November 2021 je mesiacom, kedy si pripomíname 100. výročie úmrtia barda slovenskej literatúry Pavla Országha Hviezdoslava. Jeho rozsiahle dielo a prínos zhodnotili viaceré generácie literárnych historikov a vedcov, ako to dokumentujú mnohé publikácie vtedy i dnes. Na Slovensku je nespočetne veľa miest, ktoré majú Hviezdoslavovu ulicu, doteraz existujú pamätné sochy a tabule pripomínajúce tohto velikána. Fungujú aj viaceré kultúrno-spoločenské a vzdelávacie inštitúcie, nesúce Hviezdoslavovo meno vo svojom názve. Aj dnešná generácia môže spoznať Hviezdoslavov životný príbeh i tvorbu, či už sa rozhodne navštíviť jeho literárnu expozíciu v Dolnom Kubíne, expozíciu Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy v Oravskej Polhore, alebo siahne po konkrétnych tituloch básnika.
Život a vzdelávanie Pavla Országha Hviezdoslava
Detstvo a študentské roky
Pavol Országh (Vyšňanovie) pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu. Narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne manželom Terézii Országhovej, rodenej Medzihradskej, a Mikulášovi Országhovi. Mal päť súrodencov, z ktorých dvaja zomreli už v detstve. Dobrý vzťah mal s bratom Mikulášom a sestrou Máriou. Po smrti brata Mikuláša sa Pavol Országh s manželkou starali o jeho deti a doopatrovali aj Pavlovu sestru Máriu. Keď umreli rodičia aj súrodenci, ich dátumy si básnik napísal na obal Rankovho nemeckého slovníka. Ešte za života si Pavol Országh prial, aby bol jeho rodný dom zachovaný a bolo v ňom vybudované múzeum.
Mladý Hviezdoslav vyrastal v evanjelickom prostredí, v ktorom bol liturgický a literárny jazyk biblickej češtiny prirodzenou súčasťou jazykového vedomia všetkých členov jeho rodiny. Najmä Biblia a Tranovského kancionál sa mu stali, ako to sám viackrát potvrdil, prameňom básnickej inšpirácie i prvou učebnicou estetiky a poetiky slovesného textu.
Základné vzdelanie získaval Pavol Országh vo Vyšnom Kubíne (1855-1856), Jasenove (1856-1857) a v Leštinách (1857-1860). V Leštinách učil malého Paľka učiteľ Adolf Medzihradský, ktorý výrazne zasiahol do jeho života. Naučil ho spievať veľké množstvo nábožných piesní a priučil ho aj piesňovej rytmike či skladaniu modlitieb. Vzbudil v ňom aj sklon ku kazateľstvu. Už počas študentských rokov Pavol Országh kázaval a po celý život mal rád aj dobrých kazateľov. V škole patril medzi najlepších žiakov, bol ľahko chápavý, pilný a dobrých mravov. Vďaka učiteľovi Adolfovi Medzihradskému Pavol Országh študoval na nižšom gymnáziu v Miškovci, ktoré bolo čisto maďarským mestom. Býval tam u slobodného a bezdetného strýka Pavla. Bol výborným žiakom; ako vtipne hovoril, bol "iba druhý v triede, prvým po honore musel byť direktorov syn". Školské miškovské prostredie malo pozitívny vplyv na rozvoj literárneho nadania mladého študenta, najmä na jeho orientáciu v dobovej maďarskej a svetovej romantickej literatúre. V liste Albertovi Pražákovi z 2. novembra poznamenal: „Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli, pod čím rozumiem, že som maďarsky myslel a prekladal, aj keď som písal po slovensky. Toto zavinil zvlášte môj dvojročný pobyt v Miškovci.“
Po Miškovci nasledovalo štúdium v Kežmarku, kde strávil päť rokov a tam aj maturoval. „Profesori ma mali veľmi radi, spolužiakom za príklad stavali, trebárs boli tiež všakoví. I tam som bol každoročne štipendistom, často i viacnásobným.“, napísal Albertovi Pražákovi. Po maturite, na jeseň roku 1870, prišiel Pavol Országh študovať právo na právnickú akadémiu do Prešova. Tam sa zapojil do práce v literárnom združení slovenských študentov „Kolo“. Stretol sa tu s vrstovníkmi, ktorí mali tiež literárne ambície, a spriatelil sa s Kolomanom Banšellom. V liste Albertovi Pražákovi z 2. novembra uviedol: „V Prešove my Slováci-študenti, tvorili sme tam osobitný krúžok. S Maďarmi a Nemcami sme sa nestýkali, mali sme i literárny spolok.“ Na jar roku 1871 vychádza ich almanach Napred - prvý spoločný zborník literárnych prác mladej, nastupujúcej generácie. Zborník nevzbudil uznanie, ale odpor staršej generácie, reprezentovanej Jozefom Miloslavom Hurbanom a Andrejom Sytnianskym. Počas pobytu v Prešove vytvoril osobitný súbor básní, ktorý nazval „Piesne“ (1870).
