Pavol Országh Hviezdoslav: Život a dielo

Pavol Országh Hviezdoslav (vlastným menom Pavol Országh, s prídomkom "Országh de Felsőkubin"), bol jednou z vedúcich osobností slovenskej literatúry a kultúry sklonku 19. storočia a začiatku 20. storočia. Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne na Orave a zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne. Jeho rozsiahla tvorba má dodnes veľký význam a je predstaviteľom kritického realizmu v poézii.

Život Pavla Országha Hviezdoslava

Rodinné pozadie a detstvo

Pavol Országh pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu. Narodil sa ako tretie dieťa v schudobnenej rodine zemana, garbiara a roľníka Mikuláša Országha-Vyšňanovie (1816 - 1888) a Terézie Országhovej, rodenej Medzihradskej „z Medzihradného“ (1819 - 1887). Mal päť súrodencov, z ktorých dvaja zomreli už v detstve. Dobrý vzťah mal s bratom Mikulášom (nar. 1839) a sestrou Máriou (nar. 1842). Po smrti brata Mikuláša sa Pavol Országh s manželkou starali o jeho deti, Jaroslava a Sidóniu, a doopatrovali aj Pavlovu sestru Máriu. Básnik si dátumy úmrtí svojich rodičov a súrodencov napísal na obal Rankovho nemeckého slovníka, čo svedčí o hlbokom citovom prepojení. Už za života si prial, aby bol jeho rodný dom zachovaný a vybudované v ňom múzeum.

Vzdelanie a národné prebudenie

Základné vzdelanie získaval Pavol Országh vo Vyšnom Kubíne (1855-1856), Jasenove (1856-1857) a v Leštinách (1857-1860). V Leštinách ho učil učiteľ Adolf Medzihradský, ktorý výrazne zasiahol do jeho života. Naučil ho spievať veľké množstvo nábožných piesní, priučil ho piesňovej rytmike a skladaniu modlitieb. Vzbudil v ňom aj sklon ku kazateľstvu, pričom Pavol Országh kázaval už počas študentských rokov a po celý život mal rád dobrých kazateľov. V škole patril medzi najlepších žiakov, bol ľahko chápavý, pilný a dobrých mravov. Adolf Medzihradský upozornil rodičov na chlapcov výnimočný talent a presvedčil ich, aby ho dali ďalej do škôl, keďže bol Pavol chorľavý a nehodil sa pre gazdovskú prácu.

Vďaka učiteľovi Medzihradskému a pomerne bohatému bezdetnému strýkovi Pavlovi sa Pavol Országh v septembri 1862 zapísal do prvého ročníka nižšieho gymnázia v Miškovci, ktoré bolo čisto maďarským mestom. Býval tam u strýka a stal sa výborným žiakom, aj keď, ako vtipne hovoril, „prvým po honore musel byť direktorov syn“. Miškovské školské prostredie malo pozitívny vplyv na rozvoj jeho literárneho nadania, najmä na orientáciu v dobovej maďarskej a svetovej romantickej literatúre. Tu si obľúbil poéziu maďarských básnikov Petőfiho a Aranyho a pod ich vplyvom začal písať maďarské básne (asi 200). V Miškovci strávil tri roky, ani raz nebol doma a preštudoval celú strýkovu knižnicu. Sám spomínal, že ho maďarská škola celkom pomýlila na mysli: „Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli, pod čím rozumiem, že som maďarsky myslel a prekladal, aj keď som písal po slovensky. Toto zavinil zvlášte môj dvojročný pobyt v Miškovci.“

