Slovenská národná strana: História a výročia

Slovenská národná strana (SNS) si 6. júna pripomína svoje 145. výročie založenia. Prvá slovenská politická strana vo svojej histórii čelila obdobiam maďarizácie, nacizmu a socializmu, no vždy sa hrdo hlásila k odkazu svojich zakladateľov.

Počiatky a program SNS

Dňa 6. júna 2016 si pripomenieme 145. výročie založenia Slovenskej národnej strany (SNS). Dnešná SNS sa hrdo hlási k odkazu otcov - zakladateľov prvej slovenskej politickej strany, ktorí si roku 1871 pri založení SNS za základ svojho politického programu vybrali presadzovanie Štúrovho programu národnej osobitosti slovenského národa stelesneného v Memorande slovenského národa z roku 1861.

Program SNS nebol nikdy namierený proti žiadnemu inému národu, proti žiadnej etnickej alebo náboženskej skupine, ale presadzované politické ciele smerovali k realizácii osobitého slovenského národa v rovine štátoprávnej, kultúrnej, ekonomickej i sociálnej. Dlhé desaťročia SNS ako jediná slovenská politická strana obhajovala slovenské národné záujmy proti nárokom inonárodných politických tried, ktoré sa rozhodli asimilovať Slovákov a posilniť si tým svoju politickú i ekonomickú moc. Pritom v ich predstavách nikdy nekolovali myšlienky o nejakej slovenskej nadradenosti nad okolím, ale pre svoj národ chceli len tie práva, ktoré patrili, alebo mali by patriť, všetkým slobodným európskym národom.

Zápas s maďarizáciou a formovanie politických prúdov

S postupujúcou sociálnou diferenciáciou slovenskej spoločnosti v lone SNS vznikali samostatné politické prúdy národno-konzervatívnej, agrárnej, pokrokárskej (liberálnej) i kresťansko-sociálnej orientácie, ktoré sa po národnodemokratickej revolúcii roku 1918 a vytvorení česko-slovenského štátu pretvorili na samostatné politické strany. Z tohto pohľadu možno SNS pokladať za matku všetkých slovenských nesocialistických strán.

Predstavitelia SNS stáli v prvých radoch v zápase s maďarizáciou. Zmobilizovali sily slovenského národa na konci prvej svetovej vojny, aby národní reprezentanti mohli v Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918 vyhlásiť odchod Slovákov z Uhorska a pripojenie sa k spoločnému štátu s Čechmi.

SNS v prvej ČSR a Žilinská dohoda

V rokoch prvej ČSR nekompromisne presadzovali autonómiu Slovenska ako naplnenie Memoranda z roku 1861 i Pittsburskej dohody z roku 1918. Jej vedenie, najmä Martin Rázus, dokázalo v mene potrieb slovenského národa prekonať konfesionálne protiklady a spojiť sa katolíckou stranou na čele s Andrejom Hlinkom, aby dokázali presadiť štátoprávne riešenie slovenskej otázky v rámcoch vtedajšieho Česko-Slovenska.

Členovia SNS vrelo privítali prijatie Žilinskej dohody zo 6. októbra 1938, ktorou bola naplnená jedna z podstatných časti Memoranda z roku 1861 - uznanie slovenského národa ako osobitého európskeho národa so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.

Obnovenie po 45 rokoch a cesta k samostatnosti

Vývinom po 6. októbri 1938 však bolo vtedajšie vedenie SNS zaskočené. Strana bola najskôr zakázaná, neskôr pohltená novovznikajúcou štátostranou. Niektorí predstavitelia SNS odišli do zahraničia, kde sa zapojili do zahraničného odboja, iní zostali doma a tvorili bázu rezistencie proti nedemokratickým praktikám nového režimu. Mnohí bývalí funkcionári SNS patrili k popredným politickým predstaviteľom domáceho odboja v Slovenskom národnom povstaní roku 1944.

Po druhej svetovej vojne nový režim a nastupujúca totalita nepovolila obnovu SNS. Trvalo celých 45 rokov, kým bolo možné roku 1990 Slovenskú národnú stranu obnoviť. SNS bola v rokoch 1990 - 1992 jedinou slovenskou politickou stranou, ktorá mala ucelený program a víziu pre samostatné a suverénne Slovensko. Tento program a s ním aj zásadné body Memoranda národa slovenského z roku 1861 sa naplnili 1. januára 1993.

Členovia a vedenie SNS sú hrdí na to, že ich zásadný program viedol k vytvoreniu dnešnej samostatnej Slovenskej republiky, pevnej súčasti zjednotenej Európy slobodných národov. Pri napĺňaní nášho politického programu budeme vždy vychádzať zo zásadných téz minulých programov Slovenskej národnej strany, ktoré spočívajú v ochrane a presadzovaní národnej osobitostí slovenského národa, v presadzovaní jeho záujmov v rodine suverénnych a slobodných európskych národov.