Advokátska prax a osobný život
V roku 1872 ukončil právnickú akadémiu a od 1. augusta 1872 nastúpil na svoje prvé pracovné miesto v Dolnom Kubíne ako advokátsky praktikant u advokáta Antona Nádašiho. Po mesiaci odišiel k advokátovi Žigmundovi Melfelberovi do Martina, kde pôsobil tri mesiace (od 30. septembra do 21. decembra 1872). Melfelber mladého právnika zoznámil s činiteľmi Matice slovenskej a s predstaviteľmi Slovenského národného memoranda. V tomto období napísal báseň „V desaťročie Memoranduma“.
V roku 1874 začali zákroky uhorskej vlády proti existencii slovenských národných inštitúcií, proti gymnáziám a Matici slovenskej. Za záchranu revúckeho gymnázia bojoval aj Pavol Országh. Vystúpil s prejavom proti takémuto postupu, bolo proti nemu začaté vyšetrovanie, a preto musel opustiť dolnokubínsky súd. Od 1. septembra 1875 si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v hornooravskom mestečku Námestovo, kde riešil rôznorodé právnické prípady. V júni roku 1899 sa presťahoval opäť do Dolného Kubína, kde pracoval až do roku 1902. Potom sa vzdal tejto práce a venoval sa už len vlastnej literárnej činnosti a prekladateľstvu. V roku 1904 sa stal vedúcim filiálky Tatra banky v Dolnom Kubíne. Pri príležitosti 70. narodenín (1919) mu udelili v Námestove čestné občianstvo a pomenovali po ňom ulicu, na ktorej býval.
Manželstvo a priateľstvá
Pavol Országh sa prvý raz stretol s Ilonou Novákovou, keď mal devätnásť rokov a Ilona dvanásť. Bližšie sa zoznámili v ochotníckom divadle v Dolnom Kubíne pri skúškach hry „Skrotená divoška“, kde Ilona Nováková hrala Katu a Pavol plukovníka Hromového. Počas pôsobenia Országha v Námestove prišiel zámerne štyri razy do Dolného Kubína, aby požiadal o ruku Ilony jej rodičov, ale ani raz sa na to nedokázal odhodlať. Konečne sa osmelil a požiadal o jej ruku v liste adresovanom jej otcovi Samuelovi Novákovi, 16. októbra 1875. Ešte koncom toho roku sa slávnostne zasnúbili. Z Hviezdoslavovej ľúbostnej korešpondencie sa zachovalo tridsaťdva listov, ktorých súčasťou bolo aj 28 básní. Zosobášili sa 15. mája 1876 na deň Žofie, keď Ilonina matka mala meniny a otec Samuel Novák 40. výročie kňazskej činnosti.
