Meno Samuel Jurkovič nesú v slovenskej histórii dve významné osobnosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili spoločenský a kultúrny vývoj Slovenska, každá vo svojej dobe a oblasti. Táto článok predstavuje život a dielo oboch, od priekopníka družstevníctva a národného obrodenia, Samuela Jurkoviča (1796 - 1873), až po významného architekta a formovateľa stredoeurópskej secesie a funkcionalizmu, Dušana Samuela Jurkoviča (1868 - 1947).
Samuel Jurkovič (1796 - 1873): Priekopník družstevníctva a národného obrodenia
Život a vzdelanie
Samuel Jurkovič sa narodil 15. februára 1796 v Brezovej pod Bradlom a do večnosti odišiel 13. júla 1873 taktiež v Brezovej pod Bradlom. Pochádzal z rodiny, z ktorej vzišlo niekoľko historicky významných osobností Slovenska. Jeho rodičmi boli Juraj a Emília Jurkovičovci. Základné školy navštevoval v Brezovej pod Bradlom, v Győri a v Trnave. Vzdelanie pokračoval na lýceu v Banskej Bystrici a v rokoch 1815 - 1816 v Banskej Štiavnici, neskôr študoval teológiu v Bratislave. Už ako 14-ročný mal znalosti maďarčiny, nemčiny a latinčiny, študoval tiež francúzštinu a hru na klavíri.
Jeho život bol plný utrpenia a bolesti; zomreli mu tri deti a dve manželky, a tak svoje dcéry musel v hroznej chudobe vychovávať sám. Napriek všetkému nešťastiu sa nenechal zlomiť a s pokorou znášal tieto bolesti.
Pedagogické a kultúrne aktivity
Samuel Jurkovič bol popredný ľudovýchovný pracovník a mecén v obrodenskom, najmä v štúrovskom duchu. Ako pedagóg pôsobil najprv na cirkevnej škole v Novom Meste nad Váhom, kde založil učiteľský spolok a knižnicu. V roku 1832 sa stal učiteľom v Sobotišti, kde začal intenzívne spolupracovať s farárom Jánom Šulekom. Spolu tvorili tandem a spájal ich podobne smutný osud v podobe úmrtí detí a manželiek. Jurkovič bol ovplyvnený najmä farárom Danielom Lichardom starším, ovocinárom, znalcom poľnohospodárstva a ľudovýchovným pracovníkom.
Aktívne sa podieľal na rozvoji slovenského školstva a nadviazal na filozofickú tradíciu Jána Amosa Komenského, vzdelával chudobný ľud aj slovenskú inteligenciu. Založil učiteľské a čitateľské spolky, školské knižnice a nedeľné školy. Prispieval do Slovenských pohľadov, Obzoru a Cirkevných listov a vydal niekoľko školských učebníc. Medzi jeho diela patrí historická práca „Biographie Rectorum...“ (v kronike evanjelickej a. v. školy v Sobotišti) a plán organizácie škôl v nitrianskom senioráte (1839).
Spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom založil 5. augusta 1841 Slovenské národné divadlo nitrianske v Sobotišti. Divadelné hry boli súčasťou osvetových podujatí a divadlo sa stalo tribúnou novej spisovnej slovenčiny. Jeho dcéra Anna Jurkovičová, manželka J. M. Hurbana, bola jednou z prvých divadelných ochotníčiek na Slovensku.
Vznik a činnosť Spolku gazdovského
Kľúčovým dielom života Samuela Jurkoviča bolo založenie Spolku gazdovského v Sobotišti 9. februára 1845, ktoré predstavovalo vôbec prvé úverové družstvo na európskom kontinente. Spolok bol založený Jurkovičom, Michalom Horňákom, Jánom Kaňom, Jánom Zatkalíkom a ďalšími za účelom náhrady veľkého peňažného ústavu. Cieľom spolku bolo sporenie a poskytovanie lacných pôžičiek zo spoločnej pokladne pre členov, a výnimočne aj nečlenov, ako opatrenie proti rozmáhajúcej sa úžere a vykorisťovaniu slovenských roľníkov a remeselníkov. Kapitál spolku vznikal spoločným sporením a vkladaním úspor.