Po strýkovej smrti v roku 1865 sa vrátil na Slovensko a nastúpil na Evanjelické lýceum v Kežmarku, kde študoval päť rokov a zmaturoval v roku 1870. Tu sa zásluhou svojho bývalého učiteľa Adolfa Medzihradského a uvedomelého štúrovca Janka Matúšku začal národne uvedomovať, čítal diela slovenských spisovateľov a básnikov, z ktorých naňho najviac zapôsobili básne Jána Kollára a Andreja Sládkoviča. Rozhodnutie stať sa slovenským básnikom ovplyvnila aj jeho vrúcna láska k matke a jej reči, o čom píše neskôr v básni Mňa kedys´ zvádzal svet. Ako sám uviedol: „Profesori ma mali veľmi radi, spolužiakom za príklad stavali, trebárs boli tiež všakoví. I tam som bol každoročne štipendistom, často i viacnásobným.“

Po maturite, na jeseň roku 1870, prišiel Pavol Országh študovať právo na právnickú akadémiu do Prešova, ktorú ukončil v roku 1872. Tu sa zapojil do práce v literárnom združení slovenských študentov „Kolo“. Spriatelil sa s Kolomanom Banšellom a na jar roku 1871 spoločne vydali almanach Napred - prvý spoločný zborník literárnych prác mladej generácie. Zborník však nevzbudil uznanie, ale odpor staršej generácie, reprezentovanej Jozefom Miloslavom Hurbanom a Andrejom Sytnianskym. Počas pobytu v Prešove vytvoril aj osobitný súbor básní, ktorý nazval „Piesne“ (1870).

Advokátska prax a spoločenské pôsobenie

Po ukončení právnickej akadémie v roku 1872 nastúpil Pavol Országh na svoje prvé pracovné miesto ako advokátsky praktikant u Antona Nádašiho v Dolnom Kubíne. Po mesiaci odišiel k advokátovi Žigmundovi Melfelberovi do Martina, kde pôsobil tri mesiace. Žigmund Melfelber ho zoznámil s činiteľmi Matice slovenskej a s predstaviteľmi Slovenského národného memoranda. V tomto období napísal báseň V desaťročie Memoranduma. Melfelber bol ľudomil, podporoval slovenské študentstvo a profesorov revúckeho gymnázia. V roku 1874 začali zákroky uhorskej vlády proti existencii slovenských národných inštitúcií, proti gymnáziám a Matici slovenskej. Za záchranu revúckeho gymnázia bojoval aj Pavol Országh. Vystúpil s prejavom proti takémuto postupu, bolo proti nemu začaté vyšetrovanie, a preto musel opustiť dolnokubínsky súd.

Od 1. septembra 1875 si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v hornooravskom mestečku Námestovo. Ako advokát riešil rôznorodé právnické prípady a strávil tu dvadsať rokov. V júni roku 1899 sa presťahoval opäť do Dolného Kubína, kde pracoval až do roku 1902. Potom sa vzdal advokátskej praxe a venoval sa už len vlastnej literárnej činnosti a prekladateľstvu. V roku 1904 sa stal vedúcim filiálky Tatra banky v Dolnom Kubíne. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu budovy Národného divadla v Prahe. Vo svojom prejave vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. V auguste 1919 sa Hviezdoslav osobne zúčastnil na valnom zhromaždení znovuobnovenej Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, kde pred mnohotisícovým davom predniesol pozdravnú báseň K znovuotvoreniu Matice slovenskej z balkóna I. budovy Matice slovenskej. Členovia Matice slovenskej ho zvolili za jedného z jej štyroch predsedov.

Osobný život a charakter

Pavol Országh sa prvýkrát stretol s Ilonou Novákovou, dcérou dolnokubínskeho evanjelického farára - seniora Samuela Nováka, keď mal devätnásť rokov a Ilona dvanásť. Bližšie sa zoznámili v ochotníckom divadle v Dolnom Kubíne pri skúškach hry Skrotená divoška, kde Ilona hrala Katu a Pavol plukovníka Hromového. Počas pôsobenia Országha v Námestove prišiel zámerne štyri razy do Dolného Kubína, aby požiadal o ruku Ilony jej rodičov, ale ani raz sa na to nedokázal odhodlať. Napokon sa osmelil a požiadal o jej ruku v liste adresovanom otcovi Samuelovi Novákovi 16. októbra 1875. Ešte koncom toho roka sa slávnostne zasnúbili a zosobášili sa 15. mája 1876. Ich manželstvo bolo bezdetné, no keď v roku 1887 zomrela jeho matka, v roku 1888 jeho otec a o rok neskôr i jeho brat Mikuláš, rozhodol sa s manželkou, že adoptujú obe Mikulášove deti, Jaroslava a Sidóniu. Z Hviezdoslavovej ľúbostnej korešpondencie sa zachovalo tridsaťdva listov, ktorých súčasťou bolo aj 28 básní.