Viliam Pauliny-Tóth ako jeden z mála a z prvých vytušil neobyčajný talent a rodiacu sa básnickú genialitu mladého Országha. Stal sa obetavým podporovateľom knižného debutu nazvaného „Básnické prviesenky Jozefa Zbranského“, stal sa jeho posudzovateľom, redaktorom i vydavateľom. Pavol Országh si obľúbil aj martinské ochotnícke divadlo. Počas krátkeho pobytu v Martine sa zapojil do činnosti Slovenského spevokolu. Ako ochotnícky herec tu naštudoval postavu Lajka Kalinu vo veselohre V. Podolského (pseudonym Viliama Pauliny-Tótha) „Kocúrkovský bál“, ktorá mala premiéru v matičnej Národnej svetlici 14. novembra 1872. Keď 6. mája 1877 Viliam Pauliny-Tóth zomrel, v Národných novinách sa s ním Hviezdoslav rozlúčil v rovnomennom básnickom nekrológu. Po prvýkrát sa pod báseň podpísal ako Hviezdoslav.
Vzťah Pavla Országha k Martinu sa zintenzívňoval aj prostredníctvom korešpondencie so Svetozárom Hurbanom Vajanským, s Jozefom Škultétym, s Jozefom Gašparíkom Leštinským, s Andrejom Halašom a s Otom Škrovinom. Hviezdoslavove knihy vydával v Martine Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, od roku 1915 aj zmluvne, neskôr práva prevzala Matica slovenská. Vajanský a Hviezdoslav boli dobrí priatelia, najstarší list z ich vzájomnej korešpondencie pochádza z 26. mája 1879. Hviezdoslav ho oslovoval „brat môj“ alebo „Sveto môj drahý“. Pavol Országh Hviezdoslav považoval Jozefa Škultétyho za svojho literárneho kritika. Začal si s ním písať 13. mája 1879. Škultéty mu pochválil „Ilonu Žltovlas“ a „Oblaky“ a podporoval ho v tvorbe, hlavne v písaní balád. Jozef Škultéty sa stal sprostredkovateľom medzi Hviezdoslavom a Kníhtlačiarskym účastinárskym spolkom. V roku 1910 oslovil Hviezdoslav Škultétyho, aby mu pomohol nájsť byt v Martine, pričom Škultéty mu chcel postaviť dom podľa Hviezdoslavových požiadaviek.
Cesty a zahraničné kontakty
Rok 1895 sa stal v živote Hviezdoslava pamätným. Absolvoval náročnú zahraničnú cestu do Nemecka a k moru. Uskutočnil ju so svojím švagrom, dolnokubínskym evanjelickým farárom Pavlom Novákom. Z Oravy sa vydali na cestu 8. júla 1895 a prvú zastávku mali vo Viedni, potom navštívili Salzburg, Mníchov, Štutgart. 22. júla bol Hviezdoslav na ostrove Helgoland, kde sa prvý raz plavil po mori. Na spiatočnej ceste sa vracali cez Berlín, Lipsko, Drážďany a Prahu. Cesta skončila 31. júla 1895.
Dielo P. O. Hviezdoslava vzniklo v dotyku s inonárodnou literatúrou a kultúrou. Osobitnú kapitolu v básnikovom literárnom živote tvorí česká kultúra a literatúra. V roku 1873 absolvoval prvú cestu do Prahy na oslavy stého výročia narodenia Josefa Jungmanna. Jeho česko-slovenské kultúrne povedomie sa postupne dotváralo príjmom odbornej a časopiseckej literatúry umenovedného charakteru a kontaktmi s osobnosťami českej kultúry (Svatoplukom Čechom, Jaroslavom Vrchlickým, Antonínom Sovom, Vítězslavom Hálkom, Josefom Svatoplukom Macharom, Petrom Bezručom, Adolfom Heydukom, Albertom Pražákom). Prostredníctvom časopisu Naše doba sa zoznámil s politickou filozofiou Tomáša Garrigua Masaryka. Svoj pozitívny vzťah k prvému československému prezidentovi vyjadril nielen ďakovnými listami za knihy, ktoré mu posielal, ale aj prostredníctvom básne, ktorú mu venoval pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín. V roku 1918 Hviezdoslav absolvoval svoju druhú cestu do Prahy. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia položenia základného kameňa na stavbu budovy Národného divadla.
