Dňa 14. marca 1939 uplynulo 77 rokov od vyhlásenia Slovenského štátu. Slovenská republika (do 21. júla 1939 oficiálne nazývaná Slovenský štát) bola štát, ktorý vznikol krátko pred druhou svetovou vojnou na troskách Česko-slovenskej republiky ako priamy dôsledok zhoršujúcej sa medzinárodnej politickej situácie a hrubého nátlaku hitlerovského Nemecka. Slovensko, výrazne okyptené o južné územia zabrané Maďarskom a časť Oravy a Spiša, ktoré boli zabrané Poľskom, vyhlásilo samostatnosť 14. marca 1939. Vláda Slovenskej republiky trvala od 14. marca 1939 do 27. októbra 1939 a až do prijatia Ústavy Slovenskej republiky 21. júla 1939 sa označovala ako vláda Slovenského štátu.
Cesta k autonómii a rozpadu Česko-Slovenska
Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž
Československá republika (ČSR) mala územnosprávne krajinské (zemské) zriadenie. Po tom, ako nacistické Nemecko 12. až 13. marca 1938 zabralo Rakúsko, sa situácia v strednej Európe rapídne zhoršila. Dňa 30. septembra 1938 predstavitelia Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska podpísali v Mníchove dohodu, podľa ktorej musela ČSR odstúpiť pohraničie s prevažujúcim nemeckým obyvateľstvom (Sudety) Nemecku. To viedlo k rozsiahlym územným stratám.
Pod diktátom hitlerovského Nemecka bola 2. novembra 1938 v rakúskej Viedni medzi Maďarskom, Poľskom a ČSR podpísaná Viedenská arbitráž. V dôsledku toho bolo Slovensko okyptené o južné územia zabrané Maďarskom a časť Oravy a Spiša, ktoré boli zabrané Poľskom. Porovnanie územia Slovenského štátu a dnešného Slovenska ukazuje, že žlté plochy predstavujú územia, ktoré pripadli nacistickému Nemecku, červené územia, ktoré pripadli Maďarsku, a modré územie, ktoré Slovensko odstúpilo po tzv. Malej vojne.
Autonómia Slovenska
Po Mníchovskej dohode sa stala dominujúcou stranou na Slovensku Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Dňa 6. októbra 1938 na stretnutí popredných politických predstaviteľov Slovenska v Žiline, zorganizovanom vedením HSĽS, podpísali vyhlásenie o autonómii Slovenska. Zúčastnené strany deklarovali, že prijatím tohto návrhu bude štátoprávne postavenie Slovenska definitívne vyriešené. Zároveň bolo rozhodnuté o sformovaní autonómnej slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom.
Vláda ČSR prijala vyhlásenie o autonómii 7. októbra 1938 a vymenovala prvú vládu autonómnej Slovenskej krajiny. Nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené 22. novembra 1938, keď Národné zhromaždenie ČSR v Prahe prijalo ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny. 18. decembra 1938 sa uskutočnili voľby do Snemu Slovenskej krajiny, kde zvíťazila HSĽS, získajúc 97,5 percenta hlasov. Prezident ČSR Emil Hácha vymenoval 18. januára 1939 novú vládu Slovenskej krajiny.
Vnútorné pnutie a nemecký nátlak
Frakcie v HSĽS a separatizmus
HSĽS sa dlhodobo snažila o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, ale jeho úplná samostatnosť nikdy nebola súčasťou jej programu. Podľa posledných Hlinkových ústnych pokynov mala byť strana vedená v autonomistickom, nie však v separatistickom duchu. V predsedníctve HSĽS prevažovalo Tisovo umiernené krídlo, ktoré bolo ochotné riešiť postavenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi. Tiso si ako pragmatik zároveň uvedomoval hospodárske a vojenské riziká, ktorým by musel samostatný štát čeliť.
Konzervatívny kurz Tisovho krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorý bol popri Tisovi najvážnejším kandidátom na predsednícky post po Hlinkovi. Sidor bol predstaviteľom propoľského krídla, ktoré zvažovalo ďalšiu budúcnosť v únii s Poľskom, alebo v štáte pod jeho ochranou. Sidor bol vnímaný ako predstaviteľ protičeského kurzu, aj on ale pred Mníchovom odmietol morálnu podporu Adolfa Hitlera pri riešení slovenskej otázky. Už 26. septembra 1938 Hitler vo svojej reči požadoval sebaurčovacie právo nielen pre sudetských Nemcov, ale aj pre Slovákov. Sidor na druhý deň zareagoval rozhlasovým prejavom, kde ocenil prístup česko-slovenského prezidenta a vyhlásil, že konsolidované Slovensko bude oporným pilierom spoločného česko-slovenského štátu.