Z korešpondencie s kolegami a priateľmi, ako aj zo spomienok jeho rovesníkov, je zrejmé, že Hviezdoslav bol mimoriadne skromný, až neistý, a často pochyboval o svojej tvorbe. V listoch Albertovi Pražákovi napísal: „O svojom živote a práci čože by som Vám mohol písať? Skutočne neviem.“ Dodržiaval pravidelný pracovný režim: vstával ráno o siedmej, raňajkoval kávu a chlieb s maslom. Na prechádzky chodieval najradšej sám. Po prechádzke v lete najradšej sedával na verande, kde čítaval, kochal sa v kvetoch, dumal a čakal svojich každodenných priateľov. Okolo šiestej večer pil kávu, ktorá mu bola zároveň i večerou, a znova si zafajčil cigary (vykúril denne aj 15 - 20 Britaník). Do spoločnosti málo chodieval a do hostincov vôbec nie. V požívaní liehových nápojov bol veľmi mierny a nikdy nebol „pod hejnom“. Spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé o ňom napísal: „Do zábavných krúžkov šiel jedine po svoju ženičku, keď bola niekedy na kávičke. Vtedy, keď sa blížila hodina rozchodu spoločnosti, šiel po svoju Ilonku.“ Hviezdoslavova malá pracovňa s výhľadom do záhrady sa rýchlo zaplnila dymom z cigár.

Posledné roky a smrť

Od začiatku roku 1920 Hviezdoslav prechorieval. Letné mesiace trávil v ľubochnianskych kúpeľoch, kde sa stretol aj s Ľudmilou Podjavorinskou a nabádal ju k písaniu: „Pracujte, pracujte!“ Hviezdoslav zažil už niekoľko zdravotných kríz a príbuzní verili, že sa mu opäť uľaví. Pavol Országh Hviezdoslav zomrel včasráno 8. novembra 1921 vo svojom byte v Dolnom Kubíne. Posledné okamihy jeho života zachytil český literárny historik Albert Pražák v životopisnej knihe S Hviezdoslavom. Počas poslednej noci sa Pražák staral o Hviezdoslava spolu s jeho manželkou Ilonou a ďalšími blízkymi ľuďmi.

Hviezdoslav sa zobudil okolo deviatej večer a chcel sa napiť. „Znova zaspal a potom prichádzal k sebe po dlhých prestávkach. Slová, ktoré občas povedal, naznačovali, že sa v duchu zapodieva chorobou i možnosťou smrti, a azda i trpí.“ Hviezdoslav vyslovil niekoľko viet: „Bože môj, prečo si ma nevyslyšal a nedal mi ešte aspoň rok života, aby som mohol dať vrch svojmu dielu? Prečo si mi nedoprial, aby som mohol ešte povstať a vstať hore a pracovať? Bože môj, prečo mi dávaš koniec taký ťažký, je to pomsta alebo trest?“ Okolo polnoci sa ešte posťažoval: „Mne nebude lepšie, kým nebudem na doske.“ A o chvíľu Hviezdoslav vyslovil svoje posledné slová: „Keby to chcela byť ostatná noc!“ Potom tvrdo zaspal a v tomto spánku ho po polnoci našiel aj Ladislav Nádaši-Jégé. Hviezdoslav zomrel krátko po piatej ráno v spánku. Albert Pražák spomínal: „Vstúpil som v hlbokom dojatí k nebohému. Zdal sa mi pokojný a zmierený.“ Spomenul si na Hviezdoslavove verše: „Ó, keď budem umierať - a dá Boh, skonám v chvíli takejto - otvorte oblok! Duša slobodná, nech umkne vtáčkom z klietky bez prekážky ta v nebeský ten tábor hviezd…“ Pražák k tomu dodal: „Možno sa jeho duch vzniesol práve k hviezdam, ktoré v to ráno ešte svietili.“ Pohreb bol určený na nedeľu 13. novembra, aby sa na ňom mohlo zúčastniť čo najviac oravského ľudu.

