Deň 14. marec má na Slovensku hlboký a dodnes polarizujúci historický význam. Zatiaľ čo v kalendári nie je označený ako štátny sviatok či deň pracovného pokoja, predstavuje výročie vzniku Slovenského štátu v roku 1939, udalosti, ktorá dodnes vyvoláva vášnivé diskusie a konfrontácie.
Historické udalosti 14. marca 1939
Dňa 14. marca 1939, pred 86 rokmi, vyhlásil Slovenský snem (obdoba dnešnej Národnej rady) vznik Slovenského štátu. Tento akt bol priamym produktom politiky Adolfa Hitlera, ktorého cieľom bolo rozbitie Česko-Slovenska. Hitler surovo tlačil na prezidenta Jozefa Tisa, ktorý po doma odsúhlasenom pozvaní navštívil 13. marca 1939 Berlín. Na základe vyhrážok o rozdelení Slovenska ponechal rozhodnutie na slovenský Snem. Ten 14. marca 1939 Slovenský štát jednohlasne vyhlásil, pričom, ako sa uvádza, "inú alternatívu nemal".
Z jednej strany bol vznik tohto štátu v roku 1939 po dlhoročnom snažení vnímaný ako prvý samostatný politický útvar v modernej histórii Slovenska, kedy Slováci dosiahli to, za čo ich otcovia bojovali a po čom túžili. Neskôr, v roku 1945, ich sen zanikol, najmä paradoxne vďaka Slovákom, ktorí ho zradili. Pri téme riešenia židovskej otázky treba pripomenúť, že všetky antisemitské opatrenia sa robili na nátlak hitlerovského Nemecka, lebo keby sa mu slovenský štát nepodvolil, tak Nemci obsadia jeho územie už v roku 1941 alebo 1942. Charakter štátu sa realizoval európskym politologickým novotvarom „vojnová autoritatívna demokracia“. Podľa Petra Sokoloviča, mnohí Tisovi kritici mu dnes vyčítajú spoluprácu s Hitlerom. Pravdou však je, že vycestoval do Berlína na stretnutie s Hitlerom až po tom, ako mu funkcionári HSĽS odsúhlasili jeho cestu - aj to len s podmienkou, aby sa Nemcom nezaviazal žiadnymi zárukami o budúcnosti Slovenska.
Z iného uhla pohľadu, tento štát nevznikol demokratickou cestou a zo slobodnej vôle svojich občanov, ale pod nátlakom, ako vedľajší produkt Hitlerovej veľmocenskej politiky, ktorej jediným cieľom bolo rozširovať svoju zvrátenú ideológiu, svoje územie a svoju moc. 14. marca Slováci ťahali za kratší koniec, pričom proti vzniku boli Česi, komunisti, Maďari, Židia a evanjelici.
Charakter a dôsledky Slovenského štátu
Ľudácky Slovenský štát okamžite prebral totalitný systém vládnej moci inšpirovaný nacistickou Treťou ríšou. Moc mala v rukách jedna strana - HSĽS, Hlinkova slovenská ľudová strana. Na jej čele stál tzv. vodca, katolícky kňaz, Jozef Tiso. Demokratické politické strany boli zakázané. Obmedzené boli slobodné médiá aj činnosť nezávislých spolkov. Politickí odporcovia režimu boli systematicky perzekvovaní, mnohí zatknutí, mučení a zabití. Hoci niektoré interpretácie tvrdia, že štát nebol fašistický, ani klérofašistický, a pochopil "červené nebezpečenstvo", historické fakty ukazujú iný obraz.
Ľudácky Slovenský štát sa 1. septembra 1939 pridal k nacistickému útoku na Poľsko. V decembri 1941 vyhlásil vojnu Veľkej Británii a Spojeným štátom americkým. A 26. júna 1941 sa pripojil k nacistickému útoku na Sovietsky zväz. Štát tiež prenasledoval menšiny a bol jasne antisemitský. Hneď po vzniku štátu bolo vyhnaných približne 17 000 Čechov. Začala dehumanizácia a postupné obmedzovanie práv Židov a Rómov. 9. septembra 1941 prijala vláda tzv. Židovský kódex - rozsiahlu právnu normu o diskriminácii Židov inšpirovanú nacistickým Nemeckom. Nasledovali arizácie, transporty, pracovné, koncentračné, likvidačné tábory - vraždenie nevinných ľudí. To, čo začalo nenávistným slovom, skončilo genocídou, ktorá si len z územia vtedajšej ľudáckej republiky vyžiadala približne 70 000 židovských obetí.
Historická kontinuita moderného Slovenska
Fašistická slovenská ľudácka republika zanikla 8. mája 1945. Moderná a demokratická Slovenská republika sa rozhodla, že s týmto štátnym útvarom nechce mať žiadnu kontinuitu. Naša Slovenská republika preto historicky nadviazala na demokratické tradície 1. Československej republiky, protifašistického odboja a Slovenského národného povstania.