Základné informácie o historickej SNS

Slovenská národná strana bola slovenská národne orientovaná (nacionalistická) politická strana pôsobiaca v Uhorsku a Československu v rokoch 1871 - 1938. Súčasná Slovenská národná strana sa hlási k jej tradícii. Strana sa sformovala v 1. pol. 70. rokov 19. storočia a profilovala sa ako reprezentantka národne-obranného a národne-emancipačného zápasu Slovákov v Uhorsku po páde Bachovho absolutizmu.

Za politický program bolo považované Memorandum národa slovenského (MNS) z roku 1861. To spočívalo najmä na reforme samosprávy Uhorska a vzniku autonómneho regiónu, tzv. Slovenského okolia. Strana oficiálne vznikla 6. júna 1871 pri desiatom výročí podpisu MNS ako reakcia na nenaplnenie jeho požiadaviek.

Ideovo nadväzovala na myslenie skupiny politikov tzv. Starej školy slovenskej, ktorá pôsobila od 60. rokov 19. storočia. Strana sa uchádzala o mandáty vo voľbách do Uhorského snemu v rokoch 1872, 1875 aj 1881, bez úspechu (voliť mohlo len asi 6% obyvateľstva a voľby neboli demokratické a spravodlivé). Ako výsledok týchto neúspechov, neférovosti volieb, verejnosti samotného hlasovania za prítomnosti polície, ako aj postupujúcej maďarizácie následne strana vo voľbách v roku 1878, 1884 a 1887 vyhlásila pasivitu (teda ich bojkotovala).

Do roku 1901 viedla strana na celoštátnej úrovni pasívnu politiku, neskôr kládla jazykové a kultúrne požiadavky slovenského národa. Na prelome 19. a 20. storočia sa v strane objavovali tri hlavné smery: martinské konzervatívne krídlo predstavované Svetozárom Hurbanom-Vajanským, hlasistické krídlo predstavované Vavrom Šrobárom a Pavlom Blahom a klerikálne krídlo predstavované Andrejom Hlinkom.

Vo voľbách v roku 1901 po prvý raz SNS uspela, v Uhorskom sneme získala 4 mandáty, keď viedla kampaň s umiernenejšou rétorikou, ktorá nekritizovala Národnostný zákon a lobovala za všeobecné volebné právo. V roku 1905 obhájila iba 1, avšak v roku 1906 sa jej podaril najväčší úspech, keď získala až 7 mandátov (6 z nich boli spoloční kandidáti SNS+SĽS). Zvolení poslanci boli František Jehlička, Matej Metod Bella, Pavel Blaho, Ferdinand Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža. V posledných voľbách pred vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1910 získala 3 mandáty.

Strana sa nesnažila o zisk podpory medzi širokými masami ľudí, ako to po jej oddelení činila Slovenská ľudová strana, správala sa skôr elitaristicky, čo ju následne viedlo do izolácie. V auguste 1914 vyjadrila SNS podporu monarchii, aby ju vláda neobvinila z kolaborácie s nepriateľmi a nezískala dôvod stranu rozpustiť. Zároveň sa postupne zbližovala s českými politickými kruhmi.

Politici SNS 24. mája 1918 zorganizovali tzv. dôvernú poradu užšieho vedenia, kde preberali možnosti deklarácie SNS ohľadom budúcnosti Slovenska. Z troch návrhov Vavra Šrobára, Emila Stodolu a Milana Hodžu, iba Šrobárov obsahoval spoločný štát s Čechmi. 30. októbra 1918 sa Slovenská národná strana podieľala na vydaní Deklarácia slovenského národa a na ustanovení Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine. Predseda SNS Matúš Dula sa stal zároveň predsedom SNR.

Počas prvej Československej republiky bola strana už politicky nevýrazná v konkurencii ľudovcov zo SĽS a agrárnikov, ktorí ju po krátkom spolupôsobení medzi rokmi 1920-1922 opustili a vstúpili do RSZMĽ. Jediným poslancom za SNS bol v rokoch 1929 aj 1935 zvolený Martin Rázus, ktorý kandidoval na kandidátke Československej národnej demokracie, resp. Autonomistického bloku. To bola koalícia pravicových slovenských strán, ktorého súčasťou bola SNS a HSĽS po podpísaní tzv. Zvolenského manifestu zo dňa 16. októbra 1932. Po smrti Martina Rázusa v auguste 1937 zasadol do poslaneckej snemovne politik HSĽS Rudolf Schwarz a SNS stratila svojho jediného poslanca. Situácia sa zmenila až po vyše roku, kedy po smrti Andreja Hlinku do parlamentu nastúpil Miloš Vančo.

