Koniec bojov v Prvej svetovej vojne (1914-1918) si svet každoročne pripomína 11. novembra ako Medzinárodný deň veteránov. Prímerie medzi krajinami Dohody a Nemeckom bolo podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiègne vo Francúzsku 11. novembra 1918. V tomto roku si svet i Slovensko pripomínajú sté výročie konca Prvej svetovej vojny.
Koniec vojny a Medzinárodný deň veteránov
Deň prímeria a jeho názvy
Medzinárodný deň veteránov má aj iné názvy: v štátoch Spoločenstva národov (Commonwealth) má oficiálny názov Deň pamäti, v USA ako Deň veteránov, vo Francúzsku a niektorých ďalších západoeurópskych krajinách ako Deň prímeria. Zaužíval sa aj názov Deň červených makov.
Začiatok a priebeh Prvej svetovej vojny
Príčiny a rozsah konfliktu
Prvá svetová vojna vypukla 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Ako zámienka poslúžil atentát na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve. V Prvej svetovej vojne stáli proti sebe štáty Dohody (na začiatku vojny: Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, časom sa pridali Taliansko, USA, Japonsko) a Ústredné veľmoci (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, pridali sa Osmanská ríša a ďalšie).
Bola to rozsiahla vojna, ktorá sa dotkla vyše 72 krajín sveta. Straty na oboch predtým znepriatelených stranách predstavovali približne desať miliónov mŕtvych, asi 21 miliónov zranených a 7,7 milióna nezvestných, s celkovým počtom obetí okolo 18 miliónov ľudí, z toho asi 10 miliónov vojakov.
Geopolitické dôsledky a účasť Slovákov
Koniec vojny znamenal koniec monarchií, napríklad Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše, Nemecka i Ruska. Naopak vznikli nové štáty ako Československo, Maďarsko, Rakúsko, Poľsko, neskôr Juhoslávia. Výsledkom vojny bolo rozbitie Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik Československej republiky dňa 28. októbra 1918.
Počas vojny sa Slováci v rakúsko-uhorskej armáde dostali do mnohých nielen európskych, ale i exotických oblastí. Priame frontové udalosti na území dnešného Slovenska prebiehali len od decembra 1914 do konca apríla 1915. Na frontoch začali postupne slovenskí vojaci húfne prebiehať na stranu vojsk Dohody. V zajateckých táboroch začali vstupovať do československých légií, ktoré sa stali oficiálnou armádou budúceho Československa. Tie sa pričinili o urýchlenie rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie, a tým aj o skoré ukončenie nezmyselnej vojny.
Symbol červeného maku
Vznik básne "In Flanders Fields"
Kanadský vojenský lekár John McCrae (1872-1918) zložil v máji 1915, keď sa v oblasti západného Flámska zúčastnil na bitke o belgické mestečko Ypres, báseň o divých makoch na hroboch padlých. Na útrapy a bolesť ranených vojakov si nemohol zvyknúť, tlmil ich písaním básní. Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že v to ráno, keď vial východný vetrík, sa červené maky medzi hrobmi akoby vlnili. McCrae do svojej básne vpísal bolesť, ktorú prežíval, a papierik s ňou zahodil. Okoloidúci dôstojník ho zodvihol a poslal do Anglicka, kde ju publikovali v časopise Punch 8. decembra 1915.
