Viesť deti k Pánovmu stolu je pekná, ale zodpovedná úloha, pretože je to cesta k jedinečnému stretnutiu s Ježišom Kristom, ktorý sa im chce darovať ako Život. Kristus hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Čas prípravy na toto stretnutie je cestou spoznávania. Deti sú na ceste k prvému svätému prijímaniu veľmi otvorené pre Ježiša, pre Jeho život a lásku. Postupne vstupujú do osobného vzťahu k Nemu. Je to prvá láska, ktorá ich v údive a počúvaní robí jemnocitnými. Deti majú spoznať Ježiša Krista, ktorý prichádza, aby priniesol spásu, aby uzdravoval. Ježiša chceme stretnúť zmyslami i srdcom, preto počúvame o Ježišovi, ktorý lieči oči, uši, ruky, nohy, ale i srdcia ľudí.
Obdobie prípravy dieťaťa na prvé sväté prijímanie
Obdobie, v ktorom sa deti pripravujú na prvé sväté prijímanie, zvyčajne vo veku 9-10 rokov, je pre dieťa dobou relatívne príjemnou, často bez ťažkých osobných bojov a konfliktov. Deti v tomto veku sú učenlivé, ochotné získavať vedomosti a rovnako tak sú po mravnej stránke poslušné, ochotné prijímať mravné zásady a dodržiavať ich. Obdobie nevychovanosti malých detí sa skončilo a obdobie nevyrovnanosti v puberte ešte nezačalo. Deti sú poddajné a ochotne sa podrobujú autoritám, ku ktorým majú dôveru a ctia si ich. Povaha človeka je v značnej miere výsledkom výchovy, nie len vrodených dispozícií. Človek sa rodí s určitými predpokladmi, ale ich rozvinutie závisí od výchovy, od ktorej závisí, či sa dieťa stane osobnosťou. Osobnosťou je človek vtedy, keď má svoju tvár, keď nie je ľahostajný, ale má zmysel pre druhých ľudí a je pre nich hodnotou.
Nepostrádateľnou podmienkou zdravého vývoja dieťaťa je láska k nemu. Je povinnosťou všetkých, ktorí sú s deťmi v tomto veku v styku, pomôcť im budovať charakter, stať sa osobnosťou, nájsť svoje miesto v živote i vo svete, a hlavne byť naozajstne radostným človekom. Dieťa musí byť zavčasu privykané k všetkému dobrému sústavným a častým cvičením. Dôležitý je živý vzťah k Bohu a cvičenie vôle. Od začiatku školskej dochádzky sa dieťa stretáva s pojmom povinnosť. Toto obdobie je charakteristické zmyslovým vnímaním; dieťa je často neschopné abstrakcie. Preto pri katechéze treba rozprávať konkrétne, na príkladoch, nie abstraktným spôsobom. V náboženskom poučovaní by sa mali využívať udalosti zo Starého a Nového zákona, životopisy svätých, udalosti z cirkevných dejín či misií. Dieťa začína prežívať viac to, čo vidí na osobách okolo seba. Rodičia musia predchádzať dobrým príkladom a nájsť dobrých kamarátov. Deti nerozumejú prísloviam a symbolickému vyjadrovaniu skutočnosti, preto treba dôkladne vysvetliť podobenstvá na príkladoch, vychádzať z vlastných skúseností a doterajších vedomostí. Je potrebné často pripomínať dobrotu, lásku a milosrdenstvo Božie, upozorňovať na veľkosť byť kresťanom, na veľkosť tejto milosti a zodpovednosť, ktorá z toho vyplýva: „Z Jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).
Dieťa potrebuje lásku. Ak má mať dieťa rado iných, musí byť inými milované. Človek môže vyrastať len v atmosfére lásky. Dieťa potrebuje istotu, že ho rodičia majú radi, potrebuje byť akceptované a cítiť pocit bezpečia. Je potrebné ho chrániť pred škodlivými vplyvmi vonkajšieho sveta a zabezpečiť mu miesto, kde sa cíti isté a bezpečné. Keď dieťa často mení svoj pobyt, alebo sa často menia ľudia, ktorí sa oňho starajú, nevznikne uňho pocit, že je niekde doma, nepriľne k ničomu a s ničím nezrastie. Dieťa potrebuje vzor a nehatený prejav; nemôže sa zdravo vyvíjať, ak žije vo svete zákazov, obmedzení, hrozieb a trestov. V dieťati sú skryté vývojové možnosti, ktoré často ani nepoznáme, a potrebuje priestor pre ich všestranný rozvoj.