Literárna tvorba
Literárne začal tvoriť počas štúdií v Miškovci, v Kežmarku a v Prešove. Z kežmarského obdobia pochádzajú ľúbostné básne, z prešovského aj vlastenecké. Talent mladého Országha zaujal mnohých, najmä Janka Matúšku a bratov Makovických z Ružomberka. Prvé slovenské básne posielal z kežmarského štúdia učiteľovi Adolfovi Medzihradskému. Od roku 1877 sa pod svoje prvé literárne práce podpisoval ako O, P. Hviezdoslav.
Hviezdoslav sa vo svojej tvorbe venoval lyrike, epike aj dráme. Ako kritika si vážil Jána Donovala (Tichomíra Milkina), ktorý podľa osobnej interpretácie najhlbšie prenikol do jeho poézie. Za svoje najlepšie dielo sám považoval „Prvý záprah“. Balada „Topeľci“ bola poslednou básňou, ktorú napísal; začal ju písať v Dolnom Kubíne a dopísal ju v Ľubochni. Najviac času strávil nad historickou skladbou „Alžbeta Thurzová“. Niektoré básne boli zhudobnené.
Vo svojej tvorbe roztváral tematiku „nočnohviezdnych“ priestorov, básne publikoval v Slovenských pohľadoch a v Černokňažníku. Proces splývania drobného zemianstva so sedliackym ľudom zobrazil v epických skladbách „Ežo Vlkolinský“ a „Gábor Vlkolinský“. Cez obraz Vlkolína (Vlkolín je krycím názvom pre Vyšný Kubín) umelecky zachytil sociálnu realitu do veľkého epického celku. Básnik v zemianskom probléme poukázal na život v slovenských stoliciach na Orave, Liptove a v Turci. Sám Hviezdoslav pochádzal z tej spoločenskej vrstvy drobných zemanov, ktorých zobrazil vo Vlkolíne. Deje obidvoch diel prebiehajú takmer paralelne. Osou deja Eža Vlkolinského sa stala roztržka medzi Ežom a jeho matkou Esterou, zarytou a hrdou zemiankou, ktorá mu nechce dovoliť ženbu so sedliackym dievčaťom Žofkou Bockovie.
Prehľad vybraných diel
- Básnické zbierky (vyšli počas života):
- Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1869)
- Ilona Žltovlas (1879)
- Čierny tok (1888)
- Mlyn v Tatrách (1888)
- Na obnôcke (1889)
- V žatvu (1890)
- Poludienok (1891)
- Obed a večera (1892)
- Stužková (1909)
- Dozvuky (1911)
- Epické diela (prvo vydané počas života):
- Agar (1882)
- Hájnikova žena (1884/1886) - začal ju písať 2. februára 1884. V roku 1884 vyšlo v Slovenských pohľadoch šesť kapitol. K pokračovaniu ho povzbudzoval Svetozár Hurban Vajanský. Nakoniec dielo dokončil 10. októbra 1886.