V druhej polovici 30. rokov 20. storočia sa strana naďalej ideovo zbližovala s HSĽS. V autonómnej vláde Slovenska, ktorá začala fungovať od októbra 1938, získala SNS ako ústupok od HSĽS kreslo ministra pravosúdia (spravodlivosti), ktoré obsadil Miloš Vančo. Strana de iure zanikla, keď 15. októbra 1938 bola nútená zlúčiť sa s HSĽS.

Politická orientácia a voličská základňa

Podporu SNS v medzivojnovom období ovplyvňovalo viacero hľadísk. Z politického hľadiska strana podporovala autonómiu Slovenska, o čo sa snažila aj HSĽS. Z náboženského hľadiska bola orientovaná na voličov evanjelického vierovyznania. Z hľadiska sociálneho rozvrstvenia spoločnosti sa zameriavala skôr na inteligenciu a strednú triedu (učitelia, úradníci, duchovní a pod.). Tieto a viaceré ďalšie hľadiská spôsobovali, že podpora v slovenskej spoločnosti nebola veľmi vysoká.

Z regionálneho hľadiska mala strana najvyššiu podporu v okresoch, kde bolo výrazné zastúpenie voličov evanjelického vierovyznania. Išlo najmä o okresy Liptovský Svätý Mikuláš, Turčiansky Svätý Martin, Banská Bystrica, Zvolen, Rimavská Sobota, Lučenec, Revúca, Myjava, Modra a pod.

Vo voľbách do Národného zhromaždenia republiky Československej v roku 1929 utvorila SNS koalíciu s Česko-slovenskou národnou demokraciou. Do poslaneckej snemovne za SNS kandidovali Martin Rázus, Miloš Vančo, Miloš Ruppeldt alebo Jur Janoška ml. Zvolený bol opäť iba Martin Rázus.

Obnovenie po roku 1989

Po roku 1989 došlo k obnoveniu strany pod rovnakým názvom Slovenská národná strana. Táto bola registrovaná na ministerstve vnútra 7. marca 1990 a hlásila sa ku kresťanskej a národnej orientácii a k cyrilometodskej tradícii.

Ustanovujúci snem znovuobnovenej SNS sa uskutočnil 19. mája 1990. Predsedom strany sa stal Víťazoslav Moric. V marci 1991 ho na tomto poste vystriedal Jozef Prokeš.

V októbri 1992 za nového predsedu SNS zvolili Ľudovíta Černáka, toho vo februári 1994 vystriedal Ján Slota. V období nezhôd vo vedení SNS v roku 1999 Jána Slotu z funkcie predsedu SNS odvolali. Vo funkcii ho nahradila Anna Malíková (od roku 2001 Belousovová).

Slota na protest založil novú stranu s názvom Pravá slovenská národná strana (P-SNS) a stal sa jej predsedom. SNS opäť menila svojho predsedu v máji 2003, stal sa ním Peter Súlovský. Ešte v tom istom mesiaci (31. mája 2003) sa predsedom stal opäť Ján Slota.

V parlamentných voľbách 5. marca 2016 získala SNS 8,64 percenta hlasov voličov (15 kresiel v parlamente). Slovenská národná strana (SNS) je v súčasnosti členom vládnej koalície.

SNS ako najstarší politický subjekt

Slovenská národná strana (SNS) je najstarším politickým subjektom na Slovensku. Jej vznik sa traduje od 6. júna 1871. Slovenská národná strana sa stala historicky prvým politickým predstaviteľom Slovákov vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.

Martin/Bratislava 6. júna (TASR) - Pri príležitosti 10. výročia prijatia Memoranda národa slovenského sa 6. júna 1871 pred 145 rokmi zišli do Martina z podnetu Viliama Pauliny-Tótha popredné osobnosti vtedajšieho slovenského politického života, prívrženci národného hnutia. Účastníci zhromaždenia sa dohodli, že Slovákov bude vo voľbách do uhorského snemu v dňoch 12.6.-12.7.1872 zastupovať samostatný politický subjekt - Slovenská národná strana (Národná strana, národniari). Jej prvým predsedom sa stal Viliam Pauliny-Tóth, tlačovým orgánom boli Národné noviny.