Výchovné prístupy a prostredia prípravy
Negatívne vplyvy v prostredí nás nútia vykonávať prípravu na prvé sväté prijímanie nielen v kostole, ale striedať aj domov a školu. Každý iný priestor môže byť pre dieťa cudzí a prinášať inú atmosféru, na akú sú deti zvyknuté. Atmosféra, na ktorú nie sú deti zvyknuté, môže vyvolať dojem, že to nemá vplyv na ich život, je to vytrhnuté z ich bežného života. Dieťa má byť k Ježišovi privádzané vo svete, na ktorý je zvyknuté.
Poznanie právd viery musí ísť ruka v ruke so životom viery. Náboženská výuka musí nevyhnutne obsahovať i náboženskú výchovu k viere. Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Náboženská formácia sa nemôže zveriť len kňazom a katechétom. Rodičia tu majú nenahraditeľnú úlohu, pretože výchova v rodine je úlohou, ktorú majú splniť v mene Cirkvi. Záujem rodičov o celú výchovu, ktorá sa dieťaťu dostáva, je dôležitou požiadavkou. V dobe prípravy na prvé sväté prijímanie ide o nutnosť stretnutia sa s rodičmi. Rodičovský dom je jedným z miest prípravy na sviatosti a rodina je prvým faktorom výchovy, na ktorú sa nesmie zabúdať v príprave na prijatie Eucharistie.
Spolupráca kňaza, katechétov a rodičov
Kňaz - katechéta môže uviesť rodičov do toho, ako môžu s deťmi robiť večer spytovanie svedomia, ako majú celý svoj rodinný život nasmerovať na život s Bohom. Kňaz, katechéta by nemal len hovoriť rodičom, že majú s deťmi spievať a modliť sa, ale má to s rodičmi prakticky urobiť. Môže vykonať s rodičmi spoločnú kajúcu pobožnosť, nielen ju vysvetliť, ale aj ju vykonať. V žiadnom prípade nemajú byť večery s rodičmi len čistými inštrukciami. Tretí večer s rodičmi sa môže zaoberať biblickou prípravnou lekciou na Eucharistiu. Oveľa skôr, ako na poslednom stretnutí, by mal kňaz hovoriť rodičom o príprave domácej slávnosti prvého svätého prijímania. Keď to bude robiť spolu so školou, bude to veľká pomoc. Katechéta môže pripraviť slávnostný stôl - vyzdobený kresťanskými symbolmi a poradiť matkám, čo by mohli deťom podarovať, čím sa predíde tomu, čo nemá s charakterom slávnosti nič spoločné.
Pri vyučovaní náboženstva v triede, ktoré katechéta vykonáva, môžu pokračovať negatívne prvky školskej atmosféry. Katechéta by mal byť aspoň desať minút pred začiatkom vyučovania na školskom dvore, aby mohol prehovoriť pár priateľských slov s deťmi a osviežiť tak školskú atmosféru. Potom môže ísť s deťmi do triedy a namiesto pobožného salutovania pozdraviť deti milými slovami. Modlitba nemusí byť na začiatku hodiny. Deti si môžu z času na čas vymeniť miesta alebo vybrať miesta, čo je sympatickejšie ako pevný a nemenný zasadací poriadok všedného školského dňa. Keď sa počas hodiny nebude písať, lavice môžu byť uložené stranou a stoličky poukladané do kruhu, čo je možné pri menšom počte žiakov.
V triede, kde vládne pozitívna atmosféra, sa hneď cíti, že ju vytvára mnoho vecí, ktoré vplývajú na svet detí. Naše správanie je vzorom pre deti; máme vydávať živé svedectvo, sme najdôležitejším ilustračným materiálom. Poriadok a pravidelnosť deti vnímajú ako potrebu; neporiadok a nepravidelnosť ich mätie.
Metódy a formy vyučovania
Vlastná činnosť detí má prednosť pred prednáškou katechétu. To sa musí zohľadňovať už pri reči katechétu. Keď hovorí príliš rýchlo, menšie dieťa nestačí počúvať, prijímať, premýšľať a preložiť si to do konkrétneho života. Po troch až štyroch súvislých vetách by mal urobiť krátku prestávku na zamyslenie. Čím môžu deti prispieť k vyučovaniu samé, to im nesmie katechéta odňať. Namiesto toho, aby sa katechéta spýtal, ako sa správa rodina pri stole, môže položiť otázku typu: „Prečo musí Peter dnes jesť sám pri malom stole?“ Deti potom rozprávajú o negatívnych príkladoch, ako napríklad vyrušovanie pri stole. Sedenie v kruhu má pri takýchto rozhovoroch výhodu, pretože deti na seba vidia.