Zakladajúcu schôdzu tvorilo 12 prvých slovenských družstevníkov, pozostávajúcich najmä z roľníkov, knihárov, pekára, krajčírov a tkáča. Princíp „jeden človek jeden hlas“ bol aplikovaný hneď pri založení družstva, a rovné podiely v družstve zabránili získaniu prevahy bohatých členov. Na zakladajúcej schôdzi si zvolili Michala Horňáka za pokladníka, Zatkalíka a Jelínka za účtovníkov, a Samuela Jurkoviča za správcu a predsedu. Spolok, ktorého stanovy sa podieľal aj J. M. Hurban, bol uznaný okresným komisárom Františkom Dohnánym.
Okrem ekonomického riadenia mala inštitúcia družstva aj určitý kultúrny rozmer, výchovu a mravné pozdvihnutie členov. Stanovy obsahovali „Mravné určenie Ústavu“, ktoré bojovalo proti alkoholizmu, podporovalo vzdelávanie, distribúciu kníh a nedeľné školy.
Spolok rástol finančne i spoločensky, ale nezaobišiel sa ani bez problémov, ako bolo vylúčenie niektorých členov pre porušenie stanov. Napriek tomu rástol a do roku 1848, kedy bol donútený prerušiť činnosť v dôsledku revolúcie, mal už vyše 600 zlatých. Jurkovič sa pokúsil oživiť spolok po revolúcii, no márne, kvôli nepriaznivým politickým pomerom a zlej hospodárskej situácii.
Environmentálny rozmer spolku spočíval vo vysádzaní stromov členmi. Každý člen mal na jar zasadiť dva ovocné stromy alebo dve lipy na obecnom pozemku, aby sa kraj okrášlil a potomkom sa zachovala pamiatka Ústavu hospodárskeho. Jurkovič propagoval poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a ovocinárstvo s cieľom rozšíriť nové druhy viniča, ovocných stromov a moderných spôsobov obrábania pôdy. V Sobotišti zavádzal nové druhy plodín, vysádzal ovocné stromy, odvodnil močiar a upravil okolie obce, ako aj Brezovej, Vrboviec a Turej Lúky, masovou výsadbou líp.
Zapojenie do národného hnutia a revolúcie 1848/49
Jurkovič nadviazal spoluprácu so Spoločnosťou česko-slovanskou a Ústavom reči a literatúry česko-slovanskej v Bratislave, kde sa spojil so štúrovcami. Napriek tomu, že ho možno zaradiť skôr ku generácii všeslávie, podporil kodifikáciu spisovnej slovenčiny a pomáhal štúrovcom aj v rámci revolúcie 1848/49. Podporoval slovenskú povstaleckú výpravu a novovzniknutú Slovenskú národnú radu, no neveril, že Viedeň splní národnostné a sociálne požiadavky Slovákov.
Bol prenasledovaný a vypočúvaný pre podporu Hurbana, ale bol príliš silnou autoritou na to, aby si ho dovolili perzekvovať. Po úteku zo Sobotišťa do Rusavy putoval za Hurbanom do Prahy, kde sa stretol s českými národnými buditeľmi V. Hankom a Čelakovským. V roku 1849 sa po trojštvrtečnom exile vrátil na Brezovú.
Po porážke revolúcie sa snažil zastaviť spor v národnom hnutí medzi staroslovákmi a štúrovcami. Nastala doba prenasledovania a perzekúcií, ktoré potvrdili Jurkovičovu nedôveru vo falošné austro-slavistické nádeje. V tom čase sa Jurkovič pokúšal obnoviť svoj spolok, no márne, keďže Bachov absolutizmus v 50. rokoch 19. storočia dokonca zakázal zakladanie spolkov. Podporoval vznik Matice slovenskej a organizoval zbierky pre tri slovenské gymnáziá. V trenčianskej stolici usiloval o zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka.
Odkaz a dedičstvo
Samuel Jurkovič bol osobnosťou celosvetového významu, priekopník a zakladateľ slovenského a európskeho družstevníctva, bojovník za mravné a hospodárske povznesenie slovenského ľudu, národný buditeľ a vlastenec. Filozoficko-ekonomické a sociologické determinanty pre zakladanie spolkov vychádzali jednak z ideológie slovenského národného hnutia a jednak ako hľadanie alternatív zo zlej sociálnej situácie slovenského ľudu. Svojpomoc bola reakciou na úžeru, zadĺženosť, hladové búrky a rozširujúcu sa chudobu. Jeho družstvo bolo krízové opatrenie pre morálne a sociálne zdecimovaný ľud.
