V súvislosti s 50. výročím vstupu sovietskych a spojeneckých vojsk na územie Československa prináša TASR prehľad udalostí po invázii 21. augusta 1968. Okamžité následky, politické zvraty a odpor verejnosti formovali ďalší osud krajiny.
Bezprostredné následky invázie
Krátko po okupácii, 22. augusta 1968, sa v Prahe, vo Vysočanoch, uskutočnil XIV. mimoriadny zjazd Komunistickej strany Československa (KSČ). Na zjazde sa z 1543 riadne zvolených delegátov zúčastnilo 1219. Zjazd zvolil nový ústredný výbor na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý bol v tom čase nelegálne internovaný v Moskve.
Následne, 23. augusta, odletela delegácia česko-slovenských politikov na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom do Moskvy. Tam sa začali rokovania so sovietskymi predstaviteľmi, ku ktorým sa pridali aj internovaní predstavitelia ČSSR, vrátane Alexandra Dubčeka. Československá delegácia sa usilovala o dohodu o stiahnutí okupačných vojsk, zatiaľ čo sovietskej delegácii sa nepodarilo presadiť vymenovanie vlády na čele s Aloisom Indrom. Všetci predstavitelia ČSSR okrem jedného podpísali tzv. moskovský protokol, čím písomne súhlasili s pobytom intervenčných vojsk.
24. augusta vyvrcholením občianskeho odporu proti invázii bol hodinový generálny štrajk. V ten istý deň minister zahraničných vecí ČSSR Jiří Hájek vo vystúpení na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN ostro odsúdil okupáciu.
Zjazd KSČ a jeho rozhodnutia
Následky zjazdu vo Vysočanoch a politického tlaku neobišli ani samotnú stranu. Ústredný výbor KSČ 31. augusta prijal tzv. moskovský protokol ako jediné možné východisko zo vzniknutej situácie. Reformné sily okolo Alexandra Dubčeka však už čelili rastúcemu tlaku.
Postupná normalizácia a represie
Proces normalizácie sa začal prejavovať aj v legislatívnych krokoch. Dňa 18. septembra Parlament schválil za neprítomnosti časti poslancov, ktorí protestovali proti invázii, Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR.
Krátko nato, 16. januára 1969, sa študent Jan Palach na protest proti okupácii polial benzínom a zapálil na pražskom Václavskom námestí. Po troch dňoch, 19. januára 1969, zomrel. Vo svojom liste na rozlúčku uviedol, že sa tak rozhodol, aby „dal najavo náš protest a otrasol svedomím národa“ v „zúfalej situácii“.
K ďalšiemu zvratu došlo 17. januára, keď Alexander Dubček pod nátlakom rezignoval na funkciu prvého tajomníka strany. Nahradil ho Gustáv Husák, ktorý mal v tom čase väčšiu podporu Moskvy.
Počas prvého výročia invázie, 18. - 22. augusta 1969, sa konali rozsiahle protestné demonštrácie. V reakcii na to Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia 22. augusta 1969 prijalo zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. Zjazd ÚV KSČ sa rozhodol odvolať Alexandra Dubčeka z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia a vymenovať ho za veľvyslanca v Turecku. Oficiálne bol vymenovaný 16. mája.
Čistky v strane a politický smer
Proces normalizácie zahŕňal aj snahy o očistenie KSČ od „revizionistických a pravicovo oportunistických“ síl, teda od stúpencov Pražskej jari. Predsedníctvo ÚV KSČ 5. mája rokovalo o výmene straníckych preukazov, ktorá mala tento cieľ dosiahnuť. O niekoľko mesiacov neskôr, 19. mája, Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo návrh listu organizáciám KSČ o výmene členských preukazov.
24. októbra prijal Ústredný výbor KSČ dokument "Poučenie z krízového vývoja strany a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ", ktorý definitívne potvrdil nastolenie normalizačného režimu.
Alexander Dubček bol 29. októbra odvolaný z funkcie veľvyslanca v Turecku. O dva dni neskôr, 31. októbra, bol odvolaný z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia.