Celý pokrokový svet si 9. mája 2017 pripomenul koniec najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva. Hoci od jej konca uplynulo 72 rokov, novodobí historici sa stále snažia prekrúcať historické fakty. Najmä po rozpade ZSSR začalo dokonalé "vymývanie mozgov“ v zámernom zahmlievaní, alebo v zámernom glorifikovaní podielu Západu na porážke hitlerovského Nemecka.
Podľa novodobých osvietených historikov rozhodujúci podiel na porážke fašizmu majú USA, lebo bojovali v dvoch oceánoch. Tak slávne USA podľa najnovších výskumov (čím ďalej od konca vojny, tým ich počet obetí narastá). Za mojich čias sme sa učili, že USA mali v 2. svetovej vojne straty vyše 360.000 obetí. Maličké Československo vyše 340.000! Na Dukle padlo okolo 40.000 vojakov Červenej armády a príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, pri dobíjaní Iwo Jimy okolo 3.000 Američanov. Nechcem súdiť, ale čísla hovoria jasne, kto mal rozhodujúci podiel na porážke Nemecka a Japonska v 2. svetovej vojne.
Každá vojna je nezmyselné utrpenie obyčajných ľudí, či vojakov, ale najmä civilov. Oblastný výbor SZPB v Rimavskej Sobote v spolupráci s Centrom voľného času už si tradične pripomínajú vedomostnou súťažou o protifašistickom odboji medzi školami v rámci okresov Rimavská Sobota a Revúca. Tradične sa súťaž organizuje za účasti ešte žijúcich priamych účastníkov protifašistického odboja. Aj dňa 5.5.2017 sa súťaže zúčastnili priami účastníci SNP pán Mgr. Július Molitoris, priamy účastník bojov na kóte Hrb pri Rimavskej Bani a snáď jediný žijúci červenoarmejec na Slovensku plk. v. v. Po prvýkrát ako prví kládli vence k pamätníku členovia víťazného družstva vedomostnej súťaže zo ZŠ na ul. Hostinského v Rimavskej Sobote, po nich nasledovali zástupcovia ďalších inštitúcií a organizácií.
Po úvodnom prednese básne už tradične pani Mgr. Erikou Juhászovou, rod. Kafkovou, privítal prítomných podpredseda ObV SZPB JUDr. Štefan Baláž. Podpredseda Okresného úradu v Rimavskej Sobote zdôraznil vo svojom príhovore nebezpečenstvo reštaurácie fašizmu a vyzval všetkých ľudí dobrej vôle k zachovaniu mieru, ľudskosti a zomknutia sa do spoločného čelenia vzmáhajúcemu sa fašizmu.
Deň víťazstva a jeho historický kontext
8. mája 2017 si svet pripomína už 72. výročie skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Doposiaľ najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva trvajúca dlhých 2 194 dní sa začala 1. septembra 1939 útokom vojsk nacistického Nemecka na Poľsko a skončila jeho bezpodmienečnou kapituláciou pred predstaviteľmi protifašistickej koalície 8. mája 1945. Napriek tomu aj po tomto dni dochádzalo k bojovým akciám. Predovšetkým v západných Čechách boli zdokumentované viaceré prípady ozbrojených stretov, a to aj po podpísaní kapitulácie. Posledné výstrely zazneli až 12. mája 1945 pri Slivici a Milíne. V severnej časti Juhoslávie bojovali nemecké vojská ustupujúce do Rakúska ešte aj 15. mája 1945. Definitívny koniec druhej svetovej vojny nastal podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej bitevnej lodi v Tokijskom zálive dňa 2. septembra 1945.
Do druhej svetovej vojny sa postupne zapojilo viac než šesť desiatok štátov, v ktorých žilo približne 80 % vtedajšej svetovej populácie. Priama bojová činnosť zasiahla územie až 40 štátov sveta. Bojovalo sa v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a juhovýchodnej Ázii. Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí. Počas šiestich rokov jej trvania zomreli a utrpeli zranenia desiatky milióny ľudí. Ani 70 rokoch po jej skončení neexistujú presné a všeobecne akceptovateľné čísla obetí, ale podľa najnovších údajov v nej zahynulo asi 60 miliónov ľudí (približne 1/3 strát tvorili vojaci a 2/3 civilisti). Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 % na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 % obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov.