- Bútora a Čútora (1888)
- Ežo Vlkolinský (1890)
- Gábor Vlkolinský (1884/1886)
- Ráchel (1892)
- Vianoce (1897)
- Sen Šalamúnov (1900)
- Drámy:
- Otčim (1871)
- Svätopluk - veliký kňaz ruský (1872)
- Herodes a Herodias
Posledné dni a smrť
Správu o jeho posledných mesiacoch života a následne smrti zverejnil jeho priateľ a osobný lekár Ladislav Nádaši Jégé v časopise pre vzdelanie oravského ľudu Naša Orava krátko po jeho skone týmito slovami: „Zrno smrti bolo zasiate do Hviezdoslava vo februári tohto roku. Boli sme ho príležitostne jeho narodenín navštíviť. Nebol už tým živým, všetkým obodrujúcim domácim pánom, na ktorého sme boli privyknutí. Hneď druhý deň uľahnul. Hviezdoslav onemocnel po zapálení pľúc na ťažký srdcový neduh.“
Od začiatku roku 1920 Hviezdoslav prechorieval. Letné mesiace trávil v ľubochnianskych kúpeľoch. Hľadal poľahčenie aj v Luhačoviciach a odišiel sa liečiť do pražského sanatória na Podolí. Napokon prišiel domov, aby „medzi svojimi drahými oravskými vrchmi, ktoré na neho dosaváď väčšieho priateľa nemali, vydal svoju dušu. Všetka lekárska veda - liečili ho znamenití profesori Pelnař z Prahy a Hynek z Bratislavy - nevedela zamedziť pokrok slabnutia jeho srdca. Keď prišiel z Luhačovíc, vládal ešte chodiť, avšak okruh jeho pohybovania sa v dome stále menšil.“
Dokým nemoc nepremohla jeho sily telesné, bola aj jeho duša, zaujímajúca sa o všetko. „Do poslednej chvíle ho zaujímala domácnosť a zaujímali ho v ostatné časy zvlášť oživené udalosti týkajúce sa našej vlasti… Hviezdoslav trpezlivo znášal svoj ťažký stav a často dojemnými slovami vyslovoval svoje uznanie, svoju vrelú vďaku za každú, dľa neho vždy preháňanú láskavosť… Veru obdivuhodná bola sila ducha jeho, že aj medzi týmito útrapami našiel nezriedka slová, ktoré zvonili svojím bývalým zvukom.“
„Posledný deň odpoludnia veľmi upadol. Odpoludnia nevládal viac vstať, aby šiel do svojho verného fotela. Jeho duševné sily tiež utratili svoju silu, avšak vládal ešte srdečne privítať prof. Pražáka, ktorý ho prišiel navštíviť. Bol by rád s ním pozhovárať, i odložil dohovor na nasledovný deň, keď mu bude lepšie. Noc strávil v tichosti. Okolo piatej ráno začal ťažko vydychovať a o 2 minúty pred pol šiestou odišiel jeho duch do nekonečného všehomíru.“
Pavol Országh Hviezdoslav umrel včasráno 8. novembra 1921 vo svojom byte v Dolnom Kubíne. Pohreb určili na nedeľu 13. novembra, aby sa na ňom mohlo zúčastniť čo najviac oravského ľudu. Autentické svedectvo Hviezdoslavovho lekára má aj po sto rokoch veľmi emotívny náboj, zvlášť riadky opisujúce posledné chvíle pozemskej púte básnika, prekladateľa, dramatika a advokáta.
Odkaz Hviezdoslava a miesta spojené s jeho menom
V roku 1909 pri príležitosti 60-tych narodenín básnika usporiadali martinskí ochotníci slávnostný večierok, ktorého vrcholom bola dramatizácia „Hájnikovej ženy“. 5. augusta 1919 sa Hviezdoslav osobne zúčastnil na valnom zhromaždení znovuobnovenej Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, kde pred mnohotisícovým davom predniesol pozdravnú báseň pod názvom „K znovuotvoreniu Matice slovenskej“ z balkóna I. budovy Matice slovenskej. Hviezdoslav prehovoril aj na martinskom námestí. Členovia Matice slovenskej ho zvolili za jedného z jej štyroch predsedov. Ešte v ten pamätný deň v Národnej svetlici vystúpil Slovenský spevokol s Hviezdoslavovou tragédiou „Herodes a Herodias“ za autorovej osobnej účasti.