14. Marec ako memento pre súčasnosť
Tento ťažké obdobie, ktoré iné štáty dávno vyriešili, Slovensko stále polarizuje. V čase informačnej explózie sa to však nedá odbiť frázami. Slovenský štát je „tabu téma“. Namiesto toho, aby sa s vymieraním svedkov historici a médiá k nemu objektívne vracali, je to inak. Aj niektorí mladší, ktorí sa narodili o 20 rokov neskôr, o tom dnes „všetko“ vedia. Dnes je 14. marec vážnym mementom, ktoré pripomína, aké dôležité je byť slobodnou a demokratickou krajinou, ktorá je plne integrovaná v Európskej únii a v NATO. Je dôležité a nevyhnutné, aby sme o našej existencii, našej slobode a našej demokracii rozhodovali my v spolupráci s našimi skutočnými spojencami, ktorí sú silnejší politicky, ekonomicky a vojensky. Nesmieme dovoliť, tak ako sa to už stalo v našej minulosti, aby o nás rozhodovali diktátori, ich prívrženci a totalitné mocnosti v našej blízkosti.
14. marec je mementom aj v zmysle:
- aká dôležitá je sloboda slova, sloboda zhromažďovania sa, sloboda združovania sa, slobodná súťaž politických strán a slobodné voľby,
- aký dôležitý je demokratický právny charakter našej vlasti,
- ale aj aké nebezpečné môže byť podľahnúť klamstvám v podobe konšpirácií, polarizácii, strachu, či populistickej a extrémistickej politike jednoduchých a ráznych riešení.
Je naivné veriť extrémistom a populistom, ktorí sľubujú mier, ale pritom dlhodobo realizujú politiku založenú na rozdeľovaní spoločnosti, prehlbovaní konfliktov a nenávisti. Nesmieme zabúdať, že takáto politika v našej minulosti vždy viedla iba k tragédiám - k násiliu a vojne. Memento 14. marca pripomína, aký nebezpečný je antisemitizmus, xenofóbia a rasizmus, aké nebezpečné sú nenávistné prejavy, útoky na menšiny a dehumanizácia názorových odporcov.
Súčasná polarizácia a spomienkové akcie
Bratislava už tradične zažíva 14. marca, v deň výročia vzniku Slovenského štátu z rokov 1939-1945, pochody a demonštrácie sympatizantov slovenského fašizmu. Zvyčajne tieto stretnutia zvoláva Slovenská pospolitosť. Táto extrémistická organizácia bola v minulosti slovenským ministerstvom vnútra zakázaná a rozpustená ako politická strana, ale napriek tomu v rôznych obmenách prežíva. Napríklad, bývalý vodca Slovenskej pospolitosti Marian Kotleba kandidoval vo voľbách do parlamentu na kandidátke Ľudovej strany Naše Slovensko.
Na mediálne oznámené informácie zareagovali viaceré slovenské organizácie: Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika, Bratislavský inštitút humanizmu, Nadácia Milana Šimečku, Inštitút pre verejné otázky, Inštitút pre moderné Slovensko, Centrum pre filantropiu, Nadácia Jána Langoša, združenie Občan, demokracia a zodpovednosť a Dokumentačné stredisko holokaustu. Mnohé z nich zorganizovali pouličné výstavy odsudzujúce praktiky fašizmu, koncerty, diskusie s pamätníkmi odboja proti fašizmu a iné akcie pod heslom "Dosť bolo ticha".
Protifašistická akcia, rovnako ako demonštrácia sympatizantov Slovenskej pospolitosti a slovenského fašizmu, sa 14. marca pred prezidentským palácom skutočne odohrala. Vopred informovaná polícia nasadila na udržanie poriadku a oddelenie oboch demonštrácií viac ako päťsto príslušníkov štátnej aj mestskej polície, vodné delo, políciu na koňoch, psovodov s policajnými psami a ďalšie ozbrojené zložky. Proti fašizmu a proti oslavám Slovenského štátu demonštrovalo asi tristo až päťsto občanov všetkých vekových kategórií. Prvým rečníkom bol bývalý poslanec a známy aktivista profesor Peter Zajac.
Peter Zajac vo svojom vystúpení prezentoval dve hlavné posolstvá. Prvé predstavuje solidaritu s mládežou, študentmi a pedagógmi slovenských škôl, ktorí krátko predtým protestovali proti parlamentom prijatému zákonu o vlastenectve. Podľa tohto zákona, z dielne Slovenskej národnej strany, je na slovenských materských, základných a stredných školách povinné ranné hranie štátnej hymny každý prvý deň pracovného týždňa, a taktiež musia visieť zarámované texty s preambulou slovenskej ústavy a štátne vlajky. Druhým posolstvom, podľa Petra Zajaca, bola otázka pre všetkých slovenských politikov: "Kde ste a prečo nie ste tu, keď sa jedná o protest proti fašizmu a ohrozenie demokracie?"
