V novembri si Katolícka cirkev pripomína dva významné sviatky. Prvý z nich, 1. novembra, je slávnosť Všetkých svätých. Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie, čo z neho robí deň radosti, a nie strachu. Pre veriacich, ktorí spájajú svoju smrť s Ježišovou smrťou, umieraním prechádzajú do večného života. Apoštol Pavol v liste Rimanom napísal: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“ Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom slávnosti Všetkých svätých.
Cirkev ako spoločenstvo svätých
Cirkev je podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi spoločenstvom svätých osôb. Existuje v troch stavoch: putujúca (bojujúca), očisťujúca sa (trpiaca), a oslávená (víťazná, blažená). Všetci totiž - či živí alebo už zosnulí - tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. Podľa stálej viery sa ich vzájomné spojenie upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách. Svätý apoštol Pavol skutočnosť osobného spoločenstva s Kristom a v Kristovi vyjadril symbolicky pojmom telo, kde Kristus je hlava a veriaci ľudia sú jeho údy - bunky. Cirkev učí a vyhlásila za dogmu, že „existuje spoločenstvo svätých osôb.“ Spoločenstvo svätých, tajomné Kristovo telo, sa skladá podľa cirkevného učenia z ľudí aj z anjelov, ktorí nie sú zatratení.
Úcta a vzývanie svätých
Dogmou tiež je, že „Svätých treba uctievať a vzývať.“ Úcta (česť, rešpekt) k človeku je žiadosťou samotného Boha, ktorý prikázal „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ Úcta k svätým ľuďom má tiež biblický základ. Apoštol Pavol v liste Korinťanom píše: „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.“ Polykarp v 2. storočí napísal: „Kristovi sa klaniame, lebo je Boží Syn; pokiaľ ide o mučeníkov, tých milujeme ako učeníkov a nasledovníkov Pána a to je aj správne pre ich nenapodobiteľnú oddanosť svojmu Kráľovi a Majstrovi; kiež by sme aj my mohli byť ich spoločníkmi a spoluúčeníkmi.“
Historický vývoj Sviatku Všetkých svätých
Korene sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia. Vo Východnej cirkvi sa už vtedy slávila spomienka na všetkých tých, ktorí položili svoj život pre vieru. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých. V Západnej Cirkvi sa datuje vznik spomienky na všetkých svätých na začiatok 7. storočia.
Zasvätenie Pantheónu v Ríme
Prvá zmienka o sviatku podobného charakteru pochádza zo 4. storočia z hymny Efréma Sýrskeho, v ktorej píše o oslavovaní mučeníkov z Edessy - toto oslavovanie pripadalo na 13. mája. Slávnosť Všetkých svätých sa prvýkrát slávila v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od byzantského cisára Fokasa bývalý pohanský Chrám všetkých bohov, tzv. Pantheón, a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkom. Tento chrám bol vystavaný v roku 25 pred Kristom za vlády cisára Oktaviána Augusta a pohania ho zasvätili všetkým bohom. Je to div slávneho rímskeho staviteľstva - chrám je okrúhly, bez okien, bez pilierov a bez stĺpov. Svetlo sa doň dostáva len zhora, kde je okrúhly nezasklený otvor o priemere 8,85 m. Voda, ktorá naprší dnu, je odvádzaná kanalizáciou, ktorá je zabudovaná do podlahy. Chrám má rovnaký priemer i výšku - 43,29 m. Oproti vchodu stál oltár najvyššieho rímskeho boha Jupitera a po stranách boli oltáre a sochy ostatných rímskych bohov. Postupne, ako kresťanstvo zapúšťalo korene v Ríme, rúcali sa pohanské chrámy a oltáre. Jediný Pantheón zostal ako posledný, zachovali ho ako kultúrnu pamiatku. Deň pred spomínanou posviackou doviezli na osemnástich nádherne vyzdobených vozoch do tohto chrámu množstvo relikvií svätých mučeníkov a uložili ich do skriniek.
Zmena dátumu na 1. novembra a rozšírenie sviatku
Neskôr pápež Gregor III. (731-741) vystaval v chráme sv. Petra vo Vatikáne kaplnku k úcte všetkých svätých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých. Spolu s biskupmi nariadil, aby sa slávnosť uctievania všetkých svätých slávila v Ríme 1. novembra. Veriaci si tak začali pripomínať, že je mnoho svätých, ktorí počas roka nemajú svoj sviatok. Ich spoločná oslava tak začala spadať na 1. november.
Sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) sa začal sláviť v 8. storočí najprv v Írsku, potom v Anglicku. O sto rokov neskôr, pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev. Všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v roku 1549. „Mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší,“ uviedla etnologička Margita Jágerová.
Sviatok Všetkých svätých je štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja v mnohých krajinách, najmä krajinách Západu ako Francúzsko, Rakúsko, Belgicko aj Slovensko. Oslavuje sa ale aj v niektorých afrických krajinách.
Sviatok Všetkých svätých vs. Dušičky - aký je rozdiel?
Sviatok Všetkých svätých a Dušičky sú dva dni, ktoré sa úzko viažu k spomienke na zosnulých, no každý z nich má svoj špecifický význam a tradície. Hoci oba dni veriaci často spájajú návštevou cintorínov a modlitbami za tých, ktorí nás opustili, Sviatok všetkých svätých (1. november) a Dušičky (2. november) majú odlišnú symboliku a zameranie.