Tajomníčka Oblastného výboru SZPB Ľubica Krištofová priblížila, že história červeného maku sa zrodila v zákopoch v oblasti Flámska v Belgicku pri meste Ypres, kde prebiehali jedny z najkrutejších bojov Prvej svetovej vojny. Zákopová vojna o túto oblasť trvala od júla do novembra, a brániaci sa Belgičania naschvál pretrhli hrádze a zaplavili oblasť, ktorá sa stala bahenným morom. Tu našlo smrť vyše štvrť milióna vojakov a k utrpeniu sa pridalo aj prvé použitie chemických zbraní. „Práve v tejto najväčšej hrôze sa rodila poézia, tu vznikla jedna z najslávnejších vojnových básní všetkých čias. Kanadský lekár John McCrae napísal o červených makoch, ktoré v obrovskom množstve narástli na spustošenej pôde, nasiaknutej krvou umierajúcich vojakov. Vyjadril v nej žiaľ nad zabitými spolubojovníkmi. Dojímavý text básne napísal na kúsok papiera, ktorý neskôr zahodil. Okoloidúci dôstojník papier zdvihol a báseň poslal do Anglicka, kde ju v decembri 1915 uverejnil časopis Punch. Rýchlo sa stala známou po celom svete,“ uviedla Ľubica Krištofová. Vlčie maky sa tak stali symbolom veteránov Prvej svetovej vojny.
Celosvetové prijatie symbolu
Pre členku americkej asociácie Mladí kresťania Moiny Belly Michaelovú (1869-1944) sa báseň stala inšpiráciou - z divého maku urobila symbol obetí dovtedy najväčšieho vojnového konfliktu. Svoju ideu realizovala, keď divý mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy prvýkrát prijali v roku 1920 americkí vojnoví veteráni. V roku 1921 kvet divého maku ako symbol nového života rozšírila Anne Guérinová z Francúzska medzi kanadskými a britskými legionármi. V tom istom roku sa k symbolu červeného maku prihlásila aj Austrália, uviedla Únia vojnových veteránov Slovenskej republiky (ÚVV SR).
Spomienkové ceremónie a tradície
Medzinárodné spomienkové akty
V Spojenom kráľovstve, v štátoch Spoločenstva národov, vo Francúzsku a ďalších európskych krajinách si tradične 11. novembra o 11.00 h pripomínajú hodinu podpísania prímeria dvoma minútami ticha. V USA je tento deň venovaný pamiatke všetkých vojakov, ktorí padli v bojoch. Rovnako to platí aj v prípade Spojeného kráľovstva, Kanady a Austrálie. Vo Francúzsku je 11. november od roku 1922 štátnym sviatkom a pripomína sa ním víťazstvo a mier.
Pripomienka obetí na Slovensku
Sté výročie konca Prvej svetovej vojny si pripomenuli aj v Senici 9. novembra pri pamätníku padlých Seničanov, ktorý sa nachádza na Námestí oslobodenia pred budovou Okresného súdu. Tento pamätník, vybudovaný v roku 1928, je venovaný 50 obyvateľom Senice, ktorí položili svoje mladé životy v tomto celosvetovom konflikte. Jeho okolie lemujú lipy, ktoré boli taktiež vysadené pri rôznych príležitostiach. Za hlaholu Zvonu mieru z talianskeho mesta Rovereto boli položené k renovovanému pamätníku vence, v ktorých prevládali kvety divých makov. Tie sú symbolom miliónov obetí štyri roky trvajúceho vojnového konfliktu na začiatku 20. storočia.
Na spomienkovej slávnosti primátor mesta Senica Branislav Grimm ozrejmil historické súvislosti Prvej svetovej vojny, ktorá sa skončila 11. novembra o 11. hodine podpisom prímeria medzi zástupcami štátov Dohody a Nemecka. Sústredil sa najmä na udalosti, ktoré sa počas vojny odohrávali v Senici: „V noci z 31. júla na 1. augusta 1914 vytrhlo zo spánku Seničanov bubnovanie obecného hlásnika. Oznamoval notárom vypracovanú mobilizáciu mužov do 42 rokov s nástupom už ráno, a to na základe zaslaného telegrafu cisárskeho manifestu s názvom Mojim národom i so stanným právom.“ Zo Senice narukovalo okolo 288 mužov. Vojakov zvážali na vozoch na železničnú stanicu. Po krátkom vojenskom výcviku boli odvelení na ruský, taliansky, srbský, francúzsky, ale i rumunský front. Katolícky kňaz Jozef Závodský, rodák zo Sotiny, v obci Marianka, v najstaršom pútnickom mieste na Slovensku, mužov vyprevádzal na front s prosbou, aby nestrieľali na svojich bratov Srbov a Rusov. Zo Senice bolo v légiách 54 vojakov.