Popri týchto frakciách sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, ktorú tvorili najmä príslušníci mladšej ľudáckej generácie, napr. Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský, Viliam Kovár, Jozef Kirschbaum, Karol Murgaš a ďalší. Táto skupina mala zatiaľ vo vnútornej politike minimálny vplyv a pomoc hľadala u predstaviteľov nacistického Nemecka.
Rastúci vplyv radikálov a nemecká podpora
Aj po vyhlásení autonómie dominovalo v strane Tisovo krídlo, pričom radikáli kompenzovali nižšiu podporu svojou vysokou aktivitou. Už 8. októbra 1938 vypracovali program skorého vyhlásenia suverenity. V autonómnej vláde pôsobil v prospech separatistických tendencií Ďurčanský a vplyv si zachovávali aj prostredníctvom tlače, najmä vďaka Machovmu postu šéfa Úradu propagandy a redaktora Slovenskej pravdy. Záštitu nad radikálmi prevzal Vojtech Tuka, ktorý sa v tom čase vrátil na Slovensko po prepustení z väzenia.
V snahe vzbudiť záujem nemeckých politikov o Slovensko Ďurčanský 12. októbra 1938 ubezpečoval Hermanna Göringa, že sa Slováci snažia o úplnú samostatnosť za podpory Nemecka. 19. októbra 1938 navštívili Ďurčanský s Tisom v Mníchove Ribbentropa a snažili sa ho získať na svoju stranu v slovensko-maďarskom spore. Ribbentrop im oznámil, že Nemecko by uvítalo „podľa možnosti veľkú samostatnosť Slovenska“, s čím Ďurčanský sympatizoval, Tiso však deklaroval, že uprednostňuje zotrvanie v autonómii. Postoj Nemecka k Slovensku v skutočnosti nebol celkom vyjasnený, keďže nemecká politika sa orientovala predovšetkým na likvidáciu zvyšku Česka.
Začiatkom roka 1939 radikáli zvýšili svoje aktivity a snažili sa získať Hitlerovu podporu. V novoročnom článku Slováka Tuka vyzval na „dokončenie úlohy", ktorá sa začala vyhlásením autonómie. 8. januára poukázal na potrebu budovania vlastnej štátnosti v rovnakom časopise aj Mach. Tuka 30. januára založil Slovensko-nemeckú spoločnosť a stal sa jej predsedom, pričom vedúce posty zastávali Ďurčanský, Mach a Černák. Tuka v pozdravnom telegrame Hitlerovi dokonca ponúkol vojenské spojenectvo. 5. februára deklaroval Mach požiadavku osamostatnenia veľmi jednoznačne na gardistickej manifestácii v Rišňovciach: „mať svoj samostatný Slovenský štát znamená pre nás život, nemať samostatnosť znamená pre nás smrť." 12. februára navštívil Tuka Hitlera a bez akéhokoľvek poverenia vyhlásil, že osud slovenského národa vkladá do jeho rúk. Postupne sa menil aj Tisov postoj, ktorý v polovici februára na nátlak radikálov prejavil ochotu odtrhnúť sa od Prahy do jesene.
Homolov puč a destabilizácia
Odstredivé tendencie na Slovensku vyvolávali znepokojenie ústrednej vlády Česko-Slovenska, ktorá sa rozhodla proti nim mocensky zasiahnuť (tzv. Homolov puč). Pred zásahom si vyžiadala súhlas Nemecka, ktoré ale zároveň podporovalo separatistické tendencie na Slovensku a pomocou teroristických útokov v Bratislave sa snažilo destabilizovať situáciu. Nemecko malo záujem na tom, aby likvidáciu Česko-Slovenska mohlo prezentovať ako vnútorný rozpad.
Dňa 9. marca 1939 na zasadnutí česko-slovenskej vlády jej predseda Rudolf Beran obvinil slovenských ministrov z protištátneho separatizmu. V noci z 9. na 10. marca 1939 sa na Slovensku uskutočnila rozsiahla vojensko-policajná akcia, vyhlásili štatárium. Prezident ČSR Hácha suspendoval autonómnu vládu Slovenska. V Bratislave vojsko v súčinnosti so žandármi obsadilo policajné riaditeľstvo, vládnu budovu, rozhlas a ďalšie verejné budovy. Boli internovaní poprední zástancovia rýchleho osamostatnenia Slovenska. Obyvatelia krajiny protestovali, niekde došlo aj k ozbrojenému odporu. Za nového premiéra menoval Hácha Karola Sidora, ktorý nebol o zákroku informovaný. Akcia bola na Slovensku vnímaná veľmi negatívne a priniesla ďalšie zhoršenie vzájomných vzťahov.