Význam Samuela Jurkoviča je dodnes inšpiratívny a aktuálny. Svetové krízy dokázali, že práve družstvá sú najodolnejšie voči nestabilite finančných trhov a posilňujú mieru spolupatričnosti a solidarity. Jurkovič zanechal budúcim generáciám inšpiráciu, ktorá dokáže ľudí zbaviť sebeckého individualizmu. Jeho komunitárny a anti-individualistický hodnotový postoj je dodnes predmetom vedeckých konferencií a pripomienkových podujatí, ako napríklad v Sobotišti.
Dušan Samuel Jurkovič (1868 - 1947): Architekt, ktorý formoval stredoeurópsku secesiu a funkcionalizmus
Raný život a štúdiá
Dušan Samuel Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v Turej Lúke, dnes mestskej časti Myjavy. V rokoch 1884 - 1889 študoval staviteľstvo na Štátnej škole remesiel vo Viedni, kde pôsobili stavební odborníci širokého spektra. V roku 1887 navštívil výstavu ľudových výšiviek v Martine, kde na neho zapôsobila stavba vstupnej veže (Slovenská brána), ktorú v duchu oravskej drevenej architektúry navrhol Blažej Bulla. V roku 1889 u neho v Martine Jurkovič krátko praxoval.
Valašsko a ľudová architektúra
V rokoch 1889 - 1899 pracoval v projektovej kancelárii architekta a staviteľa Michala Urbánka vo Vsetíne. V tom období intenzívne študoval ľudovú architektúru Valašska a venoval sa národopisnému štúdiu ľudového staviteľstva z dreva. Výsledkom jeho snažení boli mnohé diela, ako inštalácia Valašskej izby počas výstavy vo Vsetíne v roku 1892, alebo stavba expozície z obce Čičmany na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe v rokoch 1894 - 1895, kde s Michalom Urbánkom pripravili samostatné expozície ľudovej architektúry. Jeho diela získali výborný ohlas, čo mu vynieslo ďalšie projekty.
Brnenské obdobie a secesná tvorba
Od roku 1899 pôsobil v Brne ako samostatný architekt, kde sa vďaka jeho tvorbe stával čoraz známejším. Okrem ľudového staviteľstva sa inšpiroval aj viedenskou secesiou. Navrhoval interiérové zariadenie a nábytok, ako aj viacero rodinných domov vilového typu, v ktorých dispozícii dominuje hala (napríklad vila na Rezku pri Novom Měste nad Metují, 1900 - 1901).
V roku 1903 sa oženil s Boženou Bartelmusovou, dcérou majiteľa vily v Rezku. Pre vlastnú rodinu si postavil v roku 1906 v Brne vo štvrti Žabovřesky vlastnú rodinnú vilu (dnes Jurkovičovo múzeum, súčasť Moravskej galérie), do ktorej navrhol aj zariadenie.
Jeho tvorba tohto obdobia zahŕňa:
- Kúpele Luhačovice (1901 - 1914): Navrhol a realizoval vyše 20 stavieb, vrátane Jurkovičovho domu, Chalúpky, Vodoliečebného ústavu (1902), Janáčkovho domu, reštauračného a hudobného pavilónu, kúpaliska (1903) a Slovenskej búdy (1906).
- Pútnické miesto Svatý Hostýn pri Bystřici pod Hostýnem na Morave (1903): Navrhol úpravu vrátane zastavení krížovej cesty, zvonice a Kaplnky sv. Cyrila a Metoda, čiastočne realizované 1905 a doplnené 1913.
- Spolkový dom v Skalici (1904): Navrhol a realizoval túto stavbu s interiérom z roku 1905, ktorá bola jeho prvým dielom realizovaným na Slovensku.
- Vydavateľská činnosť: V rokoch 1905 - 1913 vydal vo Viedni sériu 14 zošitov „Práce lidu našeho“, približujúcich ľudové umenie na Slovensku, v ktorých vytvoril kolorované kresby architektonických detailov a ornamentov.
Od roku 1908 začal adaptovať historické objekty na účely modernej prevádzky, napríklad prestavbu zámku a parku v Molitorove (1909 - 1913), zámku v Novom Měste nad Metují (1909 - 1911) a bývalého Zbraslavského kláštora v Prahe na obytný zámok (1911 - 1913).
Tvorba počas prvej svetovej vojny: Vojenské cintoríny
V rokoch 1916 - 1918 pracoval v Oddelení vojenských hrobov Cisárskeho a kráľovského vojenského veliteľstva v Krakove. Tam vypracoval viac ako 30 návrhov na vojenské cintoríny, situované prevažne v miestach niekdajších bojov 1. svetovej vojny v oblasti západnej Haliče (dnes lokality na území Poľska). K najvýznamnejším patria cintoríny na vrchu Rotunda pri obci Regietów, v priesmyku Małastowska v Nízkych Beskydách, na vrchu Beskidek pri obci Konieczna a cintorín Wirchne pri obci Gładyszów v Malopoľskom vojvodstve, ako aj cintoríny pri obciach Nowy Żmigród, Wola Cieklińska a Grab v Podkarpatskom vojvodstve.
