Táto informácia prináša komplexný pohľad na africký štát Pobrežie Slonoviny a zároveň približuje históriu a význam medzinárodného Sviatku práce 1. mája. Hoci tieto témy na prvý pohľad nesúvisia, cieľom je poskytnúť ucelený prehľad o oboch, pričom v kontexte Pobrežia Slonoviny sú zdôraznené jeho geografické, historické, ekonomické a politické aspekty.
Pobrežie Slonoviny (Côte d’Ivoire): Základné Informácie a Vývoj
Pobrežie Slonoviny (nespisovne alebo staršie [do roku 1962]: Pobrežie slonoviny; nespisovne: Côte d’Ivoire; fr. Côte d’Ivoire [kotdivuár]), s dlhým tvarom Republika Pobrežia Slonoviny, je štát v Afrike. Nachádza sa v západnej Afrike na pobreží Guinejského zálivu.
Geografia a prírodné podmienky
Od rovinatého pobrežia s lagúnami a rozsiahlejšími nížinami na juhovýchode sa terén mierne dvíha smerom k severu. Južnú tretinu krajiny pôvodne pokrýval tropický les, ktorý bol z veľkej časti vyrúbaný pre plantáže. V lesoch sa ťaží cenné tropické drevo. Riedko osídlenú severnú plošinu pokrýva trávnatá savana. Do západnej časti zasahujú výbežky Guinejskej vysočiny s najvyšším bodom v trojhraničnom masíve Nimba na hraniciach s Guineou a Libériou. Typickou faunou krajiny sú opice, slony a trpasličie hrochy.
História a cesta k nezávislosti
O histórii územia pred rokom 1460, kedy sem dorazili Portugalci, nie je veľa informácií. Krajina na rozdiel od susednej Ghany príliš netrpela obchodom s otrokmi. Pobrežie kontrolovali Francúzi, no do vnútrozemia začali prenikať až v druhej polovici 19. storočia a kontrolovať ho začali až na konci storočia. Francúzski prisťahovalci sa zamerali hlavne na pestovanie kávovníka, kakaovníkov a olejných paliem, ktorých plantáže vysádzali vo veľkom.
Získaním nezávislosti od Francúzska v roku 1960 sa začali nové dejiny krajiny. Ústrednou postavou bol Félix Houphouët-Boigny, ktorý sa stal prvým prezidentom. Za úspechmi stála spolupráca s Francúzskom, ktorého inžinieri, učitelia a poradcovia v krajine zostali aj po nadobudnutí nezávislosti. Felix Houphouët-Boigny zjednotil krajinu a hoci vládol autoritársky, udržal v zemi rast a prosperitu. Nezávislá tlač neexistovala a povolená bola jediná politická strana. Oficiálnym hlavným mestom je od roku 1983 Yamoussoukro, napriek tomu zostáva Abidjan administratívnym, hospodárskym i kultúrnym centrom a väčšina krajín má svoje ambasády práve tam.
Ekonomika a obyvateľstvo
Pobrežie Slonoviny sa stalo tretím najväčším producentom kávy a najväčším producentom kakaa. V poľnohospodárstve pracuje viac ako polovica obyvateľstva a hlavnými vývoznými plodinami sú kakao, káva a palmový olej. Pre domácu spotrebu sa pestuje cukrová trstina, kasava, ryža, banány, kukurice a kokosová palma. Veľmi významná je ťažba dreva a rozvíja sa i rybolov. Z nerastných surovín sa ťažia diamanty, ropa a zemný plyn. Obyvateľstvo Pobrežia Slonoviny tvorí niekoľko etnických skupín, ktoré podľa odhadov hovoria 65 jazykmi.
Politické výzvy a občianske konflikty
Začiatkom 80. rokov pod vplyvom hospodárskej krízy klesali ceny komodít a začal stúpať zahraničný dlh. Začala stúpať kriminalita a nespokojnosť obyvateľov, rovnako korupcia. Vďaka dobrým vzťahom medzi kmeňmi i hlavnými náboženskými skupinami - kresťanmi a moslimami, prúdilo do krajiny množstvo prisťahovalcov z okolitých štátov. Ekonomická kríza v 80. a 90. rokoch vyhrotila spory náboženských skupín, miestnym obyvateľstvom a imigrantmi.
Výsledkom nepokojov bol puč v roku 1999, po ktorom síce nasledovali slobodné voľby, ale roztržke medzi moslimským severom a kresťanským juhom sa už nepodarilo zabrániť. Konflikt medzi vládnymi silami a povstalcami sa naplno rozhorel 19. septembra 2002. V roku 2003 bola do Pobrežia Slonoviny vyslaná politická misia OSN (MINUCI), ktorá mala dohliadať na dodržiavanie dohody z januára toho roku (tzv. Dohoda Linas-Marcoussis podpísaná v Paríži). 27. februára 2004 bola rezolúciou 1528 vytvorená misia UNOCI, ktorá MINUCI nahradila.
V jeseni 2010 prebehli prezidentské voľby, ktoré skončili víťazstvom Alassane Quattaru, ktorého víťazstvo však odmietol uznať už bývalý prezident Laurent Gbagbo. Ústavný súd následne zmenil výsledky volieb v jeho prospech. Quattara bol však uznaný medzinárodným spoločenstvom na čele s OSN za právoplatného víťaza volieb a novú hlavu štátu. Došlo k stretom medzi zástancami oboch politikov a Rada bezpečnosti OSN schválila 30. marca 2011 rezolúciu, ktorá zavádza sankcie proti Gbagbovi. Ešte v ten istý deň obsadili sily prezidenta Quattaru hlavné mesto Yamoussoukro a 31. marca 2011 aj prístav San Pedro a predmestie Abidjanu. Vojaci obkľúčili Gbagbu v jeho prezidentskom paláci a 10. apríla zajali. Prezidentské voľby sa konali v jeseni 2010 a novým prezidentom bol zvolený Alassane Ouattara, ktorého uznala i OSN.
