zásade negatívne. Po páde komunistického režimu väčšina historikov prestala používať politicky zaťažené prívlastky „klérofašistický“ a „fašistický“. V ponovembrovej historiografii sa však zaužívalo označenie „vojnový Slovenský štát“.
Téma Slovenského štátu je aj po 80 rokoch stále živá. Tak, ako každý štátny útvar na našom území (Veľká Morava, Uhorsko, Rakúsko-Uhorsko, ČSR, SR) je aj Slovenský štát súčasťou našej histórie a prispel k súčasnej podobe nášho národa. Objektívny prístup k histórii by spočíval v popise aj pozitív, aj negatív a následnej diskusii medzi zástancami rôznych perspektív.
tags: #80 #vyrocie #slovenskeho #statuu