Účasť Československa vo vojne
Do vtedajšieho vojnového diania aktívne zasiahla aj vtedajšia Slovenská republika, ktorej armáda sa ako prvá ocitla na fronte po boku Wehrmachtu, a to už 1. septembra 1939 pri napadnutí Poľska. O rok a pol neskôr potvrdilo vojnové spojenectvo Slovenskej republiky s nacistickým Nemeckom vyslanie slovenskej armádnej skupiny s 50 689 mužmi do ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Po účasti vo vojne proti Poľsku a zapojení sa do vojny proti Sovietskemu zväzu Slovenská republika 12. decembra 1941 vyhlásila vojnu Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii.
Vojaci slovenskej armády tak od začiatku druhej svetovej vojny do jej posledných dní na európskom bojisku, okrem územia svojej vlasti, pôsobili na území terajších desiatich krajín, a to Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska, Moldavska, Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska a Česka. Ich činnosť mala rôznu podobu. Na druhej strane sa Slováci a príslušníci národností žijúcich na území Slovenska zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku a jeho satelitom od prvých dní vojny, a to na rôznych bojiskách. Bojovali nielen v československých vojenských jednotkách sformovaných v zahraničí, v povstaleckej armáde na Slovensku, ale aj v partizánskych oddieloch.
Československé vojenské jednotky v zahraničí
Československé vojenské jednotky vytvorené v zahraničí sa zúčastnili ústupových bojov v Poľsku a vo Francúzsku, podieľali sa na protivzdušnej obrane Veľkej Británie, na bombardovacích náletoch spojeneckého letectva na Nemecko a ním okupované územia, na leteckom zabezpečovaní dieppskej výsadkovej operácie, invázie do severného Francúzska, arnhemskej a rýnskej výsadkovej operácie, bojovali v severnej Afrike a Sýrii.
Formovanie jednotiek vo Francúzsku a Veľkej Británii
Prvá československá zahraničná vojenská jednotka vznikla na území Poľska. Už koncom apríla 1939 vznikla v Krakove čs. vojenská skupina, ale nezáujem poľskej vlády a zlé materiálne podmienky výrazne prispeli k tomu, že väčšina českých a slovenských dobrovoľníkov nachádzajúcich sa v Poľsku postupne odišla do Francúzska, kde vyslanec Š. Osuský dohodol možnosť vstupu českých a slovenských vojakov do francúzskej cudzineckej légie. Napriek tomu v čs. vojenskej skupine v Poľsku bolo na konci augusta 1939 spolu 871 osôb. Takmer polovicu z nich tvorili Slováci. Rýchly priebeh vojnových udalostí už nedovolil z československej jednotky v Poľsku vybudovať bojaschopný celok. Do bojovej činnosti zasiahla len palebná skupina pri protilietadlovej obrane Tarnopolu 15. septembra 1939. O tri dni neskôr už hlavná časť jednotky prešla na územie obsadené Červenou armádou a zvyšok 19. septembra.
Najviac českých a slovenských emigrantov sa na jar a v lete 1939 sústredilo vo Francúzsku, kde už 2. augusta 1939 začala neoficiálne pôsobiť Čs. vojenská kancelária (neskoršie premenovaná na Čs. vojenskú správu), ktorá vykonávala prípravné práce na výstavbu vojska. Prvá čs. vojenská jednotka vo Francúzsku vznikla 28. septembra 1939. Bol ňou 1. čs. náhradný (výcvikový) prápor. Do polovice januára 1940 sa podarilo sformovať 1. čs. pešiu divíziu, v ktorej bolo k 23. februáru 8 535 osôb, z toho 3 810 (44,63 %) slovenskej národnosti. Do začiatku júna 1940 narástol počet príslušníkov divízie na vyše 11 400 osôb. Z nich 5 107 (44,8 %) boli Slováci alebo osoby inej národnosti pochádzajúce zo Slovenska.
Prípravu jednotiek divízie na bojové nasadenie sťažoval nedostatok výzbroje a iného materiálu, čo sa napokon prejavilo v tom, že na front mohli byť nasadené len dva pluky v zostave tzv. divíznej pechoty, ktoré sa zúčastnili ústupových bojov francúzskej armády pri riekach Marna, Grand Morin, Seina, Loira a Cher. 19. júna sa oba pluky na rozkaz francúzskeho velenia odpútali od nepriateľa a začali sa presúvať na juh Francúzska.