Medzinárodný deň mierových síl OSN
História a význam Sviatku práce 1. mája
Pôvod a šírenie sviatku
Zakladajúci kongres II. Internacionály v Paríži v roku 1889 stanovil **1. máj** za medzinárodný **Sviatok práce**. Bolo to na pamiatku protestu chicagských robotníkov z 1.-3. mája 1886. V tom čase v USA vstúpilo do štrajku až 350 000 robotníkov z 11 000 závodov za osemhodinový pracovný čas.
Na rozhodnutie účastníkov ustanovujúceho zjazdu II. Internacionály zapôsobila aj krvavá dohra prvomájového štrajku v Chicagu, keď polícia 3. mája zasiahla proti demonštrantom. Tento sviatok sa viaže k udalosti, ktorá sa udiala pred 137-imi rokmi v Chicagu, kde miestni robotníci vyšli do ulíc za kratší pracovný čas. Keď v máji 1886 vyšlo do ulíc v Spojených štátoch amerických viac ako 300 000 zamestnancov, žiadali v prvom rade kratší - osemhodinový pracovný čas. Vo fabrikách totiž denne trávili až 16 hodín. V tom čase v USA vrcholil tzv. Pozlátený vek, charakterizovaný výraznými sociálnymi nerovnosťami, kde na jednej strane figuroval neskutočný luxus, na strane druhej obrovská bieda. Centrom protestov sa vtedy stalo Chicago, kde trojdňový štrajk robotníkov prerástol do nepokojov, pri ktorých prišlo - po zásahu polície - o život 6 ľudí a 50 z nich skončilo s ťažkými zraneniami. Sviatok práce sa v súčasnosti oslavuje vo viac ako 80 krajinách sveta.
Medzinárodné oslavy a náboženský aspekt
Prvýkrát sa **1. máj** oslavoval v roku 1890 v Rakúsko-Uhorsku vrátane Čiech, v Belgicku, Dánsku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Švédsku, Švajčiarsku, USA a ďalších krajinách. Na Britských ostrovoch sa oslavoval až 4. mája, a v roku 1890 to bolo v nedeľu 4. mája. V roku 1891 sa uskutočňovali robotnícke zhromaždenia aj v Petrohrade. Od roku 1892 sa stal 1. máj dňom bojových akcií za práva pracujúcich i pre robotníkov ruských miest.
V bývalom Sovietskom zväze predstavitelia vedenia krajiny a komunistickej strany naposledy stáli na tribúne Mauzólea V.I. Lenina v Moskve 1. mája 1990. V Ruskej federácii od roku 1992 sviatok Prvý máj dostal nový názov - **Sviatok jari a práce** -, ktorý nahradil názov Pervomaj, používaný predtým od konca 19. storočia. Zatiaľ čo v Európe sa oslava 1. mája ujala, v USA sa táto tradícia nevytvorila. Dňom práce je tam prvý septembrový pondelok (Labor Day), rovnako tak aj v Kanade. V Japonsku sa Deň vďaky práci pripomína 23. novembra.
Tento deň má však aj cirkevný rozmer. Na Sviatok práce si veriaci katolíckej cirkvi pripomínajú sviatok **sv. Jozefa robotníka**, patróna pracujúcich. Pre katolíkov je 1. máj dňom liturgickej spomienky sv. Jozefa robotníka. Kňazi v kázňach spravidla pripomínajú význam a hodnotu práce, prostredníctvom ktorej človek napĺňa Božiu výzvu o využívaní darov zeme, ako to uvádza starozákonná Prvá kniha Mojžišova (Genesis). Oficiálne vyhlásil sv. Jozefa za ochrancu cirkvi blahoslavený pápež Pius IX. v roku 1870. Pápež Pius XII. rozšíril patronát sv. Jozefa na všetkých pracujúcich a od roku 1955 mu zasvätili práve 1. máj.
Medzinárodný deň mierových síl OSN
Sviatok práce na Slovensku
Na Slovensku sa Sviatok práce oslavoval prvýkrát 1. mája 1890 na troch miestach - v Bratislave, v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. Za štátny sviatok bol 1. máj ustanovený v Československu v roku 1919. Po roku 1948 si sviatok 1. mája privlastnila vládnuca Komunistická strana a manifestácie začala zneužívať aj na propagandu. Navyše, od roku 2011 sa pripomína 1. máj aj ako Pamätný deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii.
Sviatok 1. Mája a Pobrežie Slonoviny: Kontext
Hoci **1. máj** je celosvetovo uznávaný ako **Sviatok práce**, predložené informácie nešpecifikujú jeho konkrétne oslavy alebo štatút štátneho sviatku priamo v Pobreží Slonoviny. Je však známe, že Pobrežie Slonoviny získalo nezávislosť od Francúzska v roku 1960. Podľa niektorých zdrojov sa Deň nezávislosti v Pobreží Slonoviny oslavuje 1. augusta. Obyvateľstvo krajiny tvorí viacero etnických skupín a ich zvyky sú rôznorodé.