Návrat na Slovensko a povojnové projekty
V rokoch 1918 - 1919 sa Dušan Jurkovič vrátil na Slovensko a spolu s rodinou sa usadil v Bratislave. V rokoch 1919 - 1922 pôsobil ako vládny komisár úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku a podieľal sa na sformulovaní základných dokumentov na ochranu kultúrneho dedičstva. V máji 1919 bol poverený prípravou a pohrebom generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle a začal pracovať aj na projekte Mohyly M. R. Štefánika na Bradle, ktorej stavba bola dokončená v roku 1928. V roku 1921 navrhol pamätník (mohylu) na mieste leteckého nešťastia M. R. Štefánika.
Mohyla Milana Rastislava Štefánika - Bradlo #RegionSlovakia
V roku 1920 sa začal intenzívnejšie zaoberať problematikou výstavby štandardizovaných rodinných domov, ktorej venoval systematickú pozornosť až do konca života. Prvé návrhy typových rodinných domov vytvoril už v roku 1907 pre robotnícku kolóniu textilnej továrne v českom Hronove (nerealizované) a v roku 1908 navrhol a realizoval typové rodinné domy v Novom Lískovci, dnes súčasti Brna. V roku 1920 usporiadal konferenciu o mestskej výstavbe, po ktorej následne vznikol Regulačný úrad mesta Bratislavy.
Medzivojnové obdobie a funkcionalizmus
Od roku 1922 pôsobil Dušan Jurkovič ako samostatný architekt v Bratislave. Zaoberal sa najmä navrhovaním obytných súkromných i nájomných domov a verejných stavieb, úpravou historických pamiatok (napríklad prestavba kaštieľa v Spišskom Štiavniku, 1927 - 1929; návrhy adaptácie Zvolenského zámku, 1920 - 1926) i tvorbou pamätníkov. V rokoch 1924 - 1925 sa mu podarilo navrhnúť a čiastočne zrealizovať rekonštrukciu obce Čičmany.
V roku 1923 navrhol v Bratislave vlastnú rodinnú vilu (spolu so 4 ďalšími vilami) a v rokoch 1922 - 1923 družstevné domy československých legionárov. Medzi jeho výnimočne moderné stavby patrí Kochovo sanatórium (1929 - 1932), ktoré navrhol v spolupráci s Jindřichom Mergancom a staviteľom Otmarom Klimešom. Počas druhej svetovej vojny, napriek pokročilému veku, neustále tvoril, pracoval na návrhoch pre obete masakry v Lidiciach, či mauzóleum pre obete bitky pri Stalingrade. Súčasne pracoval na publikácii „Skladacie domy rodinné z pálených tehliarskych výrobkov“ (1946), ktoré mali pomôcť obyvateľstvu zdecimovanému vojnou.
Architektonický štýl a jeho vývoj
Vo svojej architektonickej tvorbe do začiatku prvej svetovej vojny reagoval na množstvo podnetov, ktoré transformoval do svojbytnej a originálnej podoby. Medzi jeho inšpirácie patrila tradičná karpatská drevená architektúra, národopisné štúdium, princípy racionalistického poňatia architektúry Otta Wagnera, geometrická secesia a princípy hnutia Arts and Crafts Movement. Vytvoril originálny architektonický štýl vyznačujúci sa malebnosťou a romantickosťou, a jeho diela patria k najlepšej secesnej architektúre v strednej Európe.
Postupne však ustupoval od verného preberania národopisných vzorov charakteristických pre jeho rané diela a tvaroslovné prvky ľudovej architektúry začal využívať ako prostriedok štylizácie, pričom ich na jednotlivých stavbách tvorivo prispôsoboval. Od etnografického regionalizmu, ktorým sa vyznačuje jeho raná tvorba (napr. stavby v sedle Pustevny, návrhy nábytku a interiérov v ľudovom štýle), dospel k abstraktnejšie stvárneným dielam, ktoré reagovali na najaktuálnejšie súdobé architektonické trendy. Charakteristickým znakom jeho stavieb sa stalo dôsledné stvárnenie funkčných a významových súvislostí celku i detailov; stavby vytváral organicky, zvnútra, s ohľadom na ich funkciu (východiskom projektu bol účel).