Sviatok Všetkých svätých (1. november)
Sviatok Všetkých svätých je dňom, keď katolícka cirkev oslavuje všetkých svätých - známych aj neznámych, ktorí dosiahli večný pokoj a spojenie s Bohom. Tento sviatok pripomína všetkých, ktorí v živote prejavili príkladnú vieru a lásku, dosiahli spásu a stali sa vzorom pre veriacich. Cieľom sviatku je uctievať svätcov a vyjadriť vďaku za ich príklad a prítomnosť v živote cirkvi. Sviatok Všetkých svätých je pre katolíkov dňom radosti a nádeje, oslavuje víťazstvo svätých nad smrťou a ich vstup do večného života. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých. Sviatok má pre veriacich aj duchovný význam, ktorý sa sústreďuje na nádej vo večný život.
Dušičky (2. november) - Pamiatka zosnulých
Deň po Sviatku všetkých svätých, teda 2. novembra, sa slávi „Pamiatka zosnulých“, ľudovo známa ako Dušičky. Tento deň je venovaný modlitbám za duše zosnulých, ktorí ešte potrebujú očistenie predtým, než dosiahnu večný pokoj. Dušičky sú dňom, kedy sa veriaci modlia za tých, ktorí sa ešte nachádzajú v očistci a potrebujú duchovnú pomoc, aby mohli dosiahnuť nebo. Dušičky sú dňom spomienky na rodinu, priateľov a všetkých verných zosnulých. Je to čas, kedy si ľudia pripomínajú zosnulých blízkych a modlia sa za ich duše, aby našli večný pokoj.
Spoločné a odlišné prvky
- Spoločné prvky: Oba dni sú spojené s návštevou cintorínov, úpravou hrobov, zapaľovaním sviečok a položením kvetov na hroby blízkych. Sviečky a kvety symbolizujú nádej na večný život a pripomínajú, že zosnulí zostávajú v mysliach a srdciach svojich blízkych.
- Odlišné prvky: Sviatok Všetkých svätých je venovaný tým, ktorí už dosiahli večný život, zatiaľ čo Dušičky sú venované modlitbám za tých, ktorí ešte potrebujú očistenie. Sviatok Všetkých svätých oslavuje víťazstvo svätcov nad smrťou a ich spojenie s Bohom, kým Dušičky sú dňom spomienky a modlitieb za duše v očistci.
Tradície a zvyky spojené so sviatkami
V mnohých európskych krajinách vrátane Slovenska sa za stáročia ustálil zvyk, že ľudia na sviatok Všetkých svätých a na Pamiatku zosnulých navštevujú a upravujú hroby zosnulých príbuzných, prinášajú kvety a zapaľujú sviečky a svietniky. Sviečky, ktoré sa počas týchto dní zapaľujú na hroboch, sú hlavným symbolom nádeje a svetla pre duše zosnulých. Ich plamene predstavujú večné svetlo a nádej na spásu.
Pamiatka zosnulých sa vyvinula v stredoveku, keď v roku 998 mnísi benediktíni vo francúzskom opátstve v Cluny zvonili na kostolných zvonoch na počesť svojich zosnulých bratov. Tento zvyk sa v priebehu 11. storočia rozšíril v celej západnej cirkvi. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
V minulosti boli hroby na vidieku veľmi jednoduché. Na jeseň sa prikrývali čečinou a dávala sa tam jedna až dve sviečky. Mešťania a šľachtici si budovali mohutnejšie hroby a aj ich výzdoba bola bohatšia. V niektorých regiónoch Uhorska sa v minulosti zvonilo zosnulým v rodine. Do polovice 20. storočia existovala aj predstava, že ak zosnulému neprinesú ku hrobu jedlo, bude celý rok plakať od hladu, a tak ľudia prinášali k hrobom obľúbené jedlá mŕtveho alebo symbolický chlieb, maslo, pálenku, či víno.
Súvislosť s keltským sviatkom Samhain
Sviatok Všetkých svätých je vlastným sviatkom rímskokatolíckej cirkvi, ktorý v priebehu dejín súvisel aj so starodávnym keltským pohanským sviatkom Samhain, ktorý bol v ranom kresťanstve pokresťančený. Samhain bol pre keltské národy pohanský sviatok, znamenal začiatok keltského Nového roka, ktorý sa slávil 1. novembra. Už v tejto keltskej tradícii mali ľudia vo zvyku navštevovať cintoríny, zdobiť hrobky a páliť sviece.
Sviatok ako deň pracovného pokoja
Od roku 1994 je 1. november na Slovensku dňom pracovného pokoja. Cirkev a veriaci si v tento deň spomínajú na príbuzných, ale aj na predkov a modlia sa ku svätým. Je to obdobie, keď sa rodiny stretávajú a delia sa o spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nimi. Obdobie Sviatku všetkých svätých a Dušičiek nám poskytuje príležitosť pozastaviť sa v našom hektickom živote, venovať čas spomienkam na tých, ktorí nás predišli, a zamyslieť sa nad vlastným vzťahom k životu a smrti.
Protestantské cirkvi a spomienka na zosnulých
Etnologička Margita Jágerová uviedla, že protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani Sviatok Všetkých svätých. V cirkevných kalendáriách však majú zaradenú Pamiatku zosnulých. Pripomenula, že pre protestantov je jedným z najvýznamnejších sviatkov 31. október - Deň reformácie z roku 1517. Ten slávia v kostoloch, pričom v rámci obradov spomínajú na zosnulých. Čítajú sa zoznamy všetkých, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok. Z hľadiska tradičných obyčajov sa veľmi dlho protestantské cirkvi stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za vyslovene katolícky zvyk, pričom tieto predstavy a nepraktizovanie zapaľovania sviečok sa dodržiavali v ich prostredí ešte do 90. rokov 20. storočia.