Primátor zdôraznil potrebu pamätať: „Nezabúdajme na spomienky, chvíle plné hrôz, beznádeje, strachu, hľadania útechy v modlitbách, ktoré zažívali naši predkovia počas Prvej svetovej vojny. Odovzdávajme posolstvo o brutalite vojny, zachovávajme historickú pamäť i nastupujúcim generáciám.“ Na frontoch padlo 118 rodákov: 23 Kunovčanov, 21 Sotinčanov, 27 Čáčovčanov a 50 Seničanov. Mak, skromný červený kvietok, symbol Dňa vojnových veteránov, nového života, obetí za slobodu a mier. „S pokorou si uctime všetkých tých, čo zaň položili svoj život,“ dodal. Prítomným sa prihovoril aj kapitán.
Účastníci sa potom presunuli na cintorín, kde pri pamätníku padlých v Prvej svetovej vojne zo Sotiny položili vence. Po prebudovaní obce Sotina na sídlisko bol pamätník na senický cintorín premiestnený v roku 2000. Potom sa za obete vojny pomodlil duchovný Ondrej Rišiaň. Mená 21 padlých zo Sotiny prečítala moderátorka celého podujatia Viera Barošková a žiaci zo ZŠ s MŠ na Ulici J. Mudrocha, nachádzajúcej sa v mestskej časti Sotina, položili k pamätníku zapálené sviečky a kvety vlčieho maku s menami.
Podobné spomienkové akcie sa konali aj inde. Dňa 29. júla 2014 si pripomenuli 100. výročie od začatia Prvej svetovej vojny. Vo vojne padlo 128 občanov mesta Sereď. Ich mená sú vyryté na Pamätníku padlých. Túto historickú udalosť - 100. výročie začatia Prvej svetovej vojny - si pripomenuli položením vencov k zrenovovanému „Pamätníku padlých“ na znak úcty a vďaky tým občanom mesta, ktorí položili svoje životy v Prvej svetovej vojne.
Historické pohľady a literárne diela
Analýza príčin vojny: "Červenec 1914"
Zaujímavým vkladom do histórie rozpútania Veľkej vojny prispel americký historik Sean McMeekin, žijúci a akademicky pôsobiaci v tureckom hlavnom meste Istanbule. V českom preklade vo vydavateľstve CPRESS (Albatros Media) vyšla jeho kniha s názvom Červenec 1914. Poslední dny před válkou (Brno : CPRESS 2014, 464 strán, tvrdá väzba). Prológom knihy je sarajevský atentát, ktorý sa všeobecne považuje za rozbušku Veľkej vojny. Historik však tvrdí, že sa ňou nemusel nevyhnutne stať. Veľa napovedajú už názvy nasledujúcich kapitol: Vídeň: Hněv, nikoli zármutek; St. Prvé reakcie európskych mocností rozhodne okamžitému rozpútaniu vojny nenasvedčovali, zvlášť, keď sa každá z nich pasovala v tom čase s vlastnými vážnymi problémami (napr. Briti s írskou otázkou, Francúzi s veľkým politicko-sexuálnym škandálom). Kto za to nesie vinu? Otázka zodpovednosti tvorí záver McMeekinovej knihy a, ako to už v takýchto prípadoch býva, svoj diel viny nesie každá z relevantných strán budúceho konfliktu, počnúc sarajevskými atentátnikmi, ktorí určite netušili a už vôbec nemali v úmysle rozpútať svetovú vojnu. Ale stalo sa.