Memorandum národa slovenského v dejinnom kultúrnopolitickom kontexte je názov výstavy, ktorú 3. júna 2011 slávnostne otvorili v priestoroch Slovenského národného múzea, v historickej prvej budove Matice slovenskej (MS) v Martine. Je súčasťou podujatí k 150. výročiu Memoranda národa slovenského. Časť najvzácnejších dokumentov je umiestnených v Národnej svetlici, ktorá v počiatkoch vzniku Matice slúžila na zasadnutia výboru MS. Na výstave sú aj busty činovníkov Memoranda, zľava Štefan Mark Daxner, Viliam Paulíny-Tóth a Ján Francisci.

Slovenská národná strana sa stala historicky prvým politickým predstaviteľom Slovákov vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Na protest proti narastúcej maďarizácii však po niekoľkých rokoch existencie strana prešla do politickej pasivity, v ktorej vytrvala do konca storočia. Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1901 sa však SNS podarilo získať 4 kreslá.

Zástupcovia SNS odovzdali v júni 1911 uhorskej vláde Memorandum SNS, v ktorom žiadali dodržiavanie národnostného zákona z roku 1868, uplatnenie slovenského jazyka pri vyučovaní v školách a navrátenie majetku Matice slovenskej (MS). Po vypuknutí prvej svetovej vojny prerušila na vojnové obdobie svoje pôsobenie a začala sa znovu formovať na jar 1918. Po roku 1920 svoj program rozšírila aj na sociálne a hospodárske problémy Slovenska, na potrebu rovnováhy medzi Slovenskom a Českom. V tomto období sa zameriavala na autonomistické požiadavky, v tridsiatych rokoch 20. storočia spolu aj s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS).

V decembri 1938 bola SNS prinútená zlúčiť sa s HSĽS. K obnoveniu činnosti SNS došlo po Nežnej revolúcii v roku 1989. Svoje pôsobenie SNS obnovila 5. decembra 1989 (na ministerstve vnútra SR ju zaregistrovali 7. marca 1990). Ustanovujúci snem znovuobnovenej SNS sa uskutočnil 19. mája 1990. Predsedom strany sa stal Víťazoslav Moric. V marci 1991 ho na tomto poste vystriedal Jozef Prokeš.

V prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 SNS získala 13,94 percenta voličských hlasov. Národniari sa stali treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku (po Verejnosti proti násiliu a KDH). Do SNR sa dostalo 22 jej poslancov. Koncom júna 1990 požadovala SNS na pôde parlamentu vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky (SR) ako predpoklad ďalšieho štátoprávneho vývinu slovenského národa (poslanec A. Hrnko). Na protest proti nedemokratickým praktikám SNR pri prerokovávaní tzv. koaličného návrhu jazykového zákona opustili 25. októbra 1990 poslanci SNS rokovaciu sálu a pred budovou parlamentu začala skupina občanov (M. Podhradská, D. Jankovichová, P. Pastorek, M. Bystrický, M. Birošík, J. Varga).

Presne rok po svojej registrácii, 7. marca 1991, predložila SNS ako prvá politická strana návrh novej Ústavy SR. Slovensko sa malo stať nezávislým a suverénnym štátom s demokratickou republikánskou formou vlády. Poslanci SNS iniciovali alebo podporili všetky štátotvorné dokumenty a iniciatívy, ktoré viedli k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V rokoch 1990 - 2002 boli neustále parlamentnou stranou. Momentálne je SNS mimoparlamentnou stranou, vo voľbách v roku 2012 získala 4,55 percenta hlasov.

SNS prežila v 19. storočí maďarský útlak a bojovala za národnú identitu a sebaurčenie Slovákov. Prežila aj komunistický režim, keď sa musela nútene odmlčať. Prežila aj veľmi nedávnu históriu a prepad v parlamentných voľbách 2012, prežila situáciu, keď jej hrozil bankrot - ale napriek nedostatku financií sa dokázala pozviechať. Práve údermi osudu, s ktorými sa však vedela dôstojne popasovať, považujem za akési znamenie, že SNS na slovenskú politickú scénu patrí.

Na novodobej politickej scéne, ktorá sa sformovala po Nežnej revolúcii, je veľmi málo strán, ktoré prežili odchod svojho lídra-zakladateľa. Nie je to prípad SNS, veď aj pred 25 rokmi stáli pri jej opätovnom zrode mnohé vážené osobnosti. To, že dnes po reštarte strany sa nám rozrastá členská základňa (máme vyše 4200 členov), že v prieskumoch sa ukazuje, že nám občania začínajú dôverovať, je pre nás len motiváciou, aby sme sa s pokorou uchádzali o priazeň voličov. Verím, a dokazujú to aj moji spolupracovníci a spolustraníci svojím nasadením a nadšením, že o SNS bude Slovensko ešte dlho počuť.

tags: #125 #vyrocie #zalozena #sns #plaketa