Činnosť detí nespočíva len v počúvaní a rozprávaní. Pre menšie deti písanie znamená veľkú námahu; ich spôsob vyjadrenia je maľovanie alebo kreslenie. Maľovanie či kreslenie, hoci by trvalo aj 15 minút, nie je stratený čas. K primeranej detskej forme činnosti patrí v neposlednom rade spev detských piesní, ktoré katechéta starostlivo vyberá. Piesne, ktoré sa budú spievať pri slávnosti prvého svätého prijímania, sa nesmú násilne učiť tesne pred ňou. Nielen piesne, ale aj odpovede, ktoré budú spievať a hovoriť pri slávnosti, sa môžu učiť spôsobom rytmického rozprávania, kde hlavné slovo bude zdôraznené tlesknutím alebo zvukom triangla. Text má byť vyslovený pekne a zreteľne.
Zohľadnenie únavy a nepreťaženie
Únava je faktor, ktorý treba brať do úvahy. Všetko, čo je počas únavy deťom predkladané, je stratené. Keď katechéta vynucuje intenzívnu činnosť napomínaním, trestom alebo nútením, dostavuje sa nechuť a negatívne pocity. Vtedy sa dosiahne opak toho, čo sa má dosiahnuť: namiesto rastúcej lásky k Ježišovi a vzťahu k Bohu, vzniká komplex antipatie voči všetkému, čo sa týka Ježiša, sviatostí, Cirkvi a Boha. Nábožensky preťažené deti môžu byť skôr zlými kresťanmi ako nepreťažené. Prvé prerušenie hodiny by malo byť zvyčajne po 15 až 18 minútach. Katechéta môže s deťmi zahrať pri otvorenom okne nejakú pohybovú hru. Na oživenie pozornosti sa neodporúča hrať biblickú hru. Zaspievanie piesní s rytmickým pohybom alebo sprevádzané na hudobnom nástroji môže poslúžiť ako oživenie hodiny.
Príprava k sviatostiam je cestou k Ježišovi, nie k sviatosti ako liturgickému úkonu, nie ku kresťanskej povinnosti, k mesačnej spovedi a sv. prijímaniu, skrátka, nie navonok zbožnej veci. K Pánovi prichádzame ako ľudia. Cesta dieťaťa k Ježišovi nie je teda cestou vedomostí o sviatostiach. Preto má byť učenie naspamäť v príprave na prvé sväté prijímanie obmedzené na najmenšiu mieru. Katechéta sa má oslobodiť od myšlienky, že vyučovanie malo úspech len vtedy, keď sa deti naučili niečo naspamäť. K stretnutiu s Kristom došlo na hodine vtedy, keď boli deti zo srdca dojaté, keď sa s oddanosťou modlili alebo s radosťou zaspievali Pánovi pieseň chvály. Ak sa rozhodli niečo dobré vykonať a cvičili sa v láske, alebo v voľnom rozhovore vyjadrovali svoje zážitky a skúsenosti a vedeli ich viesť do sveta náboženstva, keď v aktívnom tichu odovzdali Bohu svoje starosti, a nakoniec, ak sa podarilo, že deti idú rady k sviatosti pokoja a odpustenia, že si vážia a učia sa milovať slávnosť sv. Keď sa katechéta na konci prípravy k sviatostiam pýta: „Čo vedia deti naspamäť?“, „Čo vedia o tom povedať?“, „Čo by som im mohol vyčítať?“ Teda či sú schopné alebo nie sú schopné „úspešne prijať sviatosti“, pýta sa zle.
Pojem milosti a sviatostí pre deti
Pojem milosti by sa nemal deťom predstavovať pomocou vecných pojmov, napr. ako zlatá hodnota v duši, ktorú strácame smrteľným hriechom, alebo ako lampa, ktorou prechádza elektrický prúd. Sviatosti sa nemajú predstavovať príliš hmotne ako nástroje, ale skôr ako stretnutie dvoch bytostí. Prijať sviatosť znamená stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý žije stále vo svojej Cirkvi. Každá lekcia o sviatostiach a o milosti je tvrdým orieškom. Analógiu pre sviatosti môžeme nájsť len v skúsenostiach, ktoré už deti prežili. Každé dieťa vie, že obyčajným znamením, gestom, slovom sa môže zmieriť s mamičkou, nadviazať priateľstvo a podobne.