Pohľad na európske dvory: "Zvrhnutí orli"
Prvá svetová vojna patrila k najkrutejším ľudským konfliktom. Historikov vždy zaujímalo, ako sa to vlastne všetko stalo. Kniha Frédéric Mitterranda Zvrhnutí orli. Pád Romanovovcov, Habsburgovcov Hohenzollernovcov (Bratislava : Kalligram 2013, 416 strán, tvrdá väzba) je akousi mikrosondou do života európskych kráľovských dvorov, ktoré stáli na čele súperiacich veľmocí a vojna znamenala aj ich pád - Romanovovci, Habsburgovci a Hohenzollernovci. Kniha zobrazuje hlavne osudy jednotlivých predstaviteľov panovníckych rodov, pričom autor chce pochopiť aj príčiny ich rozhodnutí. Snaží sa preniknúť do spôsobu, ako rozmýšľali, čo ich viedlo k dôležitým rozhodnutiam atď. Napríklad sa zaoberá tým, prečo mal na cárskom dvore veľkú moc obskúrny mních Rasputin, alebo ako synova samovražda a zabitie manželky Sissi ovplyvnilo cisára Františka Jozefa. V knihe sa veľa nedozviete o vojenských operáciách, ale skôr si prečítate o interných záležitostiach panovníckych rodov. Pomocou takéhoto pohľadu do „duše“ sa Frédéric Mitterrand snaží objasniť, čo viedlo k svetovému konfliktu.
Osobné svedectvo legionára: "Moje skúsenosti za svetovej vojny"
Denník Jozefa Klempu, autora a súčasne hlavného hrdinu knihy Moje skúsenosti za svetovej vojny. Denník československého legionára z rokov 1914 - 1920 (1. vyd. Bratislava : Slovart 2014, 184 strán + 12 str. obrazová príloha, tvrdá väzba), sa začína pred sto rokmi - 29. júna 1914. Jozef Klempa musel narukovať ako 20-ročný a jeho denník je o to cennejší, že neexistuje veľa autentických zápisov slovenských účastníkov bojov Prvej svetovej vojny. Pri bojoch v Haliči v juhovýchodnom Poľsku ho zajali Rusi a premiestňovali ho z jedného zajateckého tábora do druhého - tak spoznal veľký kus Ruska. Spolu s viacerými väzňami sa mu napokon v roku 1918 podarilo vstúpiť do československých légií a v bojoch prešiel celú Sibír. O dva roky neskôr sa s ostatnými legionármi nalodil vo Vladivostoku na loď, ktorá ich dopravila do kanadského Vancouveru, odkiaľ sa plavili do Brém v Nemecku. Ďalej už cestoval železnicou. Súčasťou publikácie je aj dvanásťstranová príloha fotografií a pohľadníc, ktoré boli súčasťou pôvodného denníka.
Obraz Európy pred katastrofou: "Svet včerajška"
Slávna autobiografia viedenského rodáka Stefana Zweiga, Svet včerajška. Spomienky Európana (1. vyd. Bratislava : Premedia 2014, 336 strán, tvrdá väzba), zachytáva spoločenské a politické zmeny od konca 19. storočia až po začiatok 40. rokov minulého storočia, keď autor spolu s manželkou spáchal v emigrácii samovraždu. Nie je to len milostný list starým časom, ale aj svedectvo toho, ako sa predvojnová Európa vrhla do náručia zničujúcej Prvej svetovej vojny a odniesla si z toho primálo poučenia, aby sa nevyhla ďalšiemu konfliktu. Stefan Zweig (1881 - 1942) bol rakúsky prozaik, esejista, dramatik, básnik a prekladateľ. Narodil sa vo viedenskej židovskej rodine, študoval v Berlíne a vo Viedni. V medzivojnovom období žil v Salzburgu, krátko po nástupe nacistov k moci sa presťahoval do Veľkej Británie a na začiatku vojny prijal britské občianstvo. Po páde Francúzska sa cez New York dostal až do Brazílie. Jeho dielo ovplyvnila psychoanalýza a známy je predovšetkým ako autor životopisných románov; v medzivojnovom období boli veľmi populárne jeho novely.