Významnou súčasťou čs. vojska vo Francúzsku boli letci, ktorým sa v dôsledku rýchleho vývoja vojnových udalostí nepodarilo zorganizovať (okrem výcvikového strediska na letisku Mérignac) vlastné čs. letecké jednotky. Vo francúzskych a poľských leteckých jednotkách sa už v máji 1940 zúčastnilo bojov asi 170 čs. letcov. Okrem toho 15 čs. letcov pôsobilo vo francúzskych perutiach v severnej Afrike, 7 v Sýrii, 6 vo francúzskych bitevných a 8 vo bombardovacích perutiach. Ďalších asi 600 čs. letcov pôsobilo v britských perutiach.
Činnosť na Blízkom východe a v severnej Afrike
V čase, keď sa zvyšky 1. čs. pešej divízie (spolu s letcami asi 5 000 osôb) prepravovali námornou cestou do Veľkej Británie, vznikali základy novej čs. zahraničnej vojenskej jednotky na Blízkom východe. Koncom júna 1940 sa v Palestíne začala formovať čs. vojenská skupina. Z jej príslušníkov vznikol 4. čs. pluk a s platnosťou od 1. novembra 1940 z tohto pluku vzniklo výcvikové stredisko a 11. čs. peší prápor - Východný. Vo februári 1941 sa 11. peší prápor presunul do Egypta, asi 20 km od Alexandrie. Nasledujúci mesiac začal plniť bojové úlohy, ktoré spočívali v strážení zajateckých táborov pri El Dagheile. Začiatkom júna 1941 ho presunuli k Marsa Matruh, kde sa zúčastňovali na ochrane poľných letísk. Od júla do októbra 1941 potom pôsobil na území Sýrie, odkiaľ ho britské velenie prevelilo späť do severnej Afriky, do Tobruku. V tomto priestore plnil bojové úlohy až do začiatku apríla 1942. Po opätovnom presune do Palestíny, v máji 1942, bol 11. čs. peší prápor reorganizovaný na 200. ľahký protilietadlový pluk, ktorý sa zúčastnil na protilietadlovej obrane prístavu Haifa a miestnych rafinérií ropy, bejrútskeho prístavu a letísk okolo Haify. Ďalšie bojové úlohy plnil po presune do severnej Afriky pri protilietadlovej obrane Tobruku a niekoľkých letísk.
V lete r. 1943 sa príslušníci 200. ľahkého protilietadlového pluku (1 578 osôb), ako aj časť ďalších príslušníkov čs. vojenskej skupiny na Blízkom východe (227 osôb) prepravili do Veľkej Británie. Počas pôsobenia čs. vojska na Blízkom východe prešlo vojenskou registratúrou 2 489 osôb.
Bojové nasadenie v Európe
V prvej polovici augusta 1940 zo zvyškov 1. pešej divízie evakuovaných z Francúzska vznikla vo Veľkej Británii 1. čs. zmiešaná brigáda (v Cholmondeley pri Chestri), v ktorej bolo zaradených 3 274 osôb. Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 459 (14 %). Táto brigáda viackrát zmenila priestor dislokácie a prekonala aj reorganizáciu na 1. čs. samostatnú brigádu (júl 1941). Po príchode čs. jednotiek z Blízkeho východu bola 1. čs. samostatná brigáda s platnosťou od 1. septembra 1943 reorganizovaná na 1. čs. obrnenú brigádu, ktorá na konci roka 1943 mala 4 095 príslušníkov, z toho 740 (18,3%) slovenskej národnosti.
Dňa 30. augusta sa príslušníci obrnenej brigády nalodili na transportné plavidlá, ktoré ich dopravili cez kanál La Manche do Normandie. Do bojovej činnosti v priestore Dunkerque boli nasadené 8. októbra 1944. Tu blokovali obkľúčenú nemeckú posádku až do 9. mája 1945, keď jej veliteľ podpísal kapituláciu. O tri dni neskoršie jednotky obrnenej brigády sa začali presúvať do vlasti. Počas plnenia bojovej úlohy pri Dunkerque bola brigáda doplnená, takže v polovici apríla 1945 bolo v jej jednotkách 5 723 osôb (takmer 20 % z nich slovenskej národnosti).