Tvorba Pavla Országha Hviezdoslava

Literárne začiatky a prijatie pseudonymu

Hviezdoslav začal literárne tvoriť už počas štúdií v Miškovci, Kežmarku a Prešove. Z kežmarského obdobia pochádzajú ľúbostné básne, z prešovského aj vlastenecké. Prvé slovenské básne posielal z kežmarského štúdia učiteľovi Adolfovi Medzihradskému. V roku 1868 vyšla Országhovi básnická prvotina Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, ktorú venoval Andrejovi Sládkovičovi. Redaktorom a vydavateľom sa stal Viliam Pauliny-Tóth, ktorý ako jeden z mála a z prvých vytušil jeho neobyčajný talent. V roku 1871 Országh uverejnil v almanachu Napred okrem básní aj hru Otčim. Z roku 1872 pochádza jeho dráma Svätopluk - veliký kňaz ruský. Mladý Hviezdoslav vyrastal v evanjelickom prostredí, v ktorom liturgický a literárny jazyk biblickej češtiny bol prirodzenou súčasťou jazykového vedomia všetkých členov jeho rodiny. Najmä Biblia a Tranovského kancionál sa mu stali, ako to sám potvrdil, prameňom básnickej inšpirácie i prvou učebnicou estetiky a poetiky slovesného textu.

Jednoslovný pseudonym Hviezdoslav (slovanské meno, znamenajúce približne "oslavovanie hviezd" a / alebo "Slovan hviezd") použil prvýkrát v roku 1877 v básnickom nekrológu za zosnulým Viliamom Pauliny-Tóthom, a dôrazne ho používal na podpisovanie svojich diel až do konca svojho života. Toto rozhodnutie nebolo náhodné. Už od detstva ho fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí, a cez tento pohľad prenikalo do jeho vedomia tušenie veľkolepej krásy vesmírneho univerza i uveličenie nad tým, že jeho súčasťou je aj človek.

Charakteristika tvorby a jazyka

Hviezdoslav bol najvšestrannejší a najplodnejší básnik slovenského realizmu. Vo svojej tvorbe nadviazal na tvorbu slovenských básnikov, najmä na Andreja Sládkoviča. Postupne sa vyformoval na typ tvorcu vedome usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Hoci bytostným ustrojením svojho talentu bol predovšetkým lyrik, stal sa aj významným epikom, dramatikom a prekladateľom. Lyrika je kľúčom k ideovej interpretácii jeho celého diela a je stále prítomná v každej etape jeho tvorby.

Básnická reč Hviezdoslava je bohatá, ale veľmi náročná. V jeho básňach sú časté archaizmy, novotvary, biblizmy, slová prevzaté z latinčiny, ale aj výrazy z oravského nárečia. Jazyk diela Pavla Országha Hviezdoslava umožňuje pochopiť a vysloviť tragiku aj idylu života, vyjadriť pokoru i revoltu, precítiť a prežiť zúfalstvo i nádej. Hviezdoslav (spolu s S. H. Vajanským) bol priekopníkom prízvučnej (sylabotonickej) prozódie v slovenskej poézii. Pre lyriku ako celok je charakteristické, že prejavy intímneho života i prejavy občianskeho postoja sa v nej prelínajú a tvoria jednotu. Na rozhraní rokov 1874 - 1875 roztvára tematiku „nočnohviezdnych“ priestorov, v ktorej významovo kryštalizovali nosné myšlienkové konštanty jeho tvorby - napríklad idea slobody a spravodlivosti, zahrnujúca všetkých ľudí a všetky národy.