Pred zásahom ušiel do Viedne Ferdinand Ďurčanský, ktorý odtiaľ viedol ostrú kampaň proti Česko-Slovensku prostredníctvom viedenského rozhlasu. 11. marca sa snažil vyhlásiť samostatnosť, jeho akcie ale nenašli na Slovensku dostatočnú podporu. Ešte v ten deň Sidor odmietol ponuku vyhlásiť samostatnosť pod ochranou dvoch nemeckých divízií, ktoré sa sústredili v Petržalke. 12. marca odmietol aj nátlak nemeckých emisárov, ktorí ho o to dôrazne žiadali pomocou vyhrážok.
Slovensko za druhé světové války (1939 – 1945) – Slovenská republika Jozefa Tisa
Deň rozhodnutia: 14. marec 1939
Tiso v Berlíne a Hitlerov ultimátum
Už 12. marca dostal Jozef Tiso informácie, že Nemecko nepovažuje jeho odvolanie za legitímne a je pozvaný na rokovania do Berlína. Tiso váhal, no po opakovaných nemeckých žiadostiach a návštevách delegácií radikálov v sprievode zástupcov Deutsche Partei sa 13. marca odobral do Bratislavy, aby situáciu konzultoval s vedením HSĽS. Tam mu bolo prostredníctvom nemeckého konzula tlmočené oficiálne pozvanie. Tiso bol prijatý s diplomatickými poctami, ktoré prislúchajú hlave štátu.
V Berlíne naňho minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a osobne ríšsky kancelár Adolf Hitler vyvíjali nátlak na okamžité vyhlásenie Slovenského štátu. Hitler ultimatívne vyslovil návrh, že buď vyhlásia samostatné Slovensko, alebo sa jeho územie rozdelí medzi Maďarsko a Poľsko. Na stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom mu bolo oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť v najbližších hodinách Čechy a Moravu, pričom Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo. Hitler deklaroval, že nemá žiadne záujmy východne od Karpát a chce mať len potvrdené, čo vlastne Slovensko chce, pretože „nechce, aby mu Maďarsko vyčítalo, že zachováva niečo, čo vôbec nechce byť zachované.“ Ak bude Slovensko váhať, prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré už nenesie zodpovednosť (rozdelenie medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko). V prípade, že Slovensko vyhlási samostatnosť, Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Pri rozhodnutí išlo podľa Hitlera nie o dni, ale o hodiny. Tieto skryté vyhrážky boli podporené aj „náhodnou“ správou o presune maďarskej armády k slovenským hraniciam, ktorú Ribbentrop počas rokovania predložil Hitlerovi.
Tiso nátlaku na mieste odolal, odmietol prekročiť svoje právomoci a realizovať vyhlásenie samostatnosti ako neústavný krok. Miesto toho telefonicky kontaktoval prezidenta Háchu a s jeho súhlasom zvolal na 14. marca Snem Slovenskej krajiny.
Nátlak na slovenských politikov pokračoval aj po skončení oficiálneho stretnutia s Hitlerom. Tiso nátlaku nacistov odolával takmer šesť hodín. Ribbentrop mu predložil dopredu pripravený prejav s vyhlásením samostatnosti a ponúkol mu k dispozícii berlínsky vysielač. Po odmietnutí dostal ultimátum, podľa ktorého musel snem vyhlásiť samostatnosť do druhého dňa, 14. marca 1939, do 12:00.
Vyhlásenie Slovenského štátu
Dňa 14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci (sedem minút po vypršaní Hitlerovho ultimáta) jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci.
Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso. Vyhláseniu samostatnosti sa na poslednú chvíľu snažila zabrániť skupina česko-slovenských legionárov, ktorá doručila poslancom memorandum s výzvou na zachovanie ČSR, ale už po hlasovaní. Do skupiny patrili popri iných aj budúci velitelia SNP generál Rudolf Viest a podplukovník Ján Vesel.