Podstatne rozsiahlejšou bojovou činnosťou ako pozemné jednotky zorganizované na území Veľkej Británie prešli čs. letecké jednotky. Prvá z nich, 310. čs. stíhacia peruť, vznikla už 12. júla 1940. O niečo neskôr, 30. júla, vznikla 311. čs. bombardovacia peruť a 5. septembra 1940 aj 312. čs. stíhacia peruť. Obe stíhacie perute boli nasadené do leteckej bitky o Veľkú Britániu. Dňa 10. júna 1941 vznikla ďalšia, 313. čs. stíhacia peruť. Okrem toho vo Veľkej Británii pôsobila čs. výcviková a náhradná letecká jednotka, a na jeseň 1944 sa pri veliteľstve vojenského dopravného letectva začala formovať čs. dopravná skupina. Českí a slovenskí letci okrem toho pôsobili aj v britských a poľských perutiach. V druhej polovici apríla 1945 bolo v čs. leteckých jednotkách 1 335 osôb.
Československé vojsko na východnom fronte
Rozsiahlou bojovou činnosťou prešlo čs. vojsko sformované na území Sovietskeho zväzu. Jeho výstavba sa začala vo februári 1942 v Buzuluku organizovaním 1. čs. samostatného poľného práporu. O rok neskôr, 30. januára 1943, začal sa presun práporu na front. V tomto čase mal 974 príslušníkov, z toho 123 Slovákov (12,8 %). Do bojovej činnosti bol 1. čs. samostatný prápor v ZSSR nasadený od 8. do 13. marca 1943 v priestore Sokolova.
Po stiahnutí 1. čs. samostatného poľného práporu z frontu a jeho sústredení spolu s náhradným plukom z Buzuluku v Novochopersku sa v tomto meste od mája do septembra 1943 organizovala 1. čs. samostatná brigáda v ZSSR. V čase jej odchodu na front, 30. septembra 1943, mala vo svojich jednotkách 3 517 osôb, medzi nimi aj 343 Slovákov (9,75 %), ktorí sa zúčastnili bojov pri oslobodzovaní pravobrežnej Ukrajiny.
Po rokovaniach prezidenta E. Beneša v Moskve sa na konci roka 1943 rozhodlo o rozšírení výstavby čs. vojska v ZSSR. Prvým krokom v tomto smere bolo vytvorenie 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v Jefremove. Na jej výstavbu existovali veľmi priaznivé podmienky, pretože v Usmani boli sústredení bývalí príslušníci slovenskej armády (1. pešej divízie), ktorí prešli na stranu Červenej armády na konci októbra 1943 pri Melitopole a v Usmani vytvorili dobrovoľnícky pluk. Na začiatku decembra 1943 mal tento pluk 2 146 osôb, z toho 2 017 Slovákov. Do polovice februára 1944 počet príslušníkov čs. vojska v ZSSR narástol na 6 847. V tom čase v ňom mali najväčšie zastúpenie Slováci, ktorých bolo 3 027 (44,2 %).
V máji 1944 sa začala výstavba 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Jeho základom sa stala zreorganizovaná a doplnená 1. čs. samostatná brigáda. Druhou, už postavenou súčasťou zboru bola 2. čs. samostatná paradesantná brigáda (k 1. 7. 1944 mala 2 804 príslušníkov, z toho 70 % tvorili Slováci). Na jar a v lete 1944 vznikli aj ďalšie jeho súčasti - 3. čs. samostatná brigáda, 1. čs. samostatná tanková brigáda, 1. čs. stíhací letecký pluk, atď. Do začiatku septembra 1944 dosiahol počet príslušníkov zboru číslo 16 451. Najviac v ňom bolo volynských Čechov, čo sa adekvátne odrazilo aj v národnostnom zložení jednotiek. K slovenskej národnosti sa v tom čase hlásilo 3 326 (20 %) príslušníkov zboru.