Lyrická tvorba

Počas života mu vyšlo niekoľko desiatok básnických zbierok, ktoré možno rozdeliť do tematických cyklov:

• Cyklus Sonety (1882-1886): Skladá sa z 21 básní, v ktorých Hviezdoslav uvažuje a filozofuje o vesmíre, o spoločnosti a jej dejinách, zamýšľa sa nad životom, smrťou a svojím poslaním. Objavuje sa tu téma postavenia človeka samého vo vesmíre. Dielo Môj obzor nezná hraníc vyjadruje jeho neohraničenú predstavivosť. Ako starnúci básnik sa vracia k sonetom v Dozvukoch, kde sa lúči so životom a dospel k životnému poznaniu.
• Cyklus Letorosty (1885-1893): Je to najrozsiahlejšia Hviezdoslavova lyrická skladba, skladajúca sa z troch častí. V prvej časti vyslovuje kritiku spoločnosti, ľudských vzťahov a znovu sa zaoberá ťažkým osudom národa. V druhej časti prevažuje smútok, pretože básnik v tom čase stratil matku, otca i brata. V básni K vám urodzeným, veľkomožným odsudzuje pánsku spoločnosť, vyčíta pánom, že opovrhujú ľudom, hoci žijú z jeho práce, a upozorňuje na hodnoty a schopnosti ľudu. V tomto cykle sa nachádza aj známa báseň Ó, mládež naša..., v ktorej sa obracia k mládeži, vyslovuje jej svoju dôveru a vidí v nej záruku krajšej budúcnosti.
• Cykly Prechádzky jarom a Prechádzky letom (1898): Venoval ich krásnej oravskej prírode, ktorá sa básnikovi stala druhým domovom.
• Cykly Stesky (1903) a Dozvuky (1909-1911): Napísal ich Hviezdoslav v staršom veku. Uvažuje v nich o svojom živote, o starobe, smrti, hodnotí svoju doterajšiu prácu a rozmýšľa nad tým, či jeho tvorba vôbec mala nejaký zmysel. V básni K ľudu, k ľudu mládež moja vyslovuje svoj životný odkaz mládeži. Báseň Ó, práci všetka česť je oslavou práce, ktorá je jediným cieľom a zmyslom ľudského života. V Dozvukoch už celkom prevažujú motívy starnutia a myšlienky na blížiacu sa smrť.
• Krvavé sonety (napísané 1914, knižne 1919): Hoci sa už rozlúčil so svojou tvorbou, po vypuknutí prvej svetovej vojny už nemohol mlčať. Tento posledný cyklus obsahuje 32 sonetov a je ostrým protivojnovým protestom. Je to jedno z prvých diel, ktoré sa vyjadrilo otvorene o prvej svetovej vojne a reagovalo na poníženie ľudskej dôstojnosti a pošliapanie ľudských práv. Motívy zahŕňajú spev o krvi - porovnáva krv v dievčenskej tvári, keď sa začervená, s krvou, ktorá vybúrila hnev. Kladie otázku: kde má človek hľadať útočisko. Obžaloba ľudstva a kresťanstva poukazuje na úpadok morálky: „Ľudstvo! - opovrhá kresťanstvom.“ Hľadá vinníka a je plná básnických otázok: „Kto zapríčinil tento úpadok? ...A národ oboril sa na národ / s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. / Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá, / zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd.“

Medzi ďalšie zbierky patria Ilona Žltovlas (1879), Čierny tok (1888), Mlyn v Tatrách (1888), Na obnôcke (1889), V žatvu (1890), Poludienok (1891), Obed a večera (1892), Stužková (1909). Zbierka Krb a vatra z roku 1880 zostala len v rukopise.