Jeho tvorba z medzivojnového obdobia sa vyznačuje rozmanitosťou a abstrahovaním motívov. Na stavbách uplatňoval čisté geometrické formy, pričom reflektoval aktuálne podnety súdobej architektúry. Rozličné slohové polohy (funkcionalizmus, klasicizujúce tendencie) boli dané účelom stavieb. Najmä na stavbách technického zamerania vychádzal predovšetkým z funkcionalizmu, ako sú spínacie stanice Západoslovenských elektrární (ZSE) v Malackách (1935) a v Senici (1937).
Od roku 1928 sa stal členom správnej rady ZSE a v 30. rokoch 20. storočia navrhoval pre ne súbor industriálnych budov, ktoré sa vyznačujú kompaktným názorom, jednotným architektonickým výrazom, použitím keramického/tehlového obkladu a dopracovaním detailov. Práca s tehlou a tehlovým obkladom tvorila organickú súčasť tohto súboru prác, nakoľko Jurkovič bol aj vlastníkom tehelne v Trnave. V záverečnej etape tvorby sa Jurkovič venoval najmä menšej industriálnej architektúre s vyvrcholením v budove Turbocentrály na Čulenovej ulici v Bratislave. Všetky objekty mali v duchu politiky ZSE aj sociálny rozmer, súčasťou riešenia bol aj byt alebo byty.
Dedičstvo a ocenenia
Dušan Samuel Jurkovič bol členom viacerých umeleckých spoločností, napr. Spolku výtvarných umělců Mánes (od 1910) a bol zakladajúcim členom a generálnym predsedom Umeleckej besedy slovenskej (1921 - 1939, okrem 1924). V roku 1946 sa stal ako prvý architekt v histórii Slovenska národným umelcom. Zomrel 21. decembra 1947 a o dva dni neskôr bol pochovaný na bratislavskom evanjelickom cintoríne na Kozej ulici. V novembri 1948 boli jeho telesné pozostatky prevezené a uložené na cintoríne v Brezovej pod Bradlom.
Boli mu udelené viaceré ocenenia in memoriam, napr. Rad T. G. Masaryka 1. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva (1991) a Pribinov kríž 1. triedy za významné zásluhy o rozvoj SR v oblasti architektúry (2007). Od roku 1964 začal Zväz slovenských architektov každoročne udeľovať Cenu Dušana Jurkoviča za najlepšiu architektonickú realizáciu (okrem 1975 - 1990, od 1990 ju udeľuje Spolok architektov Slovenska).
Spomienky rodiny a menej známe aktivity
Vnučka Dušana Jurkoviča, Katarína Salayová, vyštudovaná fotografka a žurnalistka, spomína na svojho starého otca ako na veľmi prísneho a zásadového človeka, ktorý bol hlboko zaujatý folklórom. Prezradila, že starý otec bol dlho „persona non grata“ počas starého režimu, hlavne kvôli Štefánikovej mohyle, ale dnes je jeho dielo docenené a považovaný za otca slovenskej moderny v architektúre. Počas 2. svetovej vojny podporoval odboj a pomohol ukryť svojho priateľa MUDr. Karla Kocha pred fašistami v jeho tehelni v Trnave. Prejavil aj istý vzdor voči vtedajšiemu režimu, keď symbolicky „zapieskoval“ českého leva nad vchodom do svojej vily na Lermontovovej ulici v Bratislave, ktorý je tam viditeľný dodnes.
Katarína Salayová tiež spomenula, že starý otec postavil na Lermontovovej ulici päť víl, pričom ich rodina bývala na čísle 23. Bývanie bolo veľmi zvláštne, mali samostatný vchod cez zimnú záhradu. Starý otec tam mal ateliér a zbierku habánskej keramiky, ktorá slúžila skôr ako múzeum. Spomenula aj Jurkovičovu tepláreň na Čulenovej ulici, ktorej rekonštrukcia sa jej veľmi páči a je rada, že budovu nezbúrali. Na Slovensku totiž nie je toľko jeho stavieb ako na Morave.
V roku 2018 sa pri príležitosti 150. výročia narodenia Dušana Jurkoviča konalo kolokvium „Dušan Samuel Jurkovič známy a neznámy“, ktoré prinieslo nové poznatky o jeho menej známych aktivitách a projektoch, najmä v súvislosti s tvorbou pre Západoslovenské elektrárne.