Pred prekročením hraníc Slovenska (6. 10. 1944) v jednotkách 1. čs. armádneho zboru v ZSSR bolo zaregistrovaných už 23 151 osôb, medzi nimi aj 4 601 Slovákov (19,9 %). Do novembra 1944 sa čs. vojsko v ZSSR budovalo na základe dobrovoľného vstupu emigrantov z Čiech, zo Slovenska a z Podkarpatskej Rusi, z Čechov a Slovákov - občanov Sovietskeho zväzu, z bývalých príslušníkov slovenskej armády nasadených na východnom fronte, ktorí prešli na stranu Červenej armády alebo padli do zajatia a v menšom rozsahu aj zo zajatcov z maďarskej a nemeckej armády. Po vstupe 1. čs. armádneho zboru na územie Slovenska sa hlavným zdrojom doplňovania jeho jednotiek stala mobilizácia, postupne vyhlasovaná na oslobodených územiach. To umožnilo, aby do 18. mája 1945, keď bol 1. čs. armádny zbor reorganizovaný na armádu, nastúpilo do jeho bojových útvarov, výcvikových jednotiek a zariadení, škôl a tylových zariadení 74 148 osôb, medzi nimi aj 67 799 Slovákov (91,43 %), z ktorých bolo do bojových súčastí zboru do konca vojny zaradených 49 299 a na oslobodenom území, vo výcvikových zariadeniach a strážnych jednotkách, zostalo 18 500. Ak zhrnieme národnostné zloženie čs. vojska, ktoré vzniklo na území ZSSR, tak do 18. mája 1945.
Slovenské národné povstanie a povstalecká armáda
So vznikom Slovenského národného povstania (29. 8. 1944) došlo k formovaniu povstaleckých ozbrojených síl reprezentovaných 1. českos lovenská armáda na Slovensku (1. ČSA) a partizáni. 1. ČSA na Slovensku vznikla pod tlakom útokov nemeckých okupačných vojsk. Jej velenie malo v prvých dňoch Povstania k dispozícii len 18 000 vojakov a dôstojníkov.
Počet príslušníkov 1. ČSA sa zvýšil uskutočnením dvoch mobilizácií. Po prvej z nich (začala sa 5. 9. 1944) narástol na 47 000 a po druhej z 26. septembra, ale aj po nástupe nováčikov (9. 10. 1944) narástol počet jej príslušníkov na 60 000 osôb. Po boku armády na povstaleckom území bojovalo okolo 12 000 partizánov, z ktorých asi 70 % tvorili Slováci. Ďalších asi 5 500 partizánov pôsobilo v tyle nemeckých okupačných vojsk.
Spomienkové akcie a oslavy
Valné zhromaždenie OSN v rezolúcii 59/26 z 22. novembra 2004 vyhlásilo 8. a 9. máj za Dni spomienok a zmierenia na počesť všetkých, čo zomreli v čase druhej svetovej vojny. Tú v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) i v terajšej Ruskej federácii nazývajú Veľkou vlasteneckou vojnou a Deň víťazstva nad fašizmom i naďalej oslavujú 9. mája. OSN vyzvala svoje členské štáty, mimovládne organizácie i jednotlivcov, aby si každý rok pripomínali tieto májové dni - jeden alebo druhý, prípadne oba. Na podujatiach sa má spomínať na všetky obete druhej svetovej vojny a má sa im vzdať náležitá pocta, uviedla OSN.
Deň víťazstva nad fašizmom, 8. máj, je v Slovenskej republike (SR) dňom pracovného pokoja. Rozhodli o tom poslanci zákonodarného zboru v júni 1996. Ukončenie druhej svetovej vojny si v Európe jednotlivé štáty Starého kontinentu pravidelne pripomínajú 8. mája. V roku 2017 si svet pripomína 72. výročie víťazstva nad fašizmom a nacizmom.
Po páde socialistického zriadenia sa vo viacerých východoeurópskych krajinách presunuli oslavy Dňa víťazstva nad fašizmom na 8. mája. V Rusku ho doteraz slávia 9. mája.
V Banskej Bystrici sme si 72. výročie konca II. svetovej vojny pripomenuli v piatok 5. mája 2017 pri čiernom obelisku na Námestí SNP. Na Slovensku je Deň víťazstva nad fašizmom štátnym sviatkom a pripadá na 8. máj. U nás oslavujeme Deň víťazstva 8. mája.
Dňom víťazstva bo pomenovaný 9. máj 1945 najvyšším veliteľom Červenej armády Josifom Vissarionovičom Stalinom na počesť ukončenia druhej svetovej vojny (v Európe to bol 8. máj). Po nástupe komunizmu v strednej a východnej Európe sa oslavoval a bol stanovený štátnym sviatkom.