Prvá svätá spoveď a prvé sväté prijímanie
Je škoda, že u mnohých detí prvé sväté prijímanie s Kristom vo sviatosti lásky, v Eucharistii, je sprevádzané veľkým strachom a úzkosťou z prvej spovede. Z liturgického hľadiska je to najťažšia sviatosť, má veľmi jednoduchý obrad a jej spoločenský charakter je veľmi skrytý. Preto je potrebné viesť dieťa k správnej liturgickej forme tejto sviatosti, aby sa nestala len obyčajným vypočítavaním hriechov. V nej môžeme vidieť návrat k Bohu, čo v sebe zahrňuje odlúčenie od všetkého, čo nie je Boh. Z Biblie vyplýva fakt, že hriech nás robí chorými a slabými. U detí môžeme vzbudiť vedomie, že svojimi hriechmi, i tými najtajnejšími, oslabujeme telo Cirkvi, ktorého sme členmi.
Sviatosť zmierenia netreba predstavovať tak, akoby jej jediným cieľom bolo odpustenie hriechov. Má nás tiež spojiť s nebeským Otcom, urobiť nás jeho lepšími deťmi prostredníctvom udelenej milosti. Vo výuke o sviatosti zmierenia pre prvoprijímajúcich netreba preberať viac, ako sa vyžaduje k platnosti sviatosti. Niekoľko lekcií stačí. Sviatosť zmierenia je sviatosťou radosti a nie strachu. Netreba deťom zdôrazňovať peklo, ale hovoriť o pozitívnej hodnote sviatosti zmierenia. Nerobiť deťom príliš zložité schémy spytovania svedomia. Dieťa v tomto období ešte neobjavilo vlastnú povahu hriechu, jeho osobný charakter. Keď ho vyzveme, aby sa zahľadelo do svojho vnútra a skúmalo svoju minulosť, nájde tam len veľmi málo. Čím menej sa zahľadí do seba, tým je schopnejšie vidieť Boha. Toto však neznamená úplné zredukovanie spytovania svedomia pre tieto deti, ide len o prispôsobenie sa ich mentalite. Rodičov treba upozorniť, aby neprenášali na mravnú úroveň chyby a malé priestupky detí tohto veku typu: „Pán Ježiš sa na teba rozhneval“, „urazil si Krista Pána“, „musíš sa vyspovedať“ - dieťa vôbec nevidí vzťah.
Prvá svätá spoveď môže zahŕňať nasledujúce kroky:
1. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Začneš: Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče, že som od poslednej svätej spovede spáchal/a/ tieto hriechy.
2. Môžeš sa predstaviť: meno, koľko máš rokov a kedy si sa naposledy spovedal/a/.
3. Povieš slová ľútosti: Bože môj, celým srdcom ťa milujem a preto veľmi ľutujem, že som ťa hriechmi urazil/a/. Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť.
4. Kňaz ti dá rozhrešenie: …a ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
5. Odpovieš.
Základné predpoklady a obsah prípravy
Prvé sväté prijímanie je pre každého veriaceho zavŕšením úvodnej fázy uvedenia do života náboženského spoločenstva. Aby sa stal jeho plnohodnotným členom, musí spĺňať určité predpoklady a preukázať stupeň duchovnej zrelosti, ktorá vyžaduje prípravu. Vo všeobecnosti sa naň deti zvyknú pripravovať počas tretieho ročníka základnej školy, teda vo veku 8 až 9 rokov, avšak rozhodujúcim faktorom by mala byť určitá samostatnosť v uvažovaní a rozhodovaní dieťaťa.
Primárna zodpovednosť za prípravu leží na pleciach kňaza a rodičov. Rodičia sa už pri krste zaviazali, že budú dieťa viesť ku kresťanskému životu, a teraz nastal čas, kedy by mu mali vysvetliť zmysel a význam aktu Eucharistie a zdôrazniť, prečo sa na túto slávnosť treba zodpovedne pripravovať už niekoľko mesiacov vopred. V mnohých farnostiach sa usporadúvajú špeciálne stretnutia venované rodičom, kde kňaz objasní ich úlohu v príprave na sviatosť i vo výchove všeobecne.
Vedomostná a praktická časť prípravy
Teoretické vedomosti dieťa nadobúda najmä na náboženskej výchove v škole, ale prispieť k ich hlbšiemu absorbovaniu môžu aj rodičia. Praktickou časťou je hlavne účasť na svätých omšiach, kde rodičia môžu byť aktívnym príkladom vzorných kresťanov. Dôležité je, aby dieťa s blížiacim sa termínom prvého svätého prijímania absolvovalo prvú svätú spoveď, pričom väčšina farností odporúča účasť rodičov aj pri tomto akte.
Obsah teoretickej prípravy
K elementárnym poznatkom patrí ovládanie troch základných modlitieb: Otčenáš, Zdravas Mária a Sláva Otcu, ako aj porozumenie tomu, že modlitba je rozhovorom s Bohom. Apoštolské vyznanie viery „Verím v Boha“ by malo takisto patriť do repertoára mladého adepta kresťanskej viery.