Prezident Jozef Tiso 12. decembra 1943 verejne potvrdil: „My sme neboli za bývalej republiky za samostatný slovenský štát. Hovorím to otvorene! Bol by falšovateľom histórie, kto by tvrdil opak. My sme to boli, kto Jehličku biľagovali za zradcu, lebo sa o to usiloval. Je to historický fakt. Za to sa nemá nikto hanbiť.“
14. marca 1939 pozval Hitler do Berlína aj Emila Háchu, ktorý bol v noci na 15. marca pod hrubým nátlakom prinútený podpísať dokument o včlenení Čiech a Moravy do Nemecka. Hácha tak urobil bez konzultácie s parlamentom, pričom rokovanie sa nieslo v násilnejšom tóne ako rokovanie s Tisom. Hitler vyhlásil, že každý odpor bude zlomený „všetkými prostriedkami brachiálneho násilia“ a Hermann Göring sa dokonca vyhrážal bombardovaním Prahy. Rozpad Česko-Slovenska bol zavŕšený ráno 15. marca, keď Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu, a keď prekročili jednotky Wehrmachtu české hranice. Vláda Slovenskej republiky bola vymenovaná predsedníctvom Snemu Slovenského štátu 14. marca 1939, pričom jednotlivé ministerstvá boli ustanovené na základe vládneho nariadenia č. 4/1939 Sl. z. zo dňa 15. marca 1939.
Charakter a medzinárodné postavenie
Ochranná zmluva s Nemeckou ríšou a hospodárska závislosť
Prvá medzinárodná zmluva podpísaná Slovenským štátom bola Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (Schutzvertrag). Zmluva bola vyjadrením závislosti od Nemeckej ríše a bola podpísaná medzi 18. a 23. marcom 1939. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (tzv. Nemecká ochranná zóna alebo Schutzzone) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou. V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“.
V ten istý deň bol v Berlíne podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky, ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Novovzniknutú Slovenskú národnú banku z polovice prevzala nemecká Ríšska banka. Voči ríšskej marke bol stanovený kurz 1 RM = 11,62 Ks, aj keď skutočný kurz sa pohyboval okolo 6 Ks za jednu marku. Nadhodnotenie meny umožnilo Nemecku veľmi lacno nakupovať slovenský tovar. Protokol tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše. Jednými z najväčších a najdôležitejších podnikov na Slovensku sa stali Nemcami ovládané monopoly ako Siemens, Göringove závody, I.G. Farben, Mannesmann a iné.
Medzinárodné uznanie
Dovedna nový štát medzinárodne uznalo 27 štátov, medzi nimi aj Sovietsky zväz. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktoré uznali de facto et de iure Slovenský štát.
Vnútorná politika a ideológia
Dominancia HSĽS a boj krídel
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele stál Jozef Tiso. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany pôsobiace na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Svoje strany si mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potláčali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj Prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom.
Salzburgské rokovania a nemecký vplyv
Nemecký vplyv na Slovensku bol ešte v roku 1939 menší a krajina mohla uplatňovať relatívnu slobodu, ale salzburgské rokovania 27. až 28. júla 1940 spôsobili, že sa na Slovensku postupne začala presadzovať ideológia národného socializmu. Hitler pozval prezidenta Tisa, ale aj Tuku a Macha do Salzburgu. Na nemecký zásah bol z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (Alexander Mach) a ministra zahraničných vecí (Vojtech Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia, ktorí mohli zasahovať do politických, hospodárskych aj administratívnych otázok správy krajiny. Spolupráca medzi nimi a niektorými slovenskými úradmi však nebola taká, ako by si Nemci predstavovali, napr. nemeckí poradcovia na slovenskej polícii sa vzdali činnosti po mesiaci. Napriek tomu sa za pomoci Tuku a účasti Abwehru podarilo vytvoriť Ústredňu štátnej bezpečnosti, ktorá začala fungovať 1. januára 1942.
Umiernená skupina politikov sa presadila aktivizáciou HSĽS a zavedením vodcovského princípu v tejto strane v októbri roku 1942.
Zahraničná politika a účasť v druhej svetovej vojne
Malá vojna (1939)
Dňa 23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi na územie Slovenskej republiky. Minister národnej obrany ešte v ten deň dostal správu o vpáde a vyhlásil protiútok. Slovenská vláda okamžite ostro protestovala a obrátila sa na Nemeckú ríšu. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy a početných dobrovoľníkov z ľudu. Na druhý deň maďarské letectvo bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská Nová Ves, čím zabilo 13 osôb. Na základe protokolu o novej hraničnej čiare zo 4. apríla, ktorým sa diplomaticky urovnal maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt, Slovensko odstúpilo 1 670 km² svojho územia s približne 40 000 obyvateľmi v prospech Maďarska.