Slávnostný akt pri príležitosti 166. výročia narodenia slovenského básnika, dramatika, prekladateľa, právnika a čestného predsedu Matice slovenskej Pavla Országha Hviezdoslava sa uskutočnil aj v obci Hviezdoslavov. Predstavitelia politického a spoločenského života položili vence pri jeho pamätníku. Starosta Marek Kúdela konštatoval: „Naša obec vznikla presídlením rodín, ktoré pochádzali z Oravy. Išlo o obyvateľov z Vyšného Kubína, to bol dôvod, prečo osídlenie dostalo názov Hviezdoslavov.“ V obci sa nachádza pamätník, ktorý postavili v roku 1971. Obec Hviezdoslavov ako správna jednotka vznikla v roku 1936 zlúčením osád Vörösmajor, Józsefmajor a Németsók. Do týchto osád, ktoré sa nachádzali pôvodne v katastrálnych územiach obcí Štvrtok na Ostrove a Mierovo, boli v rámci 1. pozemkovej reformy dosídlení kolonisti - 69 rodín. Počet obyvateľov v roku 1924 bol 180, ale už v roku 1929 stúpol na 310. V kolónii Hviezdoslavov bola zriadená prvá slovenská škola na Žitnom ostrove. V roku 1938 zo 69 rodín, ktoré tu žili, bolo 21 slovenských, 18 moravských, 15 českých, 14 maďarských a jedna nemecká rodina.
Spomienkové podujatia a programy RTVS k 100. výročiu úmrtia
Množstvo programov pripravila RTVS do vysielania v deň výročia, v pondelok 8. novembra 2021, aj počas celého týždňa. „Som veľmi rád, že si Rozhlas a televízia Slovenska pripomína 100. výročie úmrtia najväčšieho slovenského básnika a génia slova Pavla Országha Hviezdoslava. Je potešiteľné, že v archívoch rozhlasu aj televízie sa nachádza dostatok veľmi kvalitných diel, ktorými si tohto velikána slovenskej literatúry môžeme pripomenúť,“ uviedla RTVS.
Programy Slovenského rozhlasu
Bohaté zastúpenie programov bolo pripravené pre poslucháčov Slovenského rozhlasu:
- Rádio Devín:
- Od 1. do 5. novembra v Čítaní na pokračovanie o 22.30 h - prvá až piata časť čítania z prózy Jany Juráňovej „Žila som s Hviezdoslavom“.
- Od 8. do 12. novembra o 6.00 h v Čítaní na pokračovanie - 5 častí čítania z korešpondencie Pavla Országha Hviezdoslava „Žena moja drahá“.
- Od 8. do 12. novembra vo Veršoch (vždy o 9:50 v Rannom ladení a o 15:50 v popoludňajšom Ladení Rádia Devín) postupne zaznejú Hviezdoslavove básne Sloboda, Za mladosťou, Zo sonetov, K vám urodzeným, veľkomožným..., Rok za rokom tečie preč, Monológ Estery z Eža Vlkolínskeho, Mesiac a Venuša, Zuzanka Hraškovie, Mňa kedy's zvádzal svet a Hájnikova žena v interpretácii Lucie Vráblicovej, Vladimíra Jedľovského, Dušana Jamricha, Ladislava Chudíka či Viery Strniskovej.
- V utorok 9. novembra o 20.00 h v Dramatickom Rádiu Devín - „Otčim“, Hviezdoslavova neveľmi známa dráma z roku 1871, ktorú zaraďujú do skupiny tzv. drám svedomia.
- V piatok 12. novembra o 17.00 h - relácia Ars litera Pavla Náthera k 100. výročiu úmrtia P. O. Hviezdoslava.
- O 21.10 h v Dramatickom Rádiu Devín - rozhlasová hra „Gábor Vlkolinský“ z roku 1975, v réžii Viery Weidlerovej.
