Dátum 17. november je v moderných dejinách Slovenska a Českej republiky neodmysliteľne spojený s udalosťami, ktoré viedli k pádu komunistického režimu. Od roku 2001 si Slovensko pripomína tento deň ako štátny sviatok - Deň boja za slobodu a demokraciu. Tento rok si pripomíname už 33 rokov od týchto zásadných zmien.
Pôvod Medzinárodného dňa študentstva
Dátum 17. novembra má hlbšie historické korene, ktoré siahajú až do obdobia druhej svetovej vojny. V roku 1939 sa v Prahe konala demonštrácia študentov pri príležitosti 21. výročia vzniku Československej republiky. Táto demonštrácia sa stala zároveň protestom proti nacistickej okupácii. Počas nej bol zabitý pekársky učeň Václav Sedláček a vážne zranený študent medicíny Jan Opletal, ktorý neskôr podľahol svojim zraneniam. V reakcii na tieto udalosti nariadil ríšsky protektor zatvorenie českých vysokých škôl. V roku 1941 Medzinárodná študentská rada v Londýne vyhlásila 17. november za Medzinárodný deň študentstva na pamiatku týchto obetí.
17. november 1989: Spúšťač Nežnej revolúcie
V roku 1989 sa v Prahe pri príležitosti 50. výročia spomínaných udalostí konala povolená študentská manifestácia. Zhromaždenie začalo 17. novembra popoludní na Albertove, v areáli Univerzity Karlovej. Študenti, ktorí sa vydali po vopred povolenej trase smerom na Vyšehrad, sa po krátkom pietnom akte pri hrobe Karla Hynka Máchu neplánovane presunuli do centra mesta. Poriadkové sily uzavreli pražskú Národnú triedu a po ôsmej večernej hodine došlo k brutálnemu policajnému zásahu. Príslušníci Oddielu zvláštneho určenia, známi ako "Červené barety", bili a zatýkali demonštrantov. Počas tohto zásahu utrpelo zranenia približne 600 ľudí, z toho sedem bolo zranených ťažko. K rozhorčeniu verejnosti prispela aj nepravdivá správa o zabití študenta Martina Šmída.
Cesta k demokracii: Vznik Občianskeho fóra a VPN
Informácie o brutálnom policajnom zásahu sa rýchlo rozšírili a vyvolali vlnu nevôle. Už počas nasledujúceho víkendu, 18. a 19. novembra 1989, vznikli v Prahe Občianske fórum (OF) a v Bratislave hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Spočiatku sa ich požiadavky sústredili na vyšetrenie policajného zásahu, postupne však pribudli aj nároky na zrušenie mocenského monopolu Komunistickej strany Československa (KSČ).
Masové demonštrácie na námestiach v Bratislave, Prahe a ďalších mestách vyvrcholili generálnym štrajkom 27. novembra 1989. Komunistická strana definitívne stratila svoje vedúce postavenie 29. novembra, keď Federálny parlament schválil zmeny v Ústave ČSSR. Po prvom neúspešnom pokuse o zostavenie vlády bol 10. decembra vymenovaný nový kabinet a prezident Gustáv Husák podal demisiu. Koncom roka, 29. decembra 1989, poslanci jednomyseľne zvolili za prezidenta Václava Havla.
Študentská úloha na Slovensku
Deň pred násilne potlačenou demonštráciou v Prahe, 16. novembra 1989, ukázali svoju odvahu aj bratislavskí študenti. Svojou účasťou na nepovolenej demonštrácii v Bratislave napísali úvodnú kapitolu Nežnej revolúcie. Nespokojnosť sa v tom čase rodila spontánne v rôznych sférach spoločnosti naprieč celým Československom.
V Banskej Bystrici sa 20. novembra 1989 uskutočnilo stretnutie študentov na pedagogickej fakulte, ktoré inicioval predseda SZM Miroslav Števík. Počas stretnutia sa k študentom pridali aj členovia hudobnej skupiny OK - band z Prahy, ktorí ich vyzvali na podporu vyhlásení študentov a umelcov z Prahy. Zúčastnení študenti sa jednomyseľne postavili proti zásahu poriadkových jednotiek v Prahe. Dohodli sa na stálom kontakte medzi študentmi VŠE a PF a na šírení letákov pozývajúcich verejnosť k podpore požiadaviek.
Napriek snahám Štátnej bezpečnosti (ŠtB) zabrániť šíreniu letákov, už v ten deň pochodovali tisíce študentov na Námestie SNP. 22. novembra prebiehalo v aule Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici zhromaždenie študentov, ktoré malo vyvrcholiť manifestáciou na Námestí SNP. Študenti žiadali podporu pražských študentov a požiadavky na slobodu náboženstva, slobodu zhromažďovania a pod.
Osvietenstvo a reformy v Sovietskom bloku
V roku 1985 sa na čele Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu stal Michail Gorbačov, ktorý sa stal zástancom reformy systému. Jeho programy glasnosť (otvorenosť) a perestrojka (prestavba) vyvíjali tlak aj na komunistické strany v ostatných socialistických krajinách. Komunistická strana Československa (KSČ) sa však reformám aktívne bránila, čo viedlo k stagnácii.
Napriek reformným snahám v iných krajinách východného bloku, ako napríklad v Poľsku (vznik nezávislých odborov Solidarita) či v Maďarsku (postupné odstraňovanie železnej opony a zmeny zákonov smerujúce k demokracii), v Československu nedošlo k zásadným zmenám. Východné Nemecko zažilo kolaps režimu po otvorení hraníc a páde Berlínskeho múru 9. novembra 1989.
Úloha štátnej bezpečnosti a propagandistické snahy
Po novembrových udalostiach sa Štátna bezpečnosť (ŠtB) snažila situáciu udržať pod dohľadom prostredníctvom celoštátnych akcií, ako napríklad akcia Vlna (ovládnutie médií) a akcia Kruh (ochrana ekonomických objektov). Tieto plány sa však ukázali ako neúčinné.
Neexistujú presvedčivé dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že ŠtB Nežnú revolúciu zorganizovala alebo riadila. Hoci sa objavili úvahy o možnom riadení zásahu bezpečnostných zložiek s cieľom výmeny najvyšších predstaviteľov režimu, vývoj udalostí sa im vraj vymkol spod kontroly. Tieto tvrdenia však zostávajú len v rovine dohadov.
Dôsledky Nežnej revolúcie
Rok 1989 priniesol národom v Československu, ako aj miliónom ďalších ľudí v strednej a východnej Európe, slobodu, demokraciu, obnovenie ľudských práv a slobodnej viery. Federálne zhromaždenie ČSFR schválilo 9. mája 1990 zákon, ktorý ustanovil 17. november ako pamätný deň. Následne, 25. októbra 2001, poslanci Národnej rady SR rozhodli o tom, že 17. november bude štátnym sviatkom - Deňom boja za slobodu a demokraciu.
V súčasnosti, po takmer 30 rokoch od pádu socializmu, žijeme v demokracii, ktorá nie je dokonalá, ale predstavuje najlepší systém spravovania vecí verejných, aký bol zatiaľ vymyslený. Občania majú možnosť slobodne vyjadriť svoj názor v demokratických voľbách alebo na námestiach bez strachu z represálií. Aj napriek výzvam na hľadanie podpory pre iniciatívy a myšlienky, je dôležité si pripomínať, akou cestou sme prešli a vážiť si nadobudnutú slobodu.