Účasť na ťažení proti Poľsku a ZSSR
Nemecko ponúklo Slovensku účasť na ťažení proti Poľsku v septembri 1939, za čo malo garantovať hranicu s Maďarskom a prinavrátiť územia odobraté Poľskom. Predstavitelia Slovenska návrh prijali a 1. septembra 1939 slovenské vojská prekročili (bez vyhlásenia vojny) štátnu hranicu spolu so svojimi nemeckými spojencami, čím sa zúčastnili na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na územiach odňatých Slovensku v rokoch 1918 - 1920 a 1938. Za účasť na vojne Slovensko získalo späť územia, ktoré Poľsko obsadilo v rokoch 1918 - 1920, 1924 a 1938.
Dňa 22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR a 24. júna vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu. Slovenská armáda nasadila do bojov dve brigády - jednu pešiu a jednu motorizovanú, ktoré sa neskôr rozrástli na dve divízie. Na východnom fronte bola nasadená aj časť slovenského letectva. V roku 1942 slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek Osi Rostov nad Donom a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym. Prevažná časť slovenského obyvateľstva prijímala vojnu proti ďalšiemu slovanskému národu s nevôľou, vyskytli sa aj prípady prebehlíkov. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov taká nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Celkové straty slovenskej armády počas ťaženia proti ZSSR činili asi 2 500 mužov.
Vojnový stav so západnými mocnosťami
Slovenská republika pristúpila 24. novembra 1940 k Paktu troch mocností a 25. novembra 1941 k Paktu proti Kominterne. Dňa 12. decembra 1941 predseda vlády a minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi americkými, aj napriek tomu, že podľa ústavy mohol vojnový stav vyhlásiť len prezident republiky, čo sa však nestalo. Dňa 16. júna 1944 jednotky Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických podnikli prvý letecký útok na územie Slovenskej republiky, keď bombardovali rafinériu Apollo v Bratislave.
Odpor a zánik Prvej Slovenskej republiky
Nespokojnosť obyvateľstva a odbojové hnutie
Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny. Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu. Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku.
Spomedzi opozície v Slovenskej republike mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, ktorý bol do značnej miery oddaný duchu demokratických tradícií medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti, a tiež značné množstvo evanjelikov, predstavujúcich asi 17 % obyvateľstva, a rasovo prenasledovaní. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych Spojencov.
Aktívnou účasťou na nacistickej rasovo-vyhladzovacej vojne a deportáciou židovského obyvateľstva si slovenská vláda zmarila akékoľvek nádeje na udržanie samostatnosti v prípade víťazstva Spojencov.
Koniec vojny a zánik štátu
Prvá Slovenská republika začala od leta 1944 upadať. Vojnová situácia sa zhoršovala a osud Nemeckej ríše a jej spojencov bol spečatený. Preto sa časť obyvateľstva začala odvracať od stále lojálneho režimu Slovenskej republiky a hľadala možnosti prechodu na druhú stranu. Najmä na strednom Slovensku, kde boli podmienky najpríhodnejšie, sa začalo spontánne rozvíjať partizánske hnutie. Dňa 12. augusta bratislavská vláda vyhlásila na celom Slovensku štatárium - stanné právo, no čoskoro stratila kontrolu nad veľkou časťou krajiny. Tento proces urýchlilo najmä Slovenské národné povstanie.
Od začiatku roku 1945 Červená armáda, rumunské vojská a Prvý česko-slovenský armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. 19. januára obsadili Košice. Ustupujúce nemecké vojsko pri svojom ústupe dovŕšilo likvidáciu dopravnej infraštruktúry. Väčšina obyvateľstva očakávala prechod frontu s pochopiteľnými obavami. Hoci škody boli veľké, ukázalo sa tiež, že správy o brutalite postupujúcej armády vydávané štátnou propagandou, boli prehnané. Koncom marca a začiatkom apríla 1945 odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 Slovákov a Sloveniek, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk, ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Červená armáda obsadila aj posledný zvyšok Slovenska 30. apríla. Zánik poslednej vlády sa datuje do 8. mája 1945, kedy predseda vlády Štefan Tiso a ďalší členovia vlády utiahnutí v rakúskom Kremsmünsteri „v mene utečeneckej slovenskej vlády“.
tags: #14 #marec #vyrocie #samostanej #sr