Epická tvorba

Hviezdoslav čerpal námety pre svoje epické skladby predovšetkým zo života ľudu a zemanov. Počas života mu bolo prvovydaných 8 epických diel.

• Hájnikova žena (1884-1886): Je to najznámejšia a najkrajšia Hviezdoslavova lyricko-epická básnická skladba, skladajúca sa z 15 kapitol. Dej je zasadený do prostredia krásnej oravskej prírody. Hlavnými nositeľmi deja sú hájnik Michal Čajka, jeho žena Hanka a šľachtic Artuš Villáni. Hviezdoslav v Hájnikovej žene postavil proti sebe dva svety - ľudový a panský. V postave Artuša Villániho odsúdil morálku pánov, ich zhýralosť, príživníctvo a pýchu. Predstaviteľmi ľudu sú Hanka a Michal, na ktorých strane básnik stojí a vyzdvihuje morálnu čistotu ľudu, jeho pracovitosť, čestnosť a priamosť. Hviezdoslav často prerušuje dej úvahami, v ktorých sa zamýšľa nad rozdielmi medzi svetom pánov a ľudu, uvažuje o šťastí a o spoločnosti. Úvod i záver skladby je oslavou prírody, známe sú hlavne úvodné verše skladby, ktoré majú názov Pozdrav. Dielo začal písať 2. februára 1884, v roku 1884 vyšlo v Slovenských pohľadoch šesť kapitol. Neskôr sa mu prestalo dariť, ale k pokračovaniu ho povzbudzoval Svetozár Hurban Vajanský. Dielo dokončil 10. októbra s vyjadrením skromnosti: „Sveto môj! Čo týmto Ti odposielam, je - chvalabohu - dokončenie Hájničky. Nalož s ním, ako chceš… Len, braček drahý! Či sa ozaj hodí pre verejnosť? Je to také nezrelé, tu i tu naivné, možno ani dobre neodôvodnené -a potom - tá mizerná kuľhavá forma! Kukol som sa teraz do prednej časti - i zhrozil som sa nad chybami slovosledu! U paroma! Kedy naučím sa ja správne písať?“
• Ežo Vlkolinský (1890) a Gábor Vlkolinský (1897-1899): Námety zo zemianskeho prostredia spracoval Hviezdoslav v týchto dvoch rozsiahlych básnických skladbách. Základnú dejovú osnovu oboch diel tvorí vzťah zemianstva k ľudu. Zemania i napriek svojmu úpadku boli veľmi pyšní, arogantní, sedliackym ľudom opovrhovali a nechceli uznať, že doba sa už zmenila. Proces splývania drobného zemianstva so sedliackym ľudom zobrazil v oboch skladbách. Cez obraz Vlkolína (krycím názvom pre Vyšný Kubín) umelecky zachytil sociálnu realitu do veľkého epického celku. Básnik v zemianskom probléme poukázal na život v slovenských stoliciach na Orave, Liptove a v Turci. Sám Hviezdoslav pochádzal z tej spoločenskej vrstvy drobných zemanov, ktorých zobrazil vo Vlkolíne. Osou deja Eža Vlkolinského sa stala roztržka medzi Ežom a jeho matkou Esterou, zarytou a hrdou zemiankou, ktorá mu nechce dovoliť ženbu so sedliackym dievčaťom Žofkou Bockovie. Gábor Vlkolinský je pokračovaním Eža Vlkolinského a je Hviezdoslavovým najrozsiahlejším epickým dielom.

Ďalšie epické diela: Agar (1882), Bútora a Čútora (1888), Ráchel (1892), Vianoce (1897), Sen Šalamúnov (1900). Zbierka Kain z roku 1900 nebola vydaná. Hviezdoslav strávil najviac času nad historickou skladbou Alžbeta Thurzová. Balada Topeľci bola poslednou básňou, ktorú napísal, začal ju písať v Dolnom Kubíne a dopísal ju v Ľubochni. Sám Hviezdoslav považoval svoje dielo Prvý záprah za svoje najlepšie dielo.