- O 22.10 h - archívna poézia v relácii Panoráma: „Hájnikova žena“.
- Relácia Ars litera Pavla Náthera s víťazmi aktuálneho ročníka Hviezdoslavovho Kubína.
- Rádio Slovensko:
- Každý pracovný deň od 8. do 12. novembra predpoludním o 11.39 h - „Príbeh na týždeň: Hviezdoslav a Hattala“, predstavujúci osudy 2 osobností cez okrúhle výročia (200 rokov od narodenia Martina Hattalu a 100 rokov od úmrtia Hviezdoslava).
- Rádio Regina Západ:
- 10. novembra o 22.00 h - rozhlasová hra „Hájnikova žena“.
- Rádio Regina Stred:
- 8. novembra naživo prihlásenie z miest spätých so životom P. O. Hviezdoslava, reportáž spod oravskej Babej hory do Hviezdoslavovej horárne a pripomenutie jeho literárnej tvorby.
- Súťaže o knihy či vstupy do múzeí pre poslucháčov.
Televízna ponuka RTVS
Televízna ponuka k výročiu bola taktiež bohatá:
- Dvojka:
- V piatok 5. novembra o 16.30 h - špeciálna televízna Regina z banskobystrického štúdia venovaná stému výročiu úmrtia P. O. Hviezdoslava. Relácia divákov zavedie do rodiska, pod Babiu horu, do Hviezdoslavovej hájovne i do obce Hviezdoslavov pri Dunajskej Strede. Zaznela aj reportáž z finále Hviezdoslavovho Kubína a rozhovor o planétke 3980, pomenovanej na počesť Hviezdoslava.
- V pondelok 8. novembra o 10.25 h - televízna inscenácia Hviezdoslavovho eposu „Ežo Vlkolinský“.
- O 13.55 h - dokumentárna štúdia o rodokmeni inšpirátorky Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy „Potomstvo hájnikovej ženy“.
- Večer o 20.00 h - „Chvíľka poézie: Pavol Országh Hviezdoslav“ v podaní Martina Hubu.
- V utorok 9. novembra o 10.25 h - inscenácia „Gábor Vlkolinský“.
- V stredu 10. novembra o 22.10 h - diskusná relácia „Do kríža: Hviezdoslav po sto rokoch“ s hosťami prof. Jánom Zamborom, Johnom Minahane a Štefanom Bučkom.
- Vo štvrtok 11. novembra o 21.45 h - „SK dejiny: Pavol Országh Hviezdoslav - básnik a jeho doba“.
- Trojka:
- V deň výročia o 21.20 h - televízna inscenácia „Herodes a Herodias“.
Na sociálnych sieťach RTVS boli pripravené súťaže o hodnotné publikácie súvisiace s osobnosťou P. O. Hviezdoslava.
Spomienkové oslavy a služby Božie
Pri spomienke na 100. výročie od smrti Pavla Országha Hviezdoslava sa konali nedeľné služby Božie (7. novembra), ktoré v priamom prenose vysielala STV (záznam je dostupný v archíve RTVS). Kázeň predsedajúceho zborového farára Mgr. Rastislava Stančeka, PhD. bola prednesená počas priameho prenosu. Súčasťou služieb Božích bolo aj scénické podanie, ktoré stvárnil súbor s Vocal ensemble SoLa. Podvečer sa pri soche P. O. Hviezdoslava pred evanjelickým a. v. kostolom konalo matiné. Informácie o význame Múzea P. O. Hviezdoslava predniesla vedúca literárnovedného oddelenia Katarína Ileninová. Program obohatil aj rímskokatolícky spevácky zbor a vystúpenie členky Opery SND Dominiky Krčištovej s piesňou. Zaujímavé bolo aj scénické podanie Štefana Bučka, ktoré stvárnil Viliam Hriadel s hymnickou piesňou Kto za pravdu horí.
tags: #100 #vyrocie #narodenia #hviezdoslava