Bezpodmienečná kapitulácia nemeckých vojsk do rúk západných spojencov bola pôvodne podpísaná 7. mája 1945 v Remeši. Počas podpisu aktu neboli prítomní oficiálni sovietski predstavitelia. Nemecké vojská navyše pokračovali v bojoch proti sovietskym jednotkám. Nemecké velenie podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu do rúk všetkých Spojencov, vrátane Sovietskeho zväzu krátko pred polnocou 8. mája 1945. Nadobudnúť mala platnosť od 23:01 hod. Stredoeurópskeho času. V tej dobe bol na území hlavného mesta Sovietskeho zväzu v Moskve už iný deň - 9. máj.
Historik Vojenského historického ústavu Igor Baka v spojitosti s oslavou Dňa víťazstva - v európskych štátoch 8. mája, v Ruskej federácii a niektorých krajinách bývalého ZSSR 9. mája - spresnil, že kapitulácia bola podpísaná 7. mája. Sovieti si vyžiadali opakovanie jej podpisu 8. mája v Berlíne. Na tomto akte sa zúčastnil za nemeckú stranu okrem iného náčelník štábu Wehrmachtu Wilhelm Keitel a za sovietsku stranu maršal Georgij Žukov. Akt podpisu kapitulácie sa uskutočnil v noci z 8. na 9. mája 1945. Avšak podpisom kapitulácie 7. mája 1945 táto vstúpila do platnosti 8. mája o 23.00 hod v noci stredoeurópskeho času - vtedy už v ZSSR bolo po polnoci, teda 9. mája.
V piatok 5. mája 2017 sa v Starej Turej uskutočnila spomienková slávnosť pri príležitosti 72. výročia ukončenia II. svetovej vojny. Udalosť sa začala pietnym aktom kladenia vencov k pamätníku osloboditeľov na Námestí slobody za asistencie poslanca NR SR Mgr. Dušana Bublavého, zástupcov organizácie SZPB a vojakov z Klubu vojenskej histórie v Novom Meste nad Váhom, ktorí držali čestnú stráž a po hymne SR vypálili na počesť padlým hrdinom i čestnú salvu.
V slávnostnom príhovore sa početnému publiku občanov Starej Turej prihovorila najskôr primátorka mesta Ing. Anna Halinárová, ktorá pripomenula, že II. svetová vojna bude vždy mementom pre ľudstvo a treba sa častejšie zamýšľať nad jej vznikom, aké veľké útrapy pre ľudí priniesla. Vyzdvihla a uctila si všetkých, ktorí obetovali svoj život pri oslobodzovaní našej krajiny i nášho mesta. Taktiež v príhovore nevynechala otázku rasovej neznášanlivosti a nezmyselného vraždenia židovského obyvateľstva, ktoré sa už po II. svetovej vojne do mesta Stará Turá nikdy nevrátilo. A tak sa v priebehu tohto pietneho aktu, vôbec po prvý raz položili kvety i vence k pamätnej tabuli, kde kedysi stála Staroturianska židovská synagóga. V závere svojho príhovoru odsúdila zlo a prejavy extrémizmu, ktoré i dnes prenikajú do života obyčajných ľudí. Pripomenula, že žiť v mieri je hodnota a výsada, ktorú nám zanechali naši prastarí rodičia a dovoľuje nám byť šťastnými, rozvíjať sa tak, ako chceme, a vychovávať našu mladú generáciu v bezpečí. Vyslovila želanie, aby sme i naďalej žili v mieri, rozmýšľali srdcom a rozdávali lásku, pretože iba tak pochopíme cenu života a uctíme si obete tohto hrôzostrašného konfliktu.
Nasledoval príhovor poslanca Mgr. Dušana Bublavého, ktorý taktiež odsúdil zlo páchané počas II. svetovej vojny. Na záver celej pietnej spomienky si zobral slovo predseda Zväzu vojakov SR, klub Nové Mesto nad Váhom pplk. v. v. Dr. Kamil Krištofík, ktorý za rozvíjanie pokrokových tradícií NOB podjavorinsko-podbradlanského regiónu ocenil primátorku mesta Stará Turá Ing. Annu Halinárovú i zástupkyňu Bc. Zuzanu Zigovú pamätnou medailou kpt. Jána Vargu. Mesto Stará Turá v spolupráci s Klubom vojenskej histórie Červená hviezda Nové Mesto nad Váhom pripravilo pre verejnosť ukážku vojenského dobového tábora a malú výstavu zbraní i vojenskej techniky z čias II. svetovej vojny, ktoré boli k dispozícii počas celého dňa.