Dramatická tvorba

V oblasti drámy sa Hviezdoslav pokúšal kombinovať verš s prozaickou vetou. Na jeho dramatickú tvorbu mali vplyv diela Williama Shakespeara a Friedricha Schillera. Najvýznamnejšou Hviezdoslavovou drámou je päťdejstvová tragédia Herodes a Herodias (1909). Medzi ďalšie dramatické diela patria Vzhledanie, Pomsta, Otčim, Oblaky a Na Luciu.

Prekladateľská činnosť

Významnú súčasť Hviezdoslavovej tvorby tvorí jeho prekladateľská činnosť, kde v širokom rozsahu uplatnil svoju poetiku, no obsah a zmysel prekladanej poézie a drámy tlmočil verne a v duchu originálu. Prekladal diela z viacerých jazykov:

• Z ruštiny: Alexander Sergejevič Puškin (Cigáni, Boris Godunov, Kaukazský zajatec a iné), Michail Jurievič Lermontov (Démon).
• Z nemčiny: Johann Wolfgang Goethe (Faust) a Friedrich Schiller (Pieseň o zvone).
• Z poľštiny: Adam Mickiewicz, Juliusz Słowacki.

Hviezdoslav a česká kultúra

Osobitnú kapitolu v básnikovom literárnom živote tvorí česká kultúra a literatúra. V roku 1873 absolvoval prvú cestu do Prahy na oslavy stého výročia narodenia Josefa Jungmanna. Jeho česko-slovenské kultúrne povedomie sa postupne dotváralo príjmom odbornej a časopiseckej literatúry umenovedného charakteru a kontaktmi s osobnosťami českej kultúry, ako boli Svatopluk Čech, Jaroslav Vrchlický, Antonín Sova, Vítězslav Hálek, Josef Svatopluk Machar, Petr Bezruč, Adolf Heyduk a Albert Pražák. Prostredníctvom časopisu Naše doba sa zoznámil s politickou filozofiou Tomáša Garrigua Masaryka. Svoj pozitívny vzťah k prvému československému prezidentovi vyjadril nielen ďakovnými listami za knihy, ktoré mu posielal, ale aj prostredníctvom básne, ktorú mu venoval pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. V roku 1918 Hviezdoslav absolvoval svoju druhú cestu do Prahy, kde viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu budovy Národného divadla.

Odkaz a pamiatka

Pavol Országh Hviezdoslav bol počas svojho života 32-krát nominovaný na Nobelovu cenu. Pri príležitosti 70. narodenín (1919) mu udelili v Námestove čestné občianstvo a pomenovali po ňom ulicu, na ktorej býval. V roku 1919 ho poctili čestným doktorátom filozofie (PhDr. h. c.) Pražskej univerzity. Jeho knihy vydával v Martine Kníhtlačiarsky účastinársky spolok a od roku 1915 aj zmluvne, neskôr práva prevzala Matica slovenská. Pavol Országh Hviezdoslav je pochovaný v Dolnom Kubíne, kde má aj svoje múzeum v rodnom dome.

Na Slovensku je jeho meno neustále prítomné v kultúrnom povedomí. Nesie ho obec Hviezdoslavov, niekoľko námestí, ulíc a Hviezdoslavov vodopád. Každoročne sa koná súťažná prehliadka umeleckého prednesu poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín a vychádza knižná edícia Hviezdoslavova knižnica. V rámci cyklu Osobnosti náboženského života vznikol dokumentárny film P. O. Hviezdoslav je jednou z najvýznamnejších postáv slovenskej literatúry a kultúry, ktorej dielo neustále inšpiruje a obohacuje.

tags: #190 #vyrocie #narodenia #pavla #orszagha #hviezdoslava