Čo sa týka posolstva politikom, jediný z vysokopostavených politikov, ktorý aspoň dodatočne reagoval na obe demonštrácie, bol podpredseda vlády za stranu Smer-sociálna demokracia Dušan Čaplovič. Odsúdil pochod neonacistov a vyslovil sa za ich elimináciu na okraj spoločnosti. Podstatná väčšina politikov z vládnej koalície aj opozície mlčala. Komentáre televízneho spravodajstva boli neutrálne v tom zmysle, že nerozlišovali medzi sympatizantmi fašizmu a jeho odporcami a o Slovenskom štáte referovali ako o kontroverznom štátnom útvare, ktorý ešte aj dnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ozvali sa aj mladí historici z Ústavu pamäti národa.
Na dokreslenie toho, ako málo sa rozlišuje medzi odporcami a sympatizantmi slovenského fašizmu, uvádza Sokolovič, že formovaniu obrazu Slovenskej republiky z rokov 1939-1945 dnes neprospieva ani fakt, že pri príležitosti 14. marca sú najviac viditeľní extrémisti na oboch stranách - či už na ľavej alebo pravej. Slovenská verejnosť prejavila o akcie len minimálny záujem a mlčanie mnohých politikov znamená neraz skôr prejav sympatie k Slovenskému štátu ako jeho odsúdenie. Typickým príkladom poslednej skupiny sú politici zo Slovenskej národnej strany, predo všetkým predseda strany Ján Slota aj podpredsedníčka Anna Belousovová. Strana je súčasťou vládnej koalície a z tohto dôvodu sú dnes (na rozdiel od minulosti) jej politici vo svojej rétorike zdržanliví, pretože premiér Róbert Fico sa o Slovenskom štáte vyjadril ako o fašistickom. Avšak aj za stranu Smer-sociálna demokracia sedí v parlamente minimálne jeden poslanec (Ján Podmanický), ktorý svoje sympatie k prezidentovi fašistického štátu Jozefovi Tisovi vyjadril verejne. Nejasný a vágny postoj k slovenskému fašizmu možno pozorovať aj zo strany opozície, ktorá nikdy nezaujala vyhranený postoj k slovenskému fašizmu a spomedzi troch parlamentných opozičných strán má negatívny postoj k Slovenskému štátu jedine Strana maďarskej koalície (SMK). To isté platí aj smerom k vlasteneckému zákonu - opozícia, s výnimkou SMK, nebola proti tejto „zákonnej blbosti“. Tak ako v minulosti, aj dnes je na Slovensku nepredstaviteľné, aby proti slovenskému fašizmu vystúpila katolícka cirkev.
Rozdiel medzi typmi sviatkov na Slovensku
Sviatky na Slovensku sú upravené zákonom č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. Ľudia začali sláviť sviatky už v dávnych civilizáciách, pričom postupne sa pridali náboženské a spoločenské dôvody ako uctievanie bohov, panovníkov či významných historických udalostí. Hoci si ich často vnímame ako voľný bonusový deň, ich hlavným účelom je pripomínať dôležité chvíle a premýšľať o histórii, ktorá pomohla vytvoriť Slovensko také, aké ho poznáme dnes. Pracovný pokoj nám dáva možnosť zastaviť sa, premýšľať a osláviť našu históriu.
Na Slovensku rozlišujeme niekoľko typov sviatkov:
- Pamätný deň: Je to deň, ktorý zákonom považujeme za dôležitý a hodný pripomínania, no akoby bol o stupienok nižšie než štátny sviatok. Pamätné dni na rozdiel od štátnych sviatkov nie sú automaticky dňami pracovného pokoja. Máme ich až 23, napríklad 30. október (výročie Deklarácie slovenského národa) alebo najnovší 6. marec (Deň obetí pandémie COVID-19).
- Štátny sviatok: Je deň, kedy si pripomíname významnú udalosť z dejín Slovenskej republiky ako napríklad vznik štátu, boj za slobodu či významné osobnosti. Určuje ho zákon a automaticky by mal byť aj dňom pracovného pokoja, čo však politici vo viacerých prípadoch zrušili. Medzi štátne sviatky patria napríklad 1. január (Deň vzniku Slovenskej republiky) alebo 29. august (výročie Slovenského národného povstania).
- Cirkevný sviatok: Je deň s náboženským pôvodom, najčastejšie spojený na Slovensku s kresťanstvom. Niektoré z nich sú zároveň štátnymi sviatkami alebo dňami pracovného pokoja, čo je zakotvené aj v medzinárodnej zmluve medzi Slovenskom a Svätou stolicou (Vatikánska zmluva z roku 2000).
- Deň pracovného pokoja: Je každý deň, keď majú ľudia zo zákona voľno z práce a pracuje sa len v nevyhnutných službách. V súčasnosti sú obchody otvorené počas väčšiny sviatkov a dní pracovného pokoja, s výnimkou niektorých dní ako 1. januára, Veľký piatok, Veľkonočná nedeľa, 24. decembra po 12. hodine, 25. a 26. decembra.