Desatoro Božích prikázaní, ako zhustený etický kódex kresťanstva, je fundamentálnym predpokladom pre plnohodnotný život v súlade s vekom overenou morálkou. Pätoro cirkevných prikázaní - popisujúce záväzky k dodržiavaniu disciplíny pri svätení sviatkov, účasti na omšiach a podpore Rímskokatolíckej cirkvi - je dôležitým východiskovým bodom pre aktívnu participáciu v cirkevnej komunite.
S tým súvisí aj znalosť siedmich sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav (kňazstvo) a manželstvo. V tomto kontexte je potrebné oboznámiť sa aj s priebehom svätej omše, pozostávajúcej z Bohoslužby slova a Bohoslužby obety, a s postupom pri spovedi (spytovanie svedomia, trpezlivosť v rade pred spovednicou, konverzácia počas spovede, prejavenie ľútosti a akt rozhrešenia).
Vedomostné oblasti, s ktorými by sa malo dieťa pred prvým prijímaním dôverne oboznámiť, tvoria jadro jeho neskoršieho duchovného života v kresťanskom spoločenstve. Aj napriek tomu, že väčšinu spomínaného sa je nutné naučiť naspamäť, nejde len o dogmatické memorovanie. Funkčné porozumenie by malo sprevádzať celý proces učenia. To spočíva v spájaní si súvislostí a významov biblickej náuky s praktickým životom, čo sa najlepšie dosiahne kladením vhodných otázok smerom k dieťaťu. Rodičia sa ho môžu napríklad spytovať, ako rozumie významu slova Boh, čo si pod ním predstavuje, a následne podať ich vlastné vysvetlenie.
Praktická príprava
V rámci praktickej prípravy sa dieťa začne postupne aktívne zapájať do kresťanských ceremónií a zúčastňovať na dianí v náboženskej obci. Ideálnym štartom sú nedeľné omše, počas ktorých nadobudne pocit autentického zážitku z religiózneho obradu a ľahšie si ho spojí s teoretickým popisom. Dieťa si vypočuje kázeň, zažije atmosféru v kostole, spozná jeho jednotlivé časti a zoznámi sa s ostatnými veriacimi z farnosti. Po niekoľkých návštevách si zvykne na pravidelnosť bohoslužieb a zbaví sa prípadných obáv či rozpakov plynúcich z pohybu v dovtedy neznámom prostredí.
Inou vhodnou formou, ako v deťoch vzbudiť pocit kresťanskej spolupatričnosti, je zúčastniť sa na kurze prípravy na prvé sväté prijímanie organizovanom farnosťou. Tam im v skupine všetko potrebné vysvetlia katechéti a vďaka pravidelnému styku s rovesníkmi získajú prvú skúsenosť s fungovaním náboženského spoločenstva. V prípade, že farnosť kurz neorganizuje, môžu sa jeho organizácie ujať rodičia a pravidelné stretnutia s katechétmi naplánovať sami.
Spolu s deťmi sa počas roka pripravujeme na prijatie Eucharistie. Stretávame sa na hodinách náboženskej výchovy. Najvzácnejšieho Hosťa spoznávame aj cez spoločenstvo viery a slávenie liturgie. Prvé sväté prijímanie sa, žiaľ, pre niektoré deti stáva zároveň posledným. Povzbudzujeme rodiny prvoprijímajúcich, aby využili príležitosť a spoločne s deťmi vykonali pobožnosť deviatich prvých piatkov s prijatím Eucharistie a predchádzajúcou sviatosťou zmierenia. Dvanásť veľkých prisľúbení dal Ježiš tým, ktorí si vykonajú pobožnosť deviatich prvých piatkov. Teda deväť mesiacov po sebe prijmú Eucharistiu na prvý piatok v mesiaci. Najväčším prisľúbením je, že v hodine smrti bude Ježiš pri tom, kto si pobožnosť dobre vykoná aspoň raz v živote. Ak prerušíme deväťmesačnú pobožnosť, je lepšie začať ju odznova. Keďže sme slabí ľudia a nemáme istotu, či sme podmienky naozaj verne zachovali, možno si túto pobožnosť vykonať v živote aj viackrát. Počet deväť nie je nijakou mágiou, ale umožňuje, aby sa niekto naučil verne pristupovať k sv. prijímaniu.
Dôležitým momentom je tiež neformálne stretnutie s kňazom, ktorý bude pri prvom svätom prijímaní slúžiť.
tags: #1 #svate